Nadoraz 

Mima na rovinu priznáva, že kedysi šliapla vedľa, dostala sa na čudnú koľaj, nemá už dnes zmysel vracať sa do pofidérnej minulosti, dôležité je, že Mima sa pozviechala, nabrala rozum a je z nej už roky rokúce miluúca bytosť, pre ktorú je jej rodina najväčším bohatstvom.

S Janom sa spoznali v práci, ona robila čašníčku, on kuchára. “A bolo to to najlepšie, čo ma mohlo postretnúť - nájsť Jana - chlapa, o ktorého sa môžem oprieť ale že úplne vždy,”, vyzná lásku svojmu manželovi. Jano zakontruje: “Láska. To je jediné, čo máme. A je to ten najpevnejší základ, vďaka ktorému ako-tak vieme zvládať všetky problémy, s ktorými sa boríme deň-čo deň.”

Diagnózy: Tato Janko je jediný zdravý. Jeho baby sú na tom úplne inak. Najmenšia, päťročná Vaneska, má epilepsiu, defekt predsieňového septa a veľmi časté respiračné infekcie. Stačí, že ju len ofúkne a je chorá. Najviac sa ale boja epilepsie, ani pri najdokonalejšej starostlivosti nedokážeš predvídať epi záchvat,“ skonštatuje mama Mima, zatiaľčo živé striebro Vaneska poskakuje odušu, milo sa predvádza a dožaduje pozornosti. “Vieš, najťažšie je vysvetliť jej, že sa nesmie extrémne blázniť, že si proste musíš dávať pozor, aby zasa nemusela chodiť sanitka. Ale, hovor to päťročnému decku..., to predsa nemôže pochopiť.”

Staršia sestra Sárka je hotová modelka. Blondínka s krásnymi očami a už teraz vidno, že s nadváhou táto štvrtáčka asi problémy mať nebude. V deviatich je “samá ruka, samá noha”. Ale obligátne reči a otázky, či z nej bude hviezda na predvádzacom móle - tie Mima s Jankom už nemôžu počúvať. Sárkin problém je totiž viac než vážny. Nedávno to už dostala aj čierne na bielom - mentálna anorexia. “Som zúfalá a zrelá na prášky, táto diagnóza je pre mnohých, bohužiaľ aj pre moju blízku rodinu, hlúposť. Všetci si myslia, že dcére buď nedávam jesť alebo jej neviem prikázať, aby všetko zjedla. Odsudzovali a odsudzujú ma, že ju vláčime po doktoroch, že cez letné prázdniny ležala dlhé týždne v špitáli, veď jej nič nie je. Iba neje...,” utrápene hovorí Mima. Málokto ocení, že nič iné ako obrátiť sa na odborníkov Mima urobiť nemohla. A že to nenecháva len na čas - že malú to prejde. Mima vie, že neprejde. Sárka keď do seba niečo naláduje, nenápadne sa presunie na záchod, aby to v nej náhodou neostalo, desiatu v škole vyhadzuje, sú dni, keď je problém dostať do nej aj obyčajnú vodu. “Jasne, že sme to skúšali najskôr doma, po dobrom aj po zlom. Každý rodič predsa robí všetko, aby dieťa nemuselo do nemocnice. Bohužiaľ, Sárka potrebuje odborný dohľad a liečbu, lebo môže skončiť zle,” pridá sa do smutnej debaty Janko. V najbližšom čase čaká 9-ročnú slečnu trojmesačný pobyt na klinike v hlavnom meste, desia sa toho, ale aj veria, že to pomôže. “Momentále má predpísaných 25 sedení s psychiatričkou, ktorá mi ale povedala, že stav je vážny...” skonštatuje Mima.

Péénka je prepych: Ona sama ale je tiež stopercentnou pacientkou, astmu za diagnózu ani neráta, “mám vyoperovanú pravú stranu pľúc, mám vážne gynekologické problémy, čaká ma tretia operácia. Ale najakútnejšie sú teraz obličky, na každej mám kamene. Na jednej šesť, na druhej štyri, počas jednej operácie ich naraz nevyberú. Niekoľko mesiacov ma prepadávajú neznesiteľné koliky, to sú bolesti akoby vás zaživa rezali, už som si zvykla, že chodím do nemocnice ako na hodiny klavíra, dajú mi tam tabletky a infúzie, bolesti ustúpia a fičím zasa do rozbehnutého kolotoča- práca a rodina,” vyratúva Mima.

Je to smutné, ale nemôže si dovoliť péenku, preto aj odložila “obličkovú operáciu” z februára na neurčito. Keby totiž vypadla z práce, z aj tak nízkej mzdy by dostala len smiešne minimum, “a to by sme nezvládli, každé euro obraciame trikrát v ruke než ho použijeme, žijeme na doraz, vyznie to hlúpo, ale fakt by sme sa dostali do úplnej beznádeje. Existenčnej.”

Za svoj život sa s deťmi sťahovali už 11-krát!!! Nemajú svoju strechu nad hlavou a to je ich najväčší sen. Vedia, že na kúpu bytu nemajú, ale snívajú aspoň o dlhodobejšom prenájme. “Teraz nám svokor dovolil bývať v jeho dvojizbovom starom byte, nič tam ale nemôžme meniť, on sa už o pár týždňov ale vráti a kam pôjdeme my? Svokrovi platíme 350 eur, niečo v tejto sume by sme si tu, v Košiciach, hádam aj našli, ale každý chce minimálne dva nájmy vopred a pre nás s Janom je nonsens dať dokopy len tak sedem stovák. Čo ti poviem? Ja ďakujem Bohu za skvelú kolegyňu, ktorá Sárke kúpila na zimu čižmy a bundu, hrozné, že?” pozrie na mňa Mima. Desí sa aj Sárkinho pobytu v bratislavskej nemocnici, budú ju navštevovať, sadnú na vlak v Košiciach, ale aj to niečo stojí... “Celé zle. Navyše sa nám v práci mení vedenie, nie je isté, či neprídeme o robotu, To by bol už s nami amen,” nešťastne pozrie na Jana Mima. Jano ju chytí okolo pliec a podotkne: “My to dáme! Netuším ako, ale dáme!”