Kmeňové bunky pod stromček 

Odrazu: Všetko sa začalo "sypať" pred siedmimi rokmi. Z ničoho nič sa ozývali kolená a zápästia, jednoducho občas zaboleli, cítila sa nemotornejšiou. Do toho problémy s bruchom – žalúdok, klasicky sa chlácholila – som mladá, nič vážne to nemôže byť. Keď po kolotoči vyšetrení lekári prišli k diagnóze celiakia, Janka síce nebola nadšená, ale ok, upraví si stravu a bude zasa fajn. Nie. Tie poondiate kĺby boleli stále viac a viac. A keď jedného dňa vyskočila bez príčiny teplota, odbery krvi potvrdili vysoký zápal v tele. A nastúpilo pátranie po príčine. Janka sa stala reumatologickou pacientkou a je ňou dodnes.

"V čakárni sedia samí starší ľudia a medzi nimi ja, stále som si nahovárala, že sem nepatrím, že je to omyl, dostanem lieky a už sem tak skoro nepáchnem. Kdeže, chodím tam ako na hodiny klavíra..."

Jankin zdravotný fascikel sa začal dramaticky naplňovať. Najskôr to bola reumatická artritída, potom Sjorgenov syndróm, sklerodermia, najnovšie už aj acidóza obličiek. Diagnózy Janke nič nehovorili, mala z toho hlavu ako melón, žiadne lieky totiž nezaberali, nasadili jej teda biologickú liečbu. "To tak pekne znie, tak prírodne, doslova som sa tešila." Nepomohla biolieča prvá, druhá, ani tretia. Vedľajšie príznaky liečby však cítila riadne – herpesy na tvári zožierali jej telo zvonka, čo je však horšie, bolesti kĺbov boli stále neznesiteľnejšie, prsty na rukách odchádzali doslova zo dňa na deň. Pri najmenšom chlade jej sčernali, praskali jej rany, ktoré sa otvárali až do kosti... Janka zažívala a stále zažíva peklo na zemi. Lekári skúšali vždy niečo nové, ona tomu stále verila a čakala. Nasadené kortikoidy síce pomáhali obličkám, no paralyzovali Jankinu mobilitu, nedokázala sa postaviť na vlastné nohy. "Desivým je pre mňa deň, keď som ráno vôbec nedokázala vstať z postele, manžel ma nosil na toaletu, deti ma kŕmili a ja som na nich len pozerala a uvedomovala si, že ak to má byť takto, nechcem to. Prvýkrát som uvažovala o smrti. Že radšej umrieť ako byť nemohúcou mamou v posteli...," utrie si slzy sympatická Janka. Bojovníčka!

Internet: Ako to už u nás býva, aj ona začala študovať na internete svoje diagnózy a od kuchynského stola všemožne hľadala možnosti pomoci, nádeje. Šance, že nie je "na odstrel". Intuícia jej hovorila, že musí pátrať, že nie vždy je dobré len súhlasiť s lekárom – veď ide predsa o môj život. "Napríklad moje prsty, áno, boli už úplne čierne, studené, doktor navrhol ich amputáciu. Preľakla som sa a on to, verím, že v dobrom, zľahčoval – čo sa desíte, nedávno sme ešte mladšej žene museli amptuovať nohu, to je horšie..." Janka sa vzoprela. Nie! Vygooglila si kolonoidné striebro, poctivo natierala a dnes mi ukazuje všetkých desať prstov. Ranky sa stále tvoria, striedajú sa obdobia "čiernych a bielych prstov", "ale sakra, mám ich," radostne povie.

Tichý zabijak: Desivé na jej zdrvavotnom stave je, že na prvý pohľad vám nedôjde, že tejto žene niečo je. Upravená Janka je síce chudšia, ale veď to je dnes v móde. Nikto nevidí kvantá liekov, ktoré do seba láduje, nikto nie je pri jej ránach, kedy ako sedemdesaitročná babka vstáva z postele a modlí sa, aby to dokázala a postavila sa na nohy. Trvá to večnosť! Čo je však najhoršie, že choroby progredujú, napádajú vnútorné orgány a Janke svitla nádej. Vlastnou cestou sa dostala do Brna k profesorovi Michálkovi, prezidentovi medzinárodného konzorcia pre bunkovú terapiu a imunoterapiu. A sen pre Janku je na svete – liečba kmeňovými bunkami. Z vyšetrenia, ktoré v Brne podstúpila je jasné, že jej stav je vážny a komplikácie "život ohrozujúce". Naši lekári sa k tomu radšej nevyjadrujú, poisťovňa nepreplatí ani cent a pred Jankou visí Damoklov meč. Musí zohnať 12 tisíc eur. Do Viedne by mala ísť čo najskôr, musí mať však peniaze. Pomáha profesor z Brna, pomáhajú známi, chceme pomôcť aj my. Janka má nádej zapojiť sa po liečbe do normálneho života, zrušiť invalidný dôchodok. Dvanásť tisíc je veľa. Manžel stolár, Janka bývalá sanitárka, dnes polovičný invalid. Jasné, že ich rodina nemá. Úver im nedajú. Krásne to zhodnotila dvanásťročná dcéra Kajka: "Na Vianoce nikto nechce nič, chceme mamkinu liečbu, boli by to tie najkrajšie Vianoce v živote!"