Malý veľký chlap 

Nádeje zhasli a všetci museli nastaviť svoje myslenie inak. Nezachraňovať nohu, ale život. Amputácia pravej nohy malého Dominika tomu výrazne môže pomôcť. Zastaviť prekliatu rakovinu, začať žiť bez nohy, ale v kľude. Tak znel ortieľ odborníkov.

28.6.: Dominik je silný chlap, hoci má len osem. Aj keď, keďže sa narodil presne na Deň detí, kľudne by sa mohol pasovať za doživotné dieťa. :-) Lenže on už ďaleko predbehol svojich rovesníkov, choroba, ktorá sa mu tak nespravodlivo postavila do cesty, ho dostala do inej, vyššej úrovne zmýšľania. Máloktorý dospelý by tak bravúrne prijal fakt, že nožičku musia odrezať. Áno, Dominik nie je žiaden slaboch, je silný chlap a nič v živote nevzdáva.

"Podľa lekárov nebolo inej šance. Domkovi to vysvetlil najskôr jeho otec, ja som na to nemala síl, potom s ním hovoril lekár s psychológom a tento balvan prijal môj syn statočne. Mami, tak nech mi to radšej odrežú, aspoň ma nebude nič bolieť. Veď potom dostanem novú nohu, budem sa môcť vraj aj bicyklovať...," opisuje prvé momenty o radikálnom verdikte onkológov mama Andrea.

S otcom Dominika žijú oddelene, Dominik býva striedavo u mamy a ocka, kde je aj babka. V nemocnici s ním väčšnu času ale trávi Andrea. Z práce musela odísť, prioritou v jej živote je Dominik. Všetkých však situácia ich miláčika zaskočila, ale nikto pred chlapcom neplače a neľutuje ho nahlas. Každý sa z nešťastia, ktoré ich postihlo, vyrovnáva po svojom. Ale osamote...

Narodeniny Dominik oslávil ešte s vlastnými nohami, prázdniny už preňho ale začali po novom. Pravá nožička končí kolenom, tesne pod ním došlo k amputácii. Bolo to 28. júna, bol utorok a Dominik vedel presne, čo ho čaká. Večer predtým mu pán doktor povedal, nech napíše nejaký odkaz, Domko dal: "Zbohom noha, budeš mi chýbať!"

A ráno sa išlo na vec. Na operačku ho odprevádzala mama Andrea, stisla mu ruku, dala pusu, slzičky boli u malého aj u nej, ale "držali sme sa aj tak statočne. Nedokázala som čakať na nemocničnej chodbe, musela som von, na vzduch, všetko to predýchať. Ale ani to mi veľmi nepomoho. Bolo teplo, všade som videla len deti, ktoré si oboma nohami pobehovali kade-tade a ktoré už mali hlavu plnú prázdninových plánov. O to viac mi bolo úzko, veď náš Dominik práve ležal na sále a rezali mu nohu. Čo tam po prázdninách, hoci aj to mi je ľúto, že ich strávime na onkológii. Ale nevedela som si reálne predstaviť, čo a ako bude. Vlastne, nikto z nás to nevie doteraz, fungujeme jednoducho zo dňa na deň."

Kopať do lopty: Kýpeť je zafačovaný a, ak sa bude dobre hojiť, po piatich mesiacoch sa prváčik začne zoznamovať s protézou. "My sa naozaj ešte budeme bicyklovať, Domko bude aj behať za loptou, on nebude prežívať, on bude žiť naplno. Choroba a jej následky ho obrovsky posilnili, je to môj hrdina a som naňho pyšná.", hovorí mama Andrea.

Práve v čase písania tohto príbehu sa dozvedia, čo ďalej s liečbou. Jedno je isté, amputáciou nohy sa kolotoč chemoterapií neskončil. Dominik si ešte chvíľu musí počkať na nové vlásky a jeho rodičia na účinok liečby. "Možno máme pred sebou ešte takých osem až desať cyklov. No, o zábavu ma malý postarané..."

Do školy v septembri určite nenastúpi, prvú triedu nedokončil, druhý polrok ho pre chorobu, neklasifikovali, "Domko jasneže by chcel chodiť medzi kamarátov do triedy, uvidím ako sa dohodnem so školou – aby sme nejako dobehli prvý ročník, aby ho nemusel celý opakovať." Čo tam ale po škole, treba sa zamerať na liečbu, na nožičku, ktorá sa musí dobre zahojiť, aby na jeseň prijala protézu. Lebo Dominik lopty miluje a kopať do nich plánuje čo najskôr. Dominik si zaslúži zaradiť sa medzi rovesníkov čo najskôr. Vytrpel si už strašne veľa. Domko, úplne najviac držíme palce, nech liečba rýchlo ubehne, nech zaberie a nech už obuješ na novú nožičku aj druhú topánočku a kráčaš opäť po vlastných!