Čakanie na šťastie 

Svieži hlas, pokojná duša a pohodová povaha. Karol. Narodil sa pol roka pred Nežnou revolúciou, človek by povedal – svet bude preňho ružový. Nie je.

Neľúbený: Dvadsaťšesť ročný mladý muž neprišiel na svet ľúbený. Mama sa zaplietla s Kubáncom, ktorý u nás pomáhal stavať nemocnicu, starí rodičia boli proti cudzincovi a tak maličký Karolko svojho otca vôbec nepozná. Rýchlo zdupkal na Kubu a zľahla sa po ňom zem. Materinskou láskou ale Karol zahrnutý tiež nebol. "Pre istotu" si ho zobrali oficiálne do opatery starí rodičia. Prečo? "Mama mala predomnou už dcérku, ktorá zomrela za záhadných okolností, babka s dedkom nechceli, aby som tak dopadol aj ja," bezemočne skonštatuje Karol. A potom to mladý muž vysype zo seba natvrdo: "Takto. Mama je Rómka, analfabet, nevie čítať ani písať, bude asi aj mentálne zaostalá, najmä je však, podľa mňa, citovo úplne vyprahnutá. Veď, ktorá mama sa bez boja vzdá vlastného dieťaťa...? Moja to urobila bez zaváhania..."

Na detstvo ale Karol nespomína rád. Do jeho štrnástich rokov síce žili slušne, v panelákovom štvorizbáku, no postupne sa dedkovi a bake kopili dlhy a bytu sa museli vzdať. "To bol začiatok konca, vedel som, že veľmi rýchlo sa budem musieť postaviť na vlastné nohy, proste, postarať sa o seba sám. Nastaviť si svoj život podľa seba. Ak nechcem skončiť na samom dne," hovorí Karol, ktorému osud nadelil ešte ďalšiu, veľmi vážnu ranu. Odmalička mal problém s očami. Na pravom mu diagnostikovali zelený zákal, pridružil sa aj sivý a v osemnástke o pravé oko definitívne prišiel. Dnes mu očnú jamku vypĺňa protéza. A čo je najhoršie – chytené je už aj ľavé oko – Karol ma na ňom necelých pätnásť percent zraku. "Áno, som slepý," povzdychne si, pričom zdôrazní, nech sa ho nepokúšame ľutovať.

S bielou paličkou sa skamarátil, priznáva veľa slepeckých pádov, modrín, ale viac bolia tie primitívne poznámky niektorých okolidúcich. Karol vie, že ľudia sú takí aj takí. Ale načo potrebuje niekto rypnúť do "mrzáka" – to mu nejde do hlavy. "Ľudská hlúposť nepozná hraníc, jasné, že k poznámke, čo sa tu hrám na slepého si neodpustia aj rasistické narážky na to, že som Róm. Jáááj, vedel by som o tom knihu napísať."

Nepatrím sem: Vráťme sa ale k biologickej rodine. Karol sa po nútenom predaji bytu ocitol už len s dedom na pár mesiacov v sociálnom byte, kde boli všetci susedia narkomani, zlodeji, úplne asociálne prostredie. Za ktoré bolo treba platiť. Takže sa potom vrátili k babke, ktorá skončila v klasickej rómskej osade na východe Slovenska. "To bol pre mňa úplný des. Predstav si tú najšpinavšiu chatrč, kde spáva milión duší a ja medzi nimi. Latrína vonku v osade, voda z potoka, bordel, krik. Trpel som a vedel, že sem nepatrím. Našťastie, na strednú školu som začal chodiť do hlavného mesta – študoval som masérstvo na strednej zdravotnej, takže som bol počas týždňa na internáte. V civilizácii! Kým spolužiaci sa tešili, že idú na víkend domov, ja som mal stiahnuté hrdlo aj žalúdok – pýtal som sa sám seba – načo a za kým tam vlastne idem..., komu chýbam, kto sa na mňa teší..." Keď sa raz po vianočných prázdninách vrátil do školy so zápalom pľúc a s teplotou, učiteľky si Karola posadili a výsledok debaty bol pre Karola optimistický. Áno, chcem ísť do detského domova...

Stalo sa. V pätnástich sa dostal do decáku na Záhorí, prišiel tam už ale neskoro, v zlom veku, neprivykol si tam. A keď v dvadsiatke odtiaľ odchádzal, bol rád. Dostal domovácku "výslužku zo zákona" – okolo osemsto eur v obálke a "vitaj život"... Mladý muž vystriedal niekoľko krízových centier, dorobil si maturitu a začal sa živiť ako masér. A keď si dokázal z invalidného dôchodku a z platu zaobstarať prenájom garzónky, mal pocit, že štastnejšieho človeka na tejto planéte už asi niet. "Varil som si, upratoval, nakupoval, gazdoval som si vo vlastnom. Cítil som sa konečne ako človek, nie ako bábka v niečích rukách."

Lenže šťastie netrvalo dlho. Dobrácka Karolova povaha sa mu vypomstila. Chalan, ktorý nemá vlastnú rodinu sa namotal na známych, ktorým veril. Pomáhal im s prerábkou bytu, oni sa rozhodli, že mu pomôžu s prácou, že otvoria salón, kde bude Karol masírovať a ich dcéra tam bude mať kaderníctvo. Na priestory a zariadenie bolo treba peniaze – úver si zobral Karol.... A od leta minulého roka je jasné, že naletel. Dotyční neboli schopní uhradiť ani prvú splátku a keďže všade figurovalo jeho meno, musel začať platiť... "Od zimy som už znova na ubytovni, na prenájom mi nevychádzalo, veď 360-eurová splátka je riadna suma. K tomu si platím ubytovňu a na živobytie mi ostane päťdesiat eur. Najbližších 9 a pol roka ma iný scenár nečaká. Už viem, že som bol sprostý, že nie každý milý človek je taký naozaj aj od srdca. Hlboko som sa sklamal v ľuďoch a poviem ti, viac než zrak do mojich očí si prajem, aby zo sveta vymizla ľudská nenávisť, podlosť a klamstvá. Môj život je nadobro spackaný. Iný by asi uvažoval nad skokom do Dunaja, ja som si povedal, že idem ďalej. Mám prácu, ktorú milujem, snáď sa mi podarí rozšíriť si klientelu a na masáže ku mne bude chodiť viac ľudí. A možno tak splatím cudziu pôžičku písanú na mňa aj skôr..."

O biologickej rodine nechce Karol ani počuť, nech si žijú v osade a naďalej jedia psov, jeho matka nech pokojne zaspáva na ubytovni kdesi v Čechách s piatimi deťmi, jeho otec nech sa opaľuje na Kube a tí "dobrí ľudkovia", ktorí ho nahovorili na úver, nech sa s úsmevom pozerajú na seba do zrkadla. Podarilo sa im vybabrať s nevidiacim cigánom – paráda...!

Karol chce od všetkých svätý pokoj, ide sa sústrediť na seba – aj v biede chce zostať slušným človekom s čistým svedomím. Verí, že zvyšok zraku na ľavom oku ešte chvílu vydrží, časom možno stretne milé dievča a založí si vlastnú rodinu – maximálne ale jedno až dve deti – nech ich dokáže aj uživiť.

Teraz ale uteká masírovať, s bielou paličkou sa nalepil na sklo otáčajúcich sa dverí výškovej administratívnej budovy, moju pomoc odmietol, vraj keď spadne, postaví sa, nemám sa báť... Karol, si veľký bojovník a hrdina. Dobrý človek!