Na (o) kolesách 

Neskutočne zohratý pár. Poznajú sa viac než šesť rokov a ani náhodou si ešte nezovšedneli. Proste, ona najviac ľúbi jeho a on najviac ľúbi ju. Natália a Martin, zoznámte sa...

Vlastne, Martin je Jimmy, pod touto prezývkou ho pozná "celý svet" a Naťka sa sama smeje, ak mu má povedať Martin. "Veď on je Jimmy."

Už na prvý pohľad je jasné, že " v tejto famílii" vládne pohoda a porozumenie. Okamžite sa u nich cítite dobre. Jimmy ponúka aktuálny domáci koláčik – jablkové pyté priamo od babičky z Humenného – večer sa od nej vrátil, "mal som turnaj v bocci na východe, tak som skočil pozrieť aj babku." Apropó boccia.

Paralympijský šport – pripomínajúci petang pre zdravých. Boccia dala dokopy našich mladých – na Majstrovstvách Slovenska sa pred šesť a pol rokmi uvideli prvýkrát. Jimmy tvrdí, že Natáliu si jednoducho nemohol nevšimnúť – "krásne sa usmieva, celá je krásna a sympatická." Vzťah trval takmer dva roky najskôr na diaľku. Naťka doma na Orave, Jimmy v hlavnom meste.

Diagnózy: "Bolo to už o nervy, chodil síce každé dva týždne za mnou, ale také zvláštne to bolo. Jednak najskôr presvedčiť našich, že Jimmy je môj a je fajn a jednak privyknúť na to, že na návštevu nepríde len Jimmy. Vždy a všade predsa s nami, vozíčkármi, chodia aj naše pravé ruky – asistenti. Aby som teda bola presná, namiesto jedného chlapa, ktorého som čakala, prišli vždy dvaja – Jimmy s asistentom. Tomu sme museli riešiť aj ubytovanie. Mojím snom bolo dostať sa do hlavného mesta. Príčiny boli dve. Vysoká škola a Jimmy. Teda, Jimmy a vysoká škola," usmeje sa Naťka.

Zabudli sme azda to najdôležitejšie – dvadsaťsedemročný Jimmy má svalovú dystrofiu, diagnózu dostal na papier, keď mal osem. Bola to rana ako z dela, predtým neposedný chlapček, ktorý hrával futbal, lietal na bicykli – musel pripustiť, že namiesto nôh bude brázdiť svet na kolesách... "Ale áno, bolo to smutné, háklivé, ale už mám dávno za tým. Načo sa k tomu vracať. Jasné, že boli aj depresívne stavy, ale ako hovorím, svet nestojí a nepadá len na mojej diagnóze, ak chcem žiť, musím prijať svoj stav a užívať si každý deň naplno a dosýta. A s Naťkou," mrkne očkom na tmavovlásku vedľa seba.

Natália má dvadsať päť a je svalová atrofička – jej diagnóza je o trošku "lepšia" ako Jimmyho, ruky má funkčné úplne, ale tiež nie je nastavená rozoberať svoj stav s akýmsi pátosom či ľútosťou. Títo mladí zaľúbenci odmietajú fňukanie, so smiechom skonštatujú, že elektrický zdvihák nad posteľou je kvôli Jimmymu – on sa inak spod paplóna nedostane – ruky neposlúchajú. Natálka si poradí sama, kým jej priateľovi pomáha s rannou hygienou asistent, ktorý im už rano zaklopká na dvere, študentka posledného ročníka prídrodovedeckej fakulty, odbor demografia, sa umyje a dá do poriadku sama. Zvládne aj make up, aj varenie – hoci aj ona funguje na asistentoch. "Predovšetkým na presuny, s elektrickým vozíkom nie je jednoduché cestovať, hoci niekedy zvládnem aj to. Jimmy mi cez GPS navigáciu hlási, kde ma na mojej trase čakajú obrubníky, ako sa im vyhnúť." Asistenti mladým zaľúbencom pomáhajú s nakupovaním, upratovaním, a hoci Natália je skvelá kuchárka, priznáva, že aj pri hrncoch to ide lepšie a rýchlejšie, keď jej ktosi pomôže.

Sny: Život na štyroch kolesách môže byť plnohodnotný, títo dvaja by o tom vedeli rozprávať do aleluja. Všetky komplikácie, ktoré vznikajú berú s nadsázkou a s výzvou ako ich pre budúci raz vyriešiť. Je viac než nad slnko jasné, že Jimmy s Natáliou sú si súdení – ich budúcnosť je spoločná a vo vzduchu niekde visí aj svadba, len, ako Natálka s humorom sebe vlastným podotkne: "To by najskôr museli byť aj zásnuby – a iniciatíva musí prísť od niekoho iného," šibalsky mrkne očkom na vozík vedľa seba. Jimmy sa vykrúca a hľadá vtipnú odpoveď... Pracuje v organizácii muskulárnych dystrofikov, na starosti má web stránku a všetko spojené s počítačmi – pre Natáliu španielska dedina. Ona zas popri škole stíha manažovanie maličkej kaviarne Café Luxor, ktorá je otvorená hendikepovaným aj ľuďom bez domova. Úplne sa však rozžiari, keď začne snívať o vlastnej cukrárni :-), Jimmy ju v plánoch povzbudzuje a verí, že raz sa aj to podarí.

Momentálne sú ale "nohami pri zemi" a riešia svoj najhorúcejší plán. Auto, do ktorého sa zmestia dva veľké elektrické vozíky. S najazdovou plošinou, "aby sme sa naložili už priamo na vozíkoch, aby nás asistenti nemuseli na rukách prenášať na sedadlá. Jednoducho byť zafixovaný v aute na vozíku. Ja aj Jimmy." Aj keď spoja prípspevky od štátu na kúpu auta, stále chýba more peňazí na doplatok. Takto upravené auto stojí okolo 25 tisíc eur. "K novému autu nám treba ešte okolo 9 tisíc, odkladáme doslova každé euro, ktoré nám ľudia dajú, " hovorí Natália a už vopred ďakuje každému, kto aj vďaka príbehu v Nota bene prispeje malou sumou na ich veľký sen. Jimmy vysvetľuje : "Všetko by sa nám autom rapídne uľahčilo. Takto, keď chceme niekam obaja ísť, ideme dvojmo. Natália so svojím asistentom, ja so svojim. Tu, v izbe sa rozlúčime s tým, že vidíme sa v reštaurácii. A tam sa dopravíme každý svojou cestou, zvítame sa až pri stole, kde nás asistenti "odparkujú." Je to už až smiešne, ale nepomôžeme si. Predstava, že raz pôjdeme spolu jedným autom nás ženie dopredu, milujeme cestovanie, výlety, objavili sme čaro Tatier, ale cesty vlakom sú úmorné aj pre zdravého." Ako sami hovoria, vozíkov a kolies je v ich izbe síce už dosť, ale tie ďalšie vytúžené štyri kolesá by sa im zišli ako soľ!