Naša milovaná 

Namiesto jedného, dve: Simona s Ľudovítom sa dlhé roky snažili o bábätko. Márne. Po mnohých sklamaniach, krokodílych slzách, prečo nemôžu byť rodičmi, sa akosi automaticky dopracovali k adopcii. "Áno, bolo to spontánne a od srdca, túžili sme dať lásku dieťaťu, ktoré aj keď akože nie je naše, naším je." Pred desiatimi rokmi sa im od základov zmenil život. Simona sa stala mamou a Ľudo ockom. A hneď naraz dvojnásobnými. Ešte pred prvou návštevou detského domova vedeli, že chlapček voľný na adopciu má aj o rok mladšieho bračeka a že by nebolo múdre súrodencov rozdeliť. "Takže k nám do rodiny pribudol štvrročný Lacko aj trojročný Danko", povie Ľudovít a zdôrazňuje, že ani na sekundu nezapochybovali o správnosti svojho rozhodnutia. Aj keď začiatky boli ťažké. "Chalani boli zanedbaní, ustráchaní, keď sme ich od radosti dvihli nad hlavu, mali doslova smrť v očiach. Očividne boli týraní, nevedeli poriadne jesť, nepoznali jedlá..., ale všetko sme zvládli. Dnes majú štrnásť a trinásť rokov, puberta začína, ku mne si dovolia viac ako k otcovi, jasneže máme doma sem-tam dusnejšie, ale to je pri ich veku normálne. Nie, zbytočne sa ma znovu idete pýtať, či ani teraz nebanujem, že sme sa dali na adopciu. Danko s Lackom sú naši synovia a basta, " zdôrazní mama Simona prízvukjúc, že o pestúnstve, ktoré by bolo pre nich zaujímavejšie možno aj z finančnej stránky neuvažovali. "Adopcia je viac od srdca, chcela som byť mamou a riešiť výhodnosť mesačného štátneho príspevku pri pestúnskej starostlivosti mi prišlo zbabelé."

Niečo v bruchu: Fungovali ako bežná rodina s menšími či väčšími problémami, ale základ bol pevný – láska, súdržnosť a pohoda vládli v celom dome. A všetko sa ešte viac umocnilo, keď Simona prišla domov so správou, že je tehotná. "Bol to šok, ale úžasný. Išla som na bežnú preventívku, keď ma pani doktorka poslala na sono, niečo sa jej v bruchu nezdalo, niečo tam bolo. A odrazu, že som v šiestom týždni. Slzy šťastia je slabé slovo," spomína na prešťastné chvíle Simona.

Jej hendikepom je cukrovka, preto aj tehotenstvo bolo detailne sledované, žiadne vážne výkyvy sa neobjavili. Ľudovít bol celý čas presvedčený, že sa im narodí dievka, presadzoval tvrdohlavo Kristínku, hoci Simona preferovala Emku. Pôrod prišiel skôr, musel byť cisársky rez, Ľudo sa motal vedľa na špitálskej chlodbe, zrazu nastal podozrivý chaos, "nikto mi nič nechcel povedať, len, že sú komplikácie. Na chvíľočku som uvidel svoje dieťa a mal som dosť, doslova som onemel z toho, čo som videl. Malý uzlíček mal čudesne vykrivené nožičky, ušká ani nebolo vidieť... Strašné..."

Simonine prebratie po cisárskom bolo ako z hororu, dokonca jej nedokázali odpovedať ani na triviálnu otázku, či na svet prišlo dievčatko alebo chlapček.

Drobec sa narodil v 35. týždni, miery boli vcelku ukľudňujúce – 2380 gramov a 47 centimetrov. Lenže komplikácií bolo habadej: neexistoval močový vývod, nožičky boli vykrútené na 90 stupňov smerom von, pričom chodidlá boli vtiahnuté dovnútra, bedrové kĺby neboli na svojom mieste a malý človiečik mal aj zdeformované ušnice – na jednej strane vonkajšie uško takmer nemá, na druhej je to pokrútený zhluk kože. Pre novopečených rodičov sa začal boj.

Konečne Kristínka: Simona nechce spomínať na tie dni, kedy bola doslova zrelá na psychiatriu. Hlboko v srdci ale cítila, že toto nevinné stvorenie miluje nadovšetko a nech sa deje čokoľvek, bude to najmilovanejšiea osôbka v jej živote. Oči má aj teraz plné sĺz, keď hovorí, že dlhé dva týždne trvalo zisťovanie pohlavia bábätka – napokon sa došlo k verdiktu, že je to dievčatko. Dostalo meno Kristínka. "Celkovo boli naše prvé tri roky jej života obrovskou skúškou, prakticky stále bola malá v sádre, ale musím povedať, že všetko zvládala statočne. Naša princezná, možno tým, že od narodenia boli nemocnice jej druhým domovom, má veľmi vysoký prah bolestivosti, to znamená, že ona takmer vôbec neplače pre bolesti alebo preto, že musíme byť v špitáli. Veľmi nám tým všetko uľahčovala. Áno, Kristínka je náš Boží dar. Som šťastná, že ju máme."

Napriek nepriaznivým prognózam lekárov si Kristinkini rodičia myslia, že malý zázrak sa už udial. Len málokto predpokladal, že dievčatko bude počuť a postaví sa na vykrútené nožičky. Dnes? "Počuje úplne všetko, rozpráva, nepotrebuje ani načúvací aparát. Po tom, čo jej konečne vyoperovali z vonkajšej strany chodidiel kosť, ktorá bránila správnemu pootočeniu nožičky na chodidlo, sme sa poctivými rehabilitáciami dostali naozaj na pevnú zem. Veď aha, keď ju chytím za ručičky, snaží sa pekne cupitať", pyšne skonštatuje starostlivá mama a mladá slečna naozaj s úsmevom od ucha k uchu cupitá. Potom sa vypýta na zem a štvornožky sa rýchlosťou blesku dostane k svojej novej bábike.

Rodičia vedia, že následky bude mať Kristínka celý život, bude odkázaná na plienky, pretože únik moču nedokáže sama ovládať. "Je to veľmi komplikované vysvetliť vám, my s manželom tomu veľmi nerozumieme, ale veríme lekárom a vieme, že sa snažia o nemožné. Pre nás je momentálne najväčším snom dopomôcť dcérke k čo najsamostatnejšej chôdzi. Veľmi sa chceme dostať do Adeli centra v Piešťanoch, je to však finančne nad naše možnosti, tam robia s deťmi divy a aj keď by naša malá nemala chodiť úplne samostatne, ak by sa podopierala o jednu barličku – skákali by sme od šťastia," hovorí o cieľoch Simona, ktorá je hrdá na všetky svoje tri deti. Veľkí chalani totiž, napriek občasnej pubertálnej neochote, pomáhajú doma s gazdovstvom. "Viete, ja som pre plno diagnóz na čiastočnom invalidnom, privyrábam si ako SBSkár, manželka je na predĺženej materskej..., my naozaj nemôžeme vyskakovať. Aj preto chováme doma sliepky, svinu, ovce, kozy – máme tak svoje mlieko, z neho vieme urobiť aj syr, máme svoje mäso, vajcia. Manželka pečie chlieb – zúžitkujeme doslova všetko, čo máme na dvore," usmeje sa Ľudovít a najstarší Lacko pritakáva, zvieratá ho bavia a aj stredná škola bude určite zameraná týmto smerom. Čo sa týka ich nečakanej sestričky, obaja na ňu nedajú dopustiť, ľútosť v tejto rodine sa nenosí, na Kiku sa treba sem-tam aj hlasnejšie ozvať, lebo hendikepy, ktoré má neznamenajú, že poslúchať sa nemá. :-)

Simona vie, že z predĺženej materskej sa postupne presunie na opatrovateľský. "To je to najmenej, čo môžem pre naše dievčatko urobiť. Čaká nás veľa roboty, Kristínka chodí stále akoby prehnutá v páse, nedokáže sa vzpriamiť, naozaj si veľmi veľa sľubujeme od Adeli. Preto budeme vďační za každé euro, ktoré niekto na Kiku pošle."