Slniečko Žofka 

Doteraz tomu tak nebolo. Žofkina mama sa volá Emese, žije na slovensko-maďarskom pohraničí, slovenčina jej ale ide výborne, má dvadsaťtri, plány na život si ale bohvieako ďaleko nerobí. Isté je len jedno – chce a musí byť so svojím anjelikom, s blonďavou Žofkou, ktorá veľmi rada ukazuje svetu na obdiv svoj historický prvý zúbok. "Ľúbim ju nadovšetko, bez nej môžem rovno umrieť,", zmrazí ma hneď v úvode Emese.

Nie je šmatľavá: Emese má od štrnástich rokov v papieroch neúprosnú diagnózu – skleróza multiplex. Keď už Emesiných nepochopiteľných pádov bolo priveľa, buchla po stole u pediatričky Emesina babička: "Preboha, robte s mojou vnučkou niečo!" A následná návšteva na neurológii bola prelomová, "stačilo, aby som pred doktorkou len prešla a po pár krokov mi okamžite povedala, že mám sklerózu multiplex. Vôbec som nerozumela, čo mi to hovorí," spomína Emese. Ešte niekoľko rokov ale chodila, hoci sama na sebe cítila, že mobilita sa pomaly, ale iste zhoršuje... Potom stretla jeho...

Láska ako hrom, mala už po dvadsiatke, stále na vlastnýh nohách a zaľúbená až po uši na nasťahovala k jeho matke do domu. Treba ešte poznamenať, že Emesini rodičia boli rozvedení, zatiaľčo na mamu mladá žena nemá dobrého slova, otca si nevie vynachváliť. I keď priznáva, že jej trvalo dlho, kým pochopila, že otec jej chcel len dobre, aj preto si ju pri rozvode žiadal do svojej starostlivosti. "Lenže ja som vyhlásila, že ostanem s mamou. To bola osudova chyba, mama aj teraz stojí na strane expriateľa," otvorene hovorí Emese a na kolenách jej sedí veselá Žofka, ktorá práve zjedla špenát so žĺtkom, vypila čajík a na maminých nohách sa snaží postaviť na svoje nožičky. Toto vešetko sa odohráva na invalidnom vozíku. Pretože Emese je už naňho odkázaná.

Vráťme sa ale k minulosti. Dospelá Emese s priateľom otehotnela, lekári dieťa neodporúčali, choroba sa môže tehotenstvom rapídne zhoršiť. "Nedokázala by som ísť dobrovoľne na interrupciu, ľúbila som svoje dieťa od prvého momentu." Priateľ ale lásku očividne prejavovať nevedel...

Ako väzeň: Okrem toho nikde nepracoval a z Emese si urobil zdroj príjmu – veď dostávala invalidný dôchodok a čoskoro sa rysovala aj materská. "Bývala som v malej izbe bez okna, mala som tam veľkú telku a to bol môj kontakt so svetom. S vozíkom som sa v stiesnených pomeroch nikam nedostala, na toaletu som chodila po štvornožky, ešte teraz mám stopy na kolenách z lezenia. Ponižovali ma tam všetci, psychicky, priateľ aj fyzicky. Vyžadoval odo mňa pravidelný sex, ešte aj v deviatom mesiaci. Disponoval s mojím účtom, prekážalo mu, že Žofka v noci plače, udrel ju po zadku s dovetkom, že teraz má aspoň dôvod revať. Hrozne som sa bála budúcnosti, V júli som vlastne utiekla," opatrne sa usmeje Emese a s láskou pozrie na Xéniu, družku svojho otca. Hovorí o nej ako o mame...

Priateľ pustil Emese s dcérou oficiálne akože na týždňovú dovolenku k jej otcovi a ku Xénii. Keď ale o tri dni Emese zablokovoala účet, pochopil, že je zle. "Prišiel sem, Emese sa triasla od hrôzy, dostala pri nich epileptický záchvat, vyhrážali sa, vykrikovali, že Žofku si zoberú," pustí sa do debaty Xénia, ktorá každý deň s Emese cvičí, každú noc vstáva k Žofke. Mladá mamička z postele sama nevstane, potrebuje doprovod na toaletu, malú Žofku síce dokáže prebaliť, ale nevie ju zobrať z postieľky, dokáže jej aj navariť, ale potrebuje pomoc s krájaním...

Existuje síce liek, ktorý jej chorobu dokáže aspoň spomaliť, ale mesačne stojí do 600 eur. Poisťovňa naň neprispieva... Ostávajú jej aspoň nutridrinky, pokiaľ žila u priateľa, ten jej ich zobral a rozpredal. Raz jej v amoku hodil o stenu invalidný vozík – poškodil ho, na dhšie prechádzky je nepoužiteľný a na nový má Emese nárok až po piatich rokoch. A tie ešte neubehli...

Tento príbeh je desivý a optimistický zároveň. Dnes je Emese s malou v tých najlepších rukách, Xénia bude jej opatrovateľkou (a určite stopercentnou), bude jej pomáhať aj s malou Žofkou. Aj zdravotne ťažkopostihnutá matka má totiž nárok vychovávať svoje dieťa. Len uvidíme, čo prinesie čas. Otec Žofky si na dieťa nárokuje, sociálka chodí ku Xénii na kontroly a to najpodstatnejšie – súdy – ich ešte len čakajú...