Najsmutnejšie Vianoce 

Danka. Má štyridsať štyri a snaží sa nepoddať osudu. Krutému. Prekonala rakovinu, ostali jej trvalé následky, jediný syn má fúru diagnóz a v októbri nečakane zomrel milovaný manžel. "U nás asi platí, že keď sa valí, tak riadne, neviem, čo ešte sa môže stať."

Miško: Po bezproblémovom tehotenstve porodila pred deviatimi rokmi Miška. Videla ho päť minúť a hneď jej ho brali. Chlapček prišiel na svet s nevyvinutým hrubým črevom, bez konečníka, bez jednej obličky. Zistilo sa, že mu chýba 24. a 25. stavec. "S Milanom sme si povedali, že náš Miško zabojuje a budeme fungovať v trojici, nijaké zdravotné problémy nás nerozdelia."

Miško má za sebou niekoľko operácií, dočasný vývod je už, našťastie, odstránený, ale problémy s vyprázdňovaním pretrvávajú. "Je to také intímne a o to viac nepríjemné, sem-tam sa mu stane aj nehoda, Miško necíti, že z neho niečo pôjde. Je však statočný, má výborných spolužiakov, ktorí vďaka chápavej bývalej triednej učiteľke vedia, že Miško za nič nemôže a nesmú sa mu posmievať," hovorí Danka a vo dverách práve štrngocú kľúče – zo školy prišiel tretiak Miško. Silnejší chlapček slušne pozdraví, nežne sa usmeje, ale odprace sa radšej do vedľajšej izby, vie, že o najsmutnejšej téme sa s mamou Dankou ešte len budeme baviť.

Danka: Lenže my ešte rozoberáme Danku. Keď mal malý tri roky, nahmatala si na pravej nohe, vlastne tesne pod zadkom, hrčku – lekári si ju posúvali ako horúci zemiak, raz to bolo z chrbtice, inokedy piesok v moči..., nič s ňou nerobili. Až keď hrčka narástla na gigantických sedemnásť centimetrov, ujali sa jej onkológovia – nasadili najsilnejšiu chemo s cieľom zmenšiť nádor, aby mohli operovať. "Bola som naštvaná, že ma takto zanedbali, kričala som na nich, nech mi hoci aj nohu odrežú, veď sa dá žiť aj bez nej. Veď, preboha, mám len trojročného syna!", spomína Danka. Napokon skončila vo Viedni, tam ju zoperovali a po prebratí z narkózy bola najšťastnejšou na svete – žila! Pán Boh stál pri nej, mega nádor bol silne ohraničený, nenašli sa žiadne metastázy, dokázali ho vybrať celý, dokonca už nemusela podsúpiť ani následnú onko liečbu. Hoci sledovaná je dodnes.

Trvalé následky však ostali. "Nebolo to však zas tak jednoduché ako sa može zdať, že operácia, vybratie nádoru a život v zdraví pokračuje. Nie. Bol to boj, bolestivý, pomalý, môj život sa chorobou radikálne zmenil." Danka ostala na invalidnom, odkázaná na vozík, pretože postihnutá noha je síce zachránená, ale funkčná len na tridsať percent. Hoci sa Danka poctivými rehabilitáciami dostala ako-tak na vlastné, na dlhšie trate musí brať so sebou vozík. "Som rada, že po byte sa motám s barlou, to je pre mňa obrovská výhra."

Aj túto rakovinovú etpau svojho života však sympatická žena považuje za minulosť. "Je predsa toľko horších osudov ako bol ten môj...," povzdychne si... Vie, že sa blížime k jej Milanovi.

Milan: Chlapovi, na ktorého nemohol povedať nik zlého slova. Dobrák od kosti, ktorý sa stopercentne vedel postarať o chorého syna, keď Danka v bolestiach a strachu ležala v špitáli. Ľavou zadnou zvládol domácnosť aj ked bola Danka už z nemocnice doma, preväzoval jej rany, popritom uvaril – mimochodom, bol skvelý kuchár. "Také mäso na hríboch neurobí nik, len môj Milan," usmeje sa smutná žena. Boli zohratou dvojkou, všetky starosti brali s nadhľadom, robili si žarty zo svojich diagnóz, nie, plač a smutné ticho v ich byte nemalo miesto. Vždy platilo – pokiaľ žijeme, je nám hej...

Od októbra už ale táto formulka neplatí. Milana niet. Zomrel vlastne záhadne. Každý, kto počuje jeho príbeh musí len nechápavo krútiť hlavou, ako je to možné.... Milan robil naposledy plavčíka v Senci. V polke auguta prišiel domov s tým, že ho asi čosi poštípalo, nech mu to Danka vzadu na krku pozrie. Naozaj tam našla dva vpichy, "je tam toho, bežný štípanec," pomyslela si a natrela krk ichtyolom. Situácia ale nabrala nečakane dramatický spád. Rana sa nehojila, naopak. O štyri dni mu navrel krk, na pohotovosti z rany vybrali hnis, stále všetci dúfali, že to prejde. Milan ale odchádzal doslova pred očami. Hospitalizovali ho, dopovali antibiotikami, na ktoré telo zareagovalo zle. Milan opuchol, po tele sa mu vytvárali veľké rany, ktoré mokvali, začali zlyhávať obličky. Cukor mu vyskočil na závratných 63, zväčšovalo sa srdce – jednoducho telo brutálne kolabovalo.

Keď bol v septembri chvíľu doma, pohľad na Milan bol desivý. Obrovitánsky naliaty chlap, ktorý keď opatrne prešiel po byte pár metrov, na podlahe po ňom ostávali doslova kaluže vody. Rany stále praskali a hnisali, Danka zvládne kadečo, s láskou mu ich čistila a prevazävala, no priznáva, že nie raz ju naplo a musela Milanovi povedať, že na chvíľu sa nadýcha vzduchu pri okne a hneď pokračuje v ošetrovaní. Milan chápal, hnisom bol presiaknutý celý byt, ale nevládal nič. Len tuho stláčať milovanej manželke ruku, robil tak celú noc, v očiach mal obrovský strach, cítil, že toto nie je dobré. Do nemocnice sa musel vrátiť, z JISky ešte poslal Danke sms, že má zlú krv a ráno, 12. októbra zazvonil doma u Danky telefón: Máme pre vás smutnú správu, váš manžel o pol siedmej zomrel..."

V šoku sa pýtala, či si z nej robia srandu, z jedného štípanca sa v tomto storočí predsa neumiera... Zložila telefón a s Miškom v obajtí plakali. To nie je možné, aby ocko takto odišiel, veď mu predsa nikdy nič vážne nebolo, chorý v tejto rodine bol predsa vždy Miško a mamka, nie ocko!

Danka sa učí žiť bez milovaného Milana. Chýba jej všade, bol výborným parťákom, každý problém kúzelne nadľahčil, dodával jej silu, energiu. "Zistilo sa, že v tom čase niečo záhadné poštípalo ešte ďalších dvoch ľudí. Jeden pán tiež zomrel a pani je vraj v bdelej kóme. Nechápem, nerozumiem, nevládzem. Mám toľko "prečo?" v hlave, že sa idem zblázniť. Bolí to."

Vianoce by tento rok najradšej vyškrtli z kalendára. Veď aké ich už len oni môžu mať? No a čo, že na stole bude ich pravidelná kapustnica, oplátky, ryba so šalátom... Vždy to všetko najlepšie uvaril Milan... Načo im bude svietiť stromček? Lebo sa to patrí? "Miško nechce nič pod stromček, keď sa ho opýtate, čo by si prial, povie: "Mami, ja chcem, aby sa ocko vrátil..." - čo mu mám na to odpovedať?", plače Danka. Zúfalá žena, ktorá sa už len smeje z toho, že nedávno takmer ešte aj vyhoreli – z ničoho nič došlo k elektrickému skratu a horeli zástrčky. "Hrôza. Dve zásuvky sú nadobro odstavené a keď tu bol majster, jednoznačne povedal, treba nanovo porobiť v byte elektrinu – mám si prichystať tak do troch tisíc. Som sa zasmiala, že odkiaľ ich tak mám vziať a čo všetko ešte ma čaká, či už toho nebolo dosť..."