Žijem len pre Sašku a Miška 

Ani v najhoršom si nepredstavovala, že povie tú hrôzostrašnú vetu: „Moje deti nemôžu za to, aký život im rodičia pripravili. Veľmi mi to je ľúto...“ Patrícia. Dvadsaťpäťročná mama dvoch malých detí. Od januára tohto roku konečne aspoň rozvedená.

Svadba nemala byť: Hneď na začiatku si ale dohodneme, že nebudeme do hĺbky analyzovať jej život s otcom ich detí. Aj preto, že rozvodom sa peklo nekončí. O to viac, že jej ex čelí obvineniu z nebezpečného vyhrážania a ohrozovania. Paťa má päťročnú Sašku a trojročného Miška, ani jeden nie je zdravý a obaja potrebujú silnú a čo najviac veselú mamu. „Bože, tej nepohody a strachu si užili viac než dosť a som presvedčená, že aj to sa podpísalo na ich zdravotnom stave.“

S mužom sa spoznala rozprávkovo – v kostole. Tam ale idylka hneď aj končí. Paťa bola mladučká, keď s ním v maturitnom ročníku na dopravnej priemyslovke otehotnela. Ale na bábo sa tešila, ľúbila ho od prvého okamžiku. Zmaturovala, v 6. mesiaci tehotenstva bola svadba, už pred ňou ale nemala dobré pocity, zárodky jeho manipulácie sa začali pomaličky prejavovať, ale ktorá nevesta s veľkým bruchom by na dedine rušila sobáš? Takže bola veselka... Prenajali si za 400 eur byt, keď mala Saška dva mesiace, hlava rodinu odišla na pol roka za robotou ďaleko na loď. S prísľubmi, ako bude posielať peniaze, ako tam ide kvôli väčším zárobkom, aby sa o rodinu postaral... Ostalo len pri sľuboch, jedinú vec, ktorú prvorodenej dcérke kúpil bol kočík. Fakt, že Paťa ako čerstvá mamička spávala na nafukovacej posteli je len malý, no výstižný detail. Neriešil, ako môže z dvesto eurovej materskej platiť byt, kupovať plienky, mlieko. Nastúpili Patini rodičia, kúpili posteľ, platili byt, „hrdý“ otecko z lode odkazoval, že po návrate všetko vráti. Samozrejme, ďalší blud. Po jeho príchode sa situácia len zhoršila. Svoju dcérku nikdy neprebalil, nenakŕmil, je zbytočné pýtať sa, či sa s ňou mojkal, či ju uspával, či sa z nej tešil...

Keď mala Saška rok, napadol Patinho otca, zle, zle, zle. Paťu s malou živili jej rodičia, pričom majú ešte neplnoletého syna. Cítila sa trápne, našla si robotu, aby priniesla nejakú korunu, lenže jej zákonitý sa jej nabúraval do mailov, v jej mene posielal sprosté odkazy so sexuálnymi narážkami jej vedúcim. Jasneže s čudnou povesťou v práci skončila. Podobné praktiky používal aj pri Patiných rodičoch – toto všetko by bolo doslova na knihu. „Všetkým nám zničil život, chcela som od neho odísť, žiadne ďalšie dieťa s ním neprichádzalo do úvahy,“ trpko povie Patrícia a očami hľadá neposedného Miška. Ich druhé dieťa...

„Brala som poctivo antikoncepciu, našiel mi ju, urobil výstup, tabletky vyhodil a splodili sme Miška. Bola som jeho majetkom, handrovou bábikou, s ktorou si robil, čo chcel,“ povie mladá mama a so slzami v očiach dodá: „Ľutovala som Miška, do čoho sa narodil.“

Problémov habadej: Veľký chaos nastal počas jej hospitalizácie – bola len v treťom mesiaci tehotenstva, vážila žalostných 48 kíl a cítila, že kolabuje, prosila muža, nech jej vybaví doktora. Nič. Sama si to zariadila, nech už Miško vznikol akokoľvek, drobčeka v brušku, rovnako ako Sašku, ľúbila čoraz viac a viac. „Z obavy prípadného potratu som chcela isť do špitála, hrozne som sa ale bála, čo bude zatiaľ so Saškou. Svokrovci sa dušovali, že oni sa postarajú, že je to ich vnučka.“ Návrat z nemocnice bol plačlivý, na Saške Paťa okamžite videla zmeny. A desivá pravda vyplávala čoskoro na povrch. Poldruharočné dievčatko kŕmili klobásou, dávali jej neprevarené kravské mlieko, trávenie malej Sašky bolo katastrofálne. „A keď som ju išla prebaliť, mala celý zadoček krvavý a pľuzgierový. Bože, plakala som ako malá. Tak strašne som bola bezmocná, muž mi vykrikoval, že Nutrilon sa jednoducho kupovať nebude, nezaujímalo ho, že Saške diagnostikovali poškodené črevá, že má histamínovú a laktózovú intoleranciu.“

Miško prišiel na svet ako valibuk, 3800 gramov, s jeho otcom to ale vôbec nepohlo. Akoby pribudol do rodiny nový stôl. Tehotenstvo so Saškou nebolo idylické, no pri Miškovi bolo priam tragické, v 6. mesiaci ju napr. svokor udrel silno do ruky, muž po nej hodil vriaci kukuričný klások, hádky, plače, stres, strach – to všetko Paťa na maximum zažívala.

Miško má dnes tri roky, je odkázaný na kočík, má problémy s chôdzou, je plienkovaný, má ADHD, psychomotorický vývoj už zaostáva v porovnaní s rovesníkmi. Najhoršie ale je, že všade so sebou musia nosiť prenosný kyslík. Dostáva zášklby, z ničoho nič začne bezprizorne pozerať, „v priebehu sekundy je z neho bábka. Nízka saturácia, okamžite musí dostať do nosa kyslík. Najhoršie je, že už rok má predpísaný kyslík bez diagnózy. Presúvajú si nás z pľúcneho na neurológiu, potom na kardio a stále dokola. CT mu nechcú predpísať, vraj je to veľké žiarenie, ale, preboha, veď inak asi na príčinu neprídu!“ Koncom januára už skolaboval totálne, prišli dve sanitky, zatiaľ ho doma oživovala mama Paťa, zachránila mu život, ale stále sa neprišlo na príčinu.

Napriek problémom je Paťa šťastná, že má dve skvelé deti. Sašenka je mimoriadne bystrá, sama už začala s písanými písmenkami, baví ju biológia (chce sama prísť na to, čo je Miškovi) a balet. Ona je zas mentálne akoby o krok vpred. Miško, keď je v kľude, je zas veľmi citlivý, dokáže dať veľa lásky, ale je aj prehnane bojazlivý. Paťa: „Ja verím, že všetko zlé z minulosti zminimalizujeme a že raz aj moje deti budú mať šťastný život. Urobím pre to všetko. Žijem len pre nich. A ďakujem rodičom za všetko, aj za to, že nás prichýlili do trojizbáku, kde teraz žijeme šiesti.“