Optimista Albín 

Posledné letné prázdniny pred maturitou. Do ich konca chýbali ani nie dva týždne, Albína čakal veľký rok – stužková, osemnástka, skúšky z dospelosti a potom prijímačky na vysokú. Rok, v ktorom sa do veľkej miery láme život. Dovolenka pri mori bola však pre ambiciózneho Albína osudná. Paradoxom je, že Albín aj závodne plával... a predsa...

2004: Albín má práve fofry s dokončovaním bakalárskej práce, študuje sociálnu prácu a verí, že jedného dňa nebude odložený do kúta v dákom ústave. Chce a musí pracovať, byť čo najviac samostatný, mať zmysel života. Určite plánuje dokončiť aj magisterský stupeň vzdelania a dovtedy sa snáď vyrysuje aj pracovná zmluva. "Ľahké to s robotou nemajú ani zdraví, je mi teda jasné, že to bude tvrdý oriešok," povie 28-ročný sympaťák Albín a opatrne začne spomínať na minulosť. Študoval na strednej zdravotnej škole, pobral sa v starkého koľajách – vybral si odbor zubný laborant. Bavila ho aj technika, popri strednej škole si urobil kurz elektrotechniky s certifikátom, okrem toho stále športoval a zaujímal sa aj o astronómiu a kozmonautiku. Ani v puberte sa príliš nezmenil, sám seba hodnotí ako relatívne slušného chalana, ktorému alkohol ani cigarety nič nehovorili. "Veď hovorím, že u mňa hral prím šport." Za trochu tmavšiu pokožku vďačí svojmu otcovi, ktorý pochádza z bývalej Juhoslávie a je preto logické, že každé leto sa dovolenkovalo pri Jadranskom mori. Aj vtedy, v 2004-om... S kamarátmi hral na pláži volejbal, slnko pražilo, všetci sa išli schladiť do mora. Miliónkrát predtým sa na tom mieste kúpal, od 22. augusta 2004 už ale ani raz... Nebol to skok do vody, Albín sa len chcel do mora hodiť, pamätá si, že sa mu pritom podlomili lakte, padal čelom dozadu, "začul som, ako mi ruplo v krku, okamžite som vedel, že je zle, necítil som si ruky, nohy, nič." Predtým než upadol do bezvedomia mu hlavou prebehlo, že sa topí, pod vodou bol viac ako tri minúty, kamaráti si najskôr nevšimli, že sa niečo deje. Na brehu ho oživovali, sanitka ho brala do nemocnice a na druhý deň rodičia zabezpečili letecký transport na Slovensko. Nasledovala urgent operácia a "dnes sa už aj smejem nad tým, ako sme všetci čakali na zázrak. Verili sme, že stav sa zlepší," povie Albín a prvé týždne, mesiace, dokonca až roky od úrazu opisuje ako falošnú vieru, že sa rozhýbe. "Áno, zmieril som sa so svojím stavom, ale stále si myslím, že to nie je definitívne. Veda ide dopredu, možno niečo vymyslia."

Piaty stavec: Poškodenie má od piateho krčného stavca. Lézia miechy je stav nezvratný, Albín potrebuje pomoc vo dne i v noci. Ruky i nohy, i keď poctivo rehabilituje, sú plne nefunkčné. Na písanie používa ústa, aj bakalárku tak napísal, mobil občas zvládne obslúžiť nosom. Elektrický vozík takisto ovláda pomocou úst. Nedokáže sa sám najesť, musel sa naučiť, že hocijaký banálny detail pre zdravého, je preňho - tetraplegika, náročný proces. Nedokáže sa len tak poškrabať na hlave či nose, keď ho svrbí, všetky veci, ktoré potrebuje mu musí podať asistent. "Áno, každý, kto sa nenarodil postihnutý a vie, čo je to zdravý život sa najskôr musí zorientovať v novom živote. Veľmi mi pomohla Kováčová, tam ma jeden pán nakopol k tomu, aby som si dokončil maturitu a skúsil aj vysokú školu. Najskôr som ale musel prijať realitu, že môj zdravotný stav napredovať veľmi nebude. Nechytím si pero ani vidličku do ruky, nepostavím sa na nohy, o sebaobsluhe pri hygiene a toalete tiež môžem len snívať..." Albín nedá dopustiť na svojich rodičov, tvrdí, že má šťastie na rodinu, ktorá skúšala možné aj nemožné. Oslovili špecialistov, skúšali alternatívu, liečiteľov... "Najťažšie to znášala mama, zrútil sa jej svet, o to viac ma mrzí a trápi, že keď sme sa už ako tak naučili fungovať s mojím hendikepom, diagnostikovali jej rakovinu prsníka, lieči sa, " opatrne hovorí Albín, ktorý od úrazu v mori ešte nebol. Na vodu ale nezanevrel, v bazéne už bol veľakrát, Albín priznáva, že sám seba musel nakopnúť, prežívanie zo dňa na deň ho ubíjalo. Aj preto sa rozhodol odísť od rodičov zo Zvolena do Bratislavy, býva na Mokrohájskej, kde si nevie vynachváliť skvelé podmienky. "Som tu už síce najstarší, ale nevadí, mám plno kamarátov, nenudím sa." Albín nemá problém zájsť aj na diskotéku alebo len tak na pivo či do kina. Na udivené pohľady cudzích už nereaguje, skôr sa na nich zasmeje – ako naposledy: malý chlapček sa pýtal mamičky, čo to má ujo v ústach – videl totiž Albína na elektrickom vozíku ovládanom ústami. A mamička odpovedala - to je dýchací prístroj. "Schuti som sa zasmial, dýchací prístroj, našťastie nemám," usmeje sa vysokoškolák Albín, ktorý aktívne hráva bocciu a ktorý prosí dobrých ľudí o pomoc s príspevkom na nový elektrický vozík. Poisťovňa mu síce schválila príspevok v maximálnej výške, ale na špeciálny typ vertikalizačného vozíka ovládaného bradou potrebuje ešte do troch tisíc eur. Z invalidného dôchodku si Albín nedokáže našetriť. Novú "mašinku" potrebuje ako soľ – starý vozík má už sedem rokov a kazí sa, tento nový Quickie JIVE up je polohovateľný, dostane Albína aj do vzpriamenej polohy, čo imobilnému mladému mužovi výrazne skvalitní život. Pri večne sedavom spôsobe fungovania totiž vznikajú vážne zdravotné problémy – začínajú sa ozývať obličky. Albín je optimista, na život nezanevrel, i keď aj naňho ešte stále prídu stavy, že všetko mohlo byť inak, keby... Osud to ale nalinajkoval takto a Albín je rád, že prežil. A že už neprežíva, ale naplno žije!