Šťastný nový rok! 

Už nech je koniec, nech 2016-ty odíde a štart do ďalšieho roka musí byť taký, ako ho všetci formálne ospevujú – šťastný. "To, čo nám priniesol odchádzajúci rok by som neželala ani najväčšiemu nepriateľovi. Doslova v prvý deň, 1.1.2016, sme volali sanitku a do nemocnice sme išli komplet, celá rodina."

Bác: Mesačný Sebastián mal silné hnačky a prvorodeného Samka skolili štyridsať stupňové horúčky. Mama Lenka a otec Martin nevedeli, koho skôr ratovať a hladkať. Zatiaľčo maličký Sebko sa zo všetkého vylízal, Samko má pred sebou ešte dlhú cestu... Skrátime to: "Vysoké teploty uňho boli takmer na mesačnom poriadku, za dva roky teplotoval osemnásťkrát. Pritom žiadne ďalšie príznaky, ani kašeľ, ani soplíky, mala som desivé predstavy. Potvrdili sa. Keď nám koncom januára zavolali, že mononukleóza sa nepotvrdila, ale pre istotu by chceli urobiť odber kostnej drene – či súhlasíme..."

A bác! Štvrtého februára sa ešte ani nie trojročný chlapček presúval na oddelenie, ktoré sa zle už i len číta – detská onkológia. A okamžite sa začalo s chemoterapiou. Doma čerstvé bábätko, mama Lenka na materskej, takže doprovod Samkovi robil a robí jeho ocko Martin. A zrazu sa mladá rodina ocitla v krutej realite. Ťažká diagnóza, k tomu absencia príjmu hlavy rodiny a ... nezblázni sa! Na krku hypotéka panelákového dvojizbáku, "príšerná situácia, ale všetko bolo nepodstatné, na prvom mieste bol Samko", pomaly opisuje začiatok nového roka 2016 Lenka. Priznáva, že si nedokázala vychutnávať pokroky malého Sebka, vkuse mala pred očami Samka, umárala sa otázkami prečo, čo bude, ako bude. Plač, zúfalstvo a obrovitánsky strach. Našťastie, veľmi rýchlo musela ona aj Martin pochopiť, že tadiaľto cesta nevedie. "Jasné, že nad vodou nás držal Samko, kvôli nemu a preňho sme sa, ja ani neviem ako, pozviechali a pustili do boja. Hovorí sa, že psychika je polovicou liečby. Prijali sme realitu a začali od seba odháňať všetky ľútostivé poznámky rodiny, priateľov, jednoducho Samko mal leukémiu a my sme ju išli poraziť. Dnes, s odstupom niekoľkých mesiacov, sa mi o tom hovorí akoby ľahko, ale verte, že o to ťažšie to všetko bolo. "

Samko bol statočný, ale prešiel si všetkým. Prvé dávky chemo znášal zle, pri toľkej chémii, ktorú do seba dostával sa menila jeho osobnosť – mával návaly zlosti, zúril, kopal, neskôr zasa na desať dní odišli nožičky, úplne prestal chodiť, hrozné boli leukopénie, potom zasa vôbec nekomunikoval – celá škála učebnicových prejavov pri takejto liečbe malého chlapca, bohužiaľ, neobišla. Špitál sa stal jeho domovom, ocko bol stále pri ňom a mama každý boží deň riešila stráženie Sebka, aby mohla vybehnúť k milovanému Samkovi. Nijaká romantická materská – kočíkovanie v parku, posedávanie s mamičkami na ihrisku – Lenka trasu do nemocnice pozná aj poslepiačky. A Martin zasa nemocnicu. Zrazu sa začali vynárať aj existenčné otázky – veď príjem bol mizivý a náklady zvýšené. Len obyčajné pranie – Samko za deň precikal aj sedem teplákov, manželia si na onkológii vymieňali sáčky – špinavé prádlo za čisté a vyžehlené. Do toho náklady na dopravu, auto nemajú, MHD je plná bacilov, takže ostávali a ostávajú taxíky. "Bolo už naozaj ťažké obdobie, dlho som naberala odvahu a dala výzvu na darcovský portál s prosbou o pomoc. Klobúk dolu! Cudzí ľudia nám pomohli a nám to dodalo toľko energie!!! Aj touto cestou chcem poďakovať neznámym, ktorí prispeli k tomu, že sme už nemuseli zaspávať s pocitom veľkej nuly na účte." Od štátu ale família s chorým chlapcom nedostala nič. Veď načo by im schválili príspevok na auto? Chlapček predsa chodí! Do autobusu ho vedia naložiť... Až na detail, že s imunitou na bode mrazu to asi nepôjde, páni úradníci... Prečo by im priklepli príspevok na hygienu? Koho zaujíma, že malý pacient denne "zničil" kvantum tepláčikov, ktoré do druhého dňa mamka musela priniesť čisté... Prečo neodklepli rodine aspoň smiešných pár eur ako príspevok na NUTNÉ taxíky... No, LEBO a basta. Aj toto je obraz o sociálnej pomoci. Fungujeme stále v rovnici – choroba rovná sa chudoba, úbohé!

Návrat: Od februára do konca leta bol malý veľký bojovník Samko doma dokopy možno púhych tridsať dní, preto, keď mu začiatkom septembra skončila intenzívna liečba, všetci sa už nevedeli dočkať návratu. Lenže prišiel zápal pľúc a hospitalizácia sa predĺžila. Veľkým dňom bol až 24. september - oslavovalo sa opatrne, boj ešte zďaleka neskončil. Denne dostáva tabletkovú chemoterapiu, každý týždeň chodí na kontroly k pani doktorke. Imunita je oslabená, čiže ešte nadlho žiadne šantenie na ihrisku s deťmi, žiadna škôlka, fúru tabletiek, ktoré musí papať si poctivo s maminkou ukladá do farebnej liekovničky a vôbec neprotestuje, keď ich musí užiť. Chemoterapiu v tabletkách bude užívať do februára 2017. Samko, bojuj!