Život v mínuse 

S otcom Samka sa poznala štyri roky, všetko by klapalo alebo aspoň by bolo znesiteľné, keby do hry nevstúpil alkohol. "Kontrolka mi silne zasvietila, keď ma udrel v šiestom mesiaci tehotenstva. Neváhala som ani sekundu, pochopila som, že bude to len a len horšie. Ak ostaneme spolu," smutne konštatuje Monika.

Nútený návrat na materskú: Pracovala ako sanitárka v nemocnici, mala tým pádom nárok na nemocničnú ubytovňu, v ktorej aj skončila. Vcelku komfort, dve izbičky s kuchynským kútom a kúpeľnou. Za 180 eur mesačne. Monika s čerstvý bábätkom išla priamo z pôrodnice do erárneho. Smutné? "Ani nie, bola to stabilná strecha nad hlavou pre mňa a môjho vytúženého synčeka." Od začiatku vedela, že z materskej nevyžijú, polročného Samka prihlásila do jaslí, aby mohla nastúpiť späť do práce. Koniec-koncov, takto to robi mnoho rodičov, "nevidela som na tom nič zlé a vlastne, inú možnosť som ani nemala, malého mi nemal kto strážiť." Ťahala to doslova s odretými ušami, Samko častejšie chorľavel, očeerky, péenky, Monika to látala ako sa len dalo. Vedela a dodnes vie, že úväzok v nemocnici rovná sa strecha nad hlavou.

"Samko má ale oslabenú imunitu, diagnostikovali mu astmu, musí inhalovať, ideálne by bolo izolovať ho od kolektívu a byť s ním doma, nemohla som si však taký luxus dovoliť. Otec naňho posiela dvadsať eur výživné. Musela som pracovať," hovorí Monika. Lenže atmosféra v robote nebola ideálna, kolegyne nemohli sústavne nadrábať za ňu – skončilo to napokon Monikiným viac-menej núteným odchodom späť na materskú. Medzitým Samko nastúpil aj do škôlky, ale infekty neprestávali, z mesiaca bol dva týždne vždy od lekára vypísaný a nešťastná Monika musela ostať definitívne doma. Je na predĺženej materskej – jej príjem aj s prídavkami je 221 eur. A... nezbláznite sa.

Zaľúbená dvojica mama-syn trie biedu, na 21. storočie ukrutnú. Keďže mladá mamička o pár eur prekračuje normotabuľky, nemá nárok na nijakú ďalšiu sociálnu dávku – ani jednorázovú. Za posledný rok, čo musela ostať doma, jej narástol dlh na nájomnom, bojí sa ako čert kríža, že ju z ubytovne pošlú kade-ľahšie. Netuší, kde by skončila, plače a modlí sa, aby sa nič strašné neudialo. "Nie, Samka mi nemôžu zobrať, to nech ma rovno zabijú." - veľmi ťažko sa počúva Monikina spoveď. Pozor, nejde o žiadneho lenivca, v okolí už oslovila hádam každého, zháňa si brigády, robila by čokoľvek, aby pár eur do rozpočtu priniesla. Vždy to však skončí pri malom, hoci mám rodičov, ktorých si vážim, ale chodia do práce, majú svoj režim, nemôžu žiť môj život. Veľmi mi pomôže už len to, že cez víkend máme u nich kompletný obed," smutne dodá Monika.

Keď chýba päť eur: Hanbí sa za svoju situáciu, bojí sa každého ďalšieho dňa, zároveň však žije v nádeji, že zajtra jej vyjde šanca na privyrobenie. V jej domácnosti sa nikdy nejde do obchodu "len tak", shoppingu sa vyhýbajú, malý Samko rastie a jasneže mu učaruje hocičo vo výkladoch. Nešťastná mamka mu krvopotne vysvetľuje, že nemajú korunky. Raz za čas si predsa len môže niečo vybrať – za tridsať centov. Čiže buď žuvačka alebo lízatko.

Oblečenie má Samko po kolegininých deťoch, pre seba si Monika nekúpila nič už roky, vlastne, odkedy je Samuško na svete. Znie to až neuveriteľne, ale naozaj každé euro si odkladá, aby koncom mesiaca mala na nájomné v ubytovni. Minulý mesiac jej chýbalo päť eur, nespala dve noci kvôli tomu, kde ich zoženie, vyčítala si, že kúpila sprchovací gél (aj keď aj ním šetria pri umývaní). "Známa mi zrazu päť eur dala, nech kúpim niečo malému. Mala som Vianoce, konečne som mohla zaplatiť nájom..."

Skúšala znova o prácu v nemocnici, Samko je prihlásený v škôlke, minimálne polovičný uväzok by časovo stíhala. "Neprešlo to, nástup do práce je fixne o šiestej ráno, ja som to chcela posunúť na siedmu práve kvôli Samkovi." Ale aj tak sa bojí, že keď by nastúpila a príde zasa očeerka, kolegyne ju "zožerú". A keď by sa zamestnala inde ako v nemocnici, príde o ubytovňu. Na prenájom bytu nemá... Monika je láskavá a milá žena, ktorá nechce obťažovať svojimi problémami, Samko je najväčším šťastím jej života, i keď trpko poznamená,že byť slobodnou mamou na predĺženej materskej, bez práce a stabilnej strechy nad hlavou – to je veľa aj na koňa. Monika má obavy zo zverejnenia svojho príbehu, "ľudia sú všelijakí", ale skúsme jej pomocť s dvojtisícovým dlhom na ubytovni a so skvalitnením života. Aby nemala v chladničke 1 jogurt, mlieko a pár vajec... Aby neplakala, že nemôže prať, lebo prášok sa minul. Najviac by jej pomohla brigáda počas dňa – upratovanie, žehlenie, pomocná sila kdekoľvek. V Senici. "Chcem pracovať, chcem raz aj ja Samkovi od lásky kúpiť obyčajné autíčko za päť eur."