Žijem len pre deti 

„U nás doma bolo vždy čisto, nežili sme v nijakej rómskej kolóne, proste, mám len tmavšiu pokožku, to je všetko,“ so smiechom dodá Dadka a viac sa už pôvodu nevenujeme. To naozaj nie je podstatné. Mama jej umrela skoro, s otcovou druhou ženou sa v láske príliš nemali, preto už v osemnástich si to mladá Dáška nasmerovala do hlavného mesta. Osamostatnila sa. Zamestnala sa v odbore, ktorý aj vyštudovala – kuchár-čašník. A čoskoro spoznala aj chlapa, s ktorým si myslela, že to bude na celý život. „Bol odo mňa o 13 rokov starší, narodil sa nám krásny, dnes už 19-ročný Ivan a bola som so životom maximálne spokojná.“

Idylka ale dlho nevydržala, partner sa s pribúdajúcimi rokmi začal akoby báť staroby a potreboval si dokazovať, že je „ešte k svetu“. Našiel si inú a Dadka si povedala dosť, toto nie. Odišla aj so synom do prenájmu a začala fungovať bez muža. „Mojím prekliatím sú vlastne chlapi, mala som ich troch a najmä ten posledný, ma dostal do stavu, že som odkázaná na pomoc iných. Hanbím sa veľmi. Vždy som mala blízko aj k Nota bene, resp. k združeniu Proti prúdu, ale vždy to bolo v opačnej rovine. Pomáhala som streetworkerom, spoluorganizovala som plesy bezdomovcov a teraz? Zverejňujem svoj príbeh na pomoc v Nota bene. Uf, dopadla som...,“ sype si popol na hlavu sympatická žena, ktorá začala aj študovať sociálnu a misijnú prácu v rómskych komunitách na vysokej škole v Ružomberku, ale kvôli peniazom nedokončila ani bakalársky stupeň. Robila asistentku „problémovým deťom“ na základnej škole, dnes je z nej družinárka, ale vyzerá to tak, že aj o toto miesto na konci školského roka príde. „V škole je reorganizácia, jasneže prví pôjdu preč nekvalifikovaní...“

Do tretice najhoršie: k prvorodenému Ivkovi pribudla pred siedmymi rokmi dcérka Dadka. Dnes je prváčka a partnerstvo s jej otcom tiež nevyšlo. „Môj druhý chlap bol dialyzovaný, ale napriek tomu si našiel cestičky k druhým ženám, podvádzal ma, klamal mi, jeho rodina ma neprijala, a keď som videla, že Ivko u nich doslova trpí, odišli sme.“ Skončili v krízovom centre a ja som sa zaprisahala, že ak by som mala ešte niekedy žiť s nejakým mužom, poriadne si ho prelustrujem. Prvé, čo mi musí zdokladovať bude pracovná zmluva. A, aha ako som dopadla,“ cez slzy povie Dadka, ktorá roky rokúce okrem práce v školstve chodí po večeroch upratovať, aby uživila svoje deti. Dnes ich má už tri. V novembri 2014 totiž pribudol do rodiny malý Jurko. Na svet prišiel predčasne, ale chvalabohu, dobehol rovesníkov a je zdravý ako buk. Ibaže Dáška, keď jej deti večer zaspia, má hlavu v smútku a bojí sa, čo s nimi bude. Pretože posledný chlap ju klamal od samého začiatku. Inteligentnú Dášku dokázal vždy prefíkane obalamutiť a kvôli lepšiemu bývaniu ju donútil zobrať si 20 tisícový úver. Chlap časom skončil pre podvody aj v base, o psychickom týraní by Dáška mohla nakrútiť aj film, „keby som nemala svoje deti, už dávno by som sa na všetko vykašľala a odišla z tohto sveta. Som bez strechy nad hlavou, robím, len aby som splácala jeho dlhy, aby toho nebolo málo, s tým posledným som mala dokonca aj svadbu. Teraz riešim ešte návrat k pôvodnému priezvisku, dám ho zmeniť aj Jurkovi, jeho otec oňho neprejavuje ani minimálny záujem. Stále som si myslela, že vytvorím svojím deťom dokonalú rodinu a skončila som na mizine.“

Od októbra žije s dvoma mladšími deťmi v utajenom bývaní, môže tam ostať deväť mesiacov, možno jej to predĺžia na jeden rok. Mesiace ubiehajú a kam pôjde potom? „Na prenájom mi to určite nevyjde, ja neviem, čo s nami bude. Roboty sa žiadnej nebojím, ale čo ak prídem aj o prácu v školstve?“ Dáška sa už teraz bojí. Ak by sa našiel niekto, kto by ponúkol prenájom len za nájomné prip. za minimálnu čiastku navyše... V hre je znova krízové centrum, pofidérne ubytovne...

Deti sú ale šikovné, najmä na najstaršieho Ivana je veľmi pyšná. Tento rok maturuje, celý život sníval o vysokej vojenskej škole, lenže nosí dioptrie a Dáška vedela, že so štvorkami ho nepripustia ani na prijímačky, poctivo mu šetrila na očnú operáciu, najviac ju hnevá, že aj tých ušetrených tisíc eur už musela použiť na živobytie. Ivo ale mame nič nevyčíta, posmeľuje ju, že sú ľudia na tom ešte horšie.

Ak by naozaj chcela niečo v živote ešte dosiahnuť, tak je to fakt, aby jej Ivo mohol ísť na operáciu očí na zníženie dioptrií, aby sa mu splnil sen a stal sa profesionálnym vojakom. Tak ako je jeho otec a mamin brat. Maximálne však môže mať trojky dioptrie... “Chcem, aby z mojich detí vyrástli slušní ľudia a ako mama urobím pre ne možné i nemožné. Nemôžu za to, že som im vybrala nepodarených otcov. Hrozne ma to mrzí...”