Zomrieť v teple 

Keď sme sa stretli vlani na jar, mala päťdesiat kíl, veľké bolesti a pocit, že horšie to už ani nemôže byť. Že jej dni sú zrátané. Dáška. Po vyše roku sme si dali spolu kávičku a 47-ročná Dáška hovorí: čakanie na smrť je príšerné.

Koniec špitálom: Váži už len štyridsať jeden, pripravená na odchod je vraj každý deň. Každú minútu. "Milujem svoju rodinu, vnúčatá sú pre mňa stredobodom vesmíru, ale nedokážem s nimi lietať po lese, vidia len sediacu a najmä ležiacu babku obkolesenú hŕbou liekov. Päťročná Karinka a o dva roky mladšia Laurika si už zvykli na húkajúcu sanitku, ktorá k nám chodí ako na hodiny klavíra."

Zrekapitulujme si Dáškin stav: pred piatimi rokmi jej našli nádor na maternici, všetky ženské veci museli ísť preč a začala liečba. Všetci dúfali, že bude úspešná. Čoskoro uplynie piaty rok, hovorí sa, že až po piatich rokoch si onko pacient môže povedať, som vyliečený. U Dášky platí pravý opak. Všetko ide dolu vodou, chradne, nové nálezy sa na jar objavili na pľúcach a na paliatívnom oddelení už nad ňou len krčia plecami. Stav je vážny.

Z nemocnice sa vrátila len nedávno a je pevne rozhodnutá, že už tam ani nepáchne. Je plná chémie a bolesti aj tak neustupujú. Stačí si povedať, že už dosť. Nemá to význam... Debata s Dáškou je doslova šialená, okolo nás cupitá rozkošná trojročná Laurinka, ufúľaná od práve zjedenej čokoládky, túli sa k babke, pusu dostanem aj ja a Dáška vzápätí povie: "Tento náš minidomček si nezaslúži topiť sa v smútku. Dala som to príkazom – po mojej smrti si neželám, aby moja rodina chodila v čiernom. Aby sa za mnou plakalo, nechcem to. Vždy som bola za každú srandu, veselá kopa a nepatrí sa za mnou roniť slzy. Pri rakve nech mi vyhráva cigánska muzika, taká tá správne rezká, chytľavá – akú milujem."

Vlaňajšie stretnutie nebolo len spoveďou chorej onkologickej ženy. Bolo to aj o chudobe, ktorá v tomto prípade, išla ruka v ruke s chorobou. Dáška s manželom prišli podvodným spôsobom o krásny dom, v ktorom si pokojne nažívali. Po mnohých peripetiách, kedy najkritickejšie bolo bývanie v aute so 40-stupňovými teplotami, napokon skončili v jednoizbovom prenájme. Majiteľ úžernícky zvyšoval sumu a smrteľne chorá Dáška prosila kadekoho o pomoc. Veľmi dobre ale chápala, že prenájom nie je riešenie. V zúfalej situácii labzovala po internete, hľadala možnosti a výsledok sa dostavil. Rakovinová babka – ako o sebe zvykne tvrdiť – našla svetlo na konci tunela. Mobilný dom. Pardón, domček. Pustila sa do manažovania a dnes tú kávičku popíjame v obývačkovej časti jej nového bývania!

Znie to honosne – štvorizbový mobilný dom s toaletou, sprchovým a kuchynským kútom. Pozemok im za facku dlhodobo prenajala jedna rodina. V dome býva Dáška s manželom, syn s nevestou a deťmi, plus Dáškina sluchovo postihnutá dospelá dcéra Zuzka. Každý má vlastnú posteľ, ale keď mi domáca pani ukazuje izby, nedokážem ani híkať. Spálňa? 1,8m krát 2,5m. Ďašia izba ešte o pol metra menej. Do nej sa vyslovene zmestia len dve kratšie váľandy. Žiadna skriňa, komoda, nič. Všetko je tu také trpasličie, "ale naše". Sedemtisícovú sumu budú splácať po 120 eur milión rokov. "Stále je to ale lepšie ako platiť nekresťanský prenájom," trefne poznamená na kosť vychudnutá Dáška. Muž prinesie domov dvesto eurovú výplatu, syn detto. Alfou a omegou ich nízkeho príjmu je exekúcia ich pôvodného domu, ktorú záhadne musia splácať, aj keď barak obsadil pofidérny rumunský "obchodník". Nevesta je doma, pri Dáške, ktorej ťažký stav sa na kolapsový mení každú chvíľu. Na opatrovateľský ale nárok nemá, komisia stanovila, že Dáška nie je stopercentne ležiaci pacient.

Zima a glg piva: Mobilný domček je vlastne ako karavan, dobrý na dovolenkový zážitok. V lete. Plechová "skriňa" však teplo v baráčiku nezabezpečí. A blížiacej sa zimy sa boja všetci. Dáška má na sebe dva svetre, na noc si pridá ešte mikinu, aj tak ju stále trasie od zimy. Slzy sa jej kotúľajú po tvári ako hrachy, zúfalo prosí o pomoc s príspevkom na zateplenie domčeka. Všetko by zmajstrovali jej chlapi, ale na materiál nie je. Odhadom to vyzerá na tisícpäťsto eur. Závratná suma, na ktorú nenašetria ani keby nič nejedli.

Aj preto sa k Dáške vraciame znova. Statočná žena, zmierená so svojím osudom, nechce zomrieť v chlade. "Sme síce cigáni, patrične mi to dali aj v nemocnici pocítiť, ale naozaj nie sme všetci z rovnakého cesta. Tak ako aj bieli sú slušní a neprispôsobiví, tak je to aj medzi cigánmi. Neznášam špinu, bordel, povaľačstvo, nijakej roboty sa nebojíme, aj keď nás okradli o barak, nepadli sme na samé dno. Nezlepili sme si načierno chatrč, neperieme v potoku a les nie je verejným záchodom. Sme ľudia, chudobní, ja smrteľne chorá, ale dôstojnosť v sebe máme, verte mi." Dáška rozpráva pomaly, pri každom slove cítiť "chytené" pľúca, niekoľkokrát za deň musí použiť sprej, aby sa jej rozšírili cievy, ale Dáška vie, že jedného dňa už nepomôže ani to. Pred smrťou sa dejú rôzne veci, minulý týždeň dostala Dáška nekontrolovateľnú chuť na glg čapovaného piva, "bola som ako nepríčetná, nikdy som nebola pivárka, ale prebudila ma šialená chuť na "čapáka". Nevesta mi rýchlo kúpila fľašku piva, zúrila som, nebolo to ono, musela som mať čapované... Viete čo to znamená? Nedávno mi umrel švagor, týždeň pred smrťou dostal rovnakú nekontrolovateľnú chuť...", cez slzy hovorí Dáška...

Lúčenie je silné, stíska a hladká ma po chrbte akoby to bolo naposledy, snažím sa ju uchlácholiť, že vždy musí byť nádej. Dáška mi chytí hlavu do dlaní, chorými veľkými očami na mňa pozrie a povie: "Nádejám sa len aby to bolo v spánku...".