Boj o dcérku vyhrala 

Nikto z nás nemôže odsudzovať niekoho len preto, lebo nežije v idylickom manželstve. Hold, nie každému to vyjde, ale nie každá osamelá matka má plný mešec peňazí a môže si dovoliť vlastné bývanie. Ani Martina si priveľký komfort dovoliť nemôže. To ale neznamená, že nie je schopná postarať sa o deti a už vôbec nie, že ich neľúbi. Jej štyria synovia (Lacko, Christopher, Nikolas a Sebastián) na svoju mamu nedajú dopustiť, sú slušní, zdvorilí, skromní. Príchodom ich malej sestričky sa však aj ich život zmenil.

Erárne dievčatko: Vanesska sa narodila s desivou diagnózou – lámavosť kostí. A, keďže mamu Martinu mala sociálka „v hľadáčiku“, bez akýchkoľvek aspoň náznakov diskusií, úradníci v spolupráci so súdom vyniesli nad niekoľkotýždňovým novorodeniatkom hrôzostrašný ortieľ. Vanesska patrí do detského domova. Všetko zaobalili do univerzálnych fráz – ide o jej bezpečnosť, pretože pri jej diagnóze akýkoľvek pohyb môže znamenať zlomeninu a ohrozenie života. Opakujem, nikto sa nešťastnej mamy neopýtal, či chce Vanessku domov, nikto nedal zúfalej žene šancu starať sa o svoje dieťa.

„Nechcelo sa mi dýchať, hýbať, žiť. Pripadala som si ako najhorší vyvrheľ spoločnosti, ľúbila som svoju dcérku a oni mi ju zobrali. Nad vodou ma držali moji chalani, ale bolo to veľmi-veľmi ťažké pre nás všetkých. Sociálka ma odsúdila preto, lebo som nemala ideálne rodinné zázemie. Cítila som hnev, zlosť, no najhoršia bola bezmocnosť,“ spomína Martina.

Za dcérkou chodila do detského domova a prvé dva roky návštev boli jasnou ukážkou, ako to nemá v takýchto zariadeniach fungovať. Dievčatko jej personál priniesol na erárnu chodbu. Nič viac. Nemohla ísť na jej izbu, nedovolili jej ju kočíkovať v parku, „správali sa ku mne ako k zločincovi. Každej návštevy malej som sa bála. Vanesska bola chorá, ale bola moja!!! Milovala som ju hádam ešte o to viac, chcela som sa o ňu starať, pomôcť jej, hladkať ju, uspávať – všetko mi sociálka odoprela. Bolí to veľmi ešte aj dnes. Vieš čo to je, keď ti dcéra tuho zviera ruku a nechce ťa pustiť? A domovácka sestra nás jednoducho od seba odtrhne a zavelí: Choďte už!? Plakala Vanesska, plakala som ako malé decko aj ja. Sebastián sa ma stále pýtal, prečo to robia..., ja som mu nedokázala odpovedať,“ utrie si slzy Martina.

O postihnuté dievčatko malo byť v domove nadštandardne postarané. „Tak toto im budem vyčítať do smrti. Vanesska bola zavretá na samotke. Izolovaná od ostatných detí, ležala v kovovej postieľke, stravu dostávala sondou, nepoznala život, nikto s ňou nechodil k logopedičke, jej oči boli smutné a prázdne. Bez iskry. Ja nehovorím, že sa o ňu vôbec nestarali, ale nesnažili sa s ňou o pokroky.“

Keď sa po dvoch rokoch ľady trochu pohli a Martina už mohla tráviť návštevný čas s dcérkou v domováckom parku, nezabudne ako jej dcérka nespustila oči z hompáľajúcich sa listov na strome, ako ju fascinoval pohľad na oblohu, ako chcela chytať kvety... „ona nič z toho dovtedy nepoznala, všetko bolo pre ňu nové,“ konštatuje Maťa.

Po tri a pol roku doma: Nie je tu priestor na genézu celého tohto prípadu, preto to zostručníme. Martina bola a je bojovníčka. Bojovala o svoju dcéru, a preto ju postupne púšťali na privátnejšie návštevy k dcérke, posledné Vianoce pred definitívnym prepustením z domova ju dokonca mala na tri dni aj doma. Martina sa obracala na všetky možné i nemožné strany, prosila o pomoc, chcela naspäť svoju dcérku. A tlak začal byť už prisilný, poslednou kvapkou pre „kompetentných“ bola aj televízna kamera. „Aj vďaka relácii V siedmom nebi som si vlani po Veľkej noci priniesla moju Vanessku domov. Bola som najšťastnejšou mamou na Zemi!“

Paradoxom ale je, že Martinin „sociálny status“ sa od pôrodu Vanessky nezmenil, rovnako ako sa nezmenila ani hrôzostrašná diagnóza Vanessky. Naopak, k lámavosti kostí pribudla aj detská mozgová obrna. Dievčatko mentálne zaostáva. Takže? Ešte raz je na mieste otázka – ako je možné, že zrazu dieťa mohlo ísť k matke? Tu, očividne, niečo smrdí... „Neviem, či potrebovali naplniť stav detí v domove, nariadili mi pre zverení Vanessky ročný dohľad sociálnej kurately. V auguste už zrušili aj dohľad. Nič iné im ani neostávalo, veď stačí pohľad na Vanessku a musí im byť jasné, že za rok v domácom a pestrom prostredí moje dcérka urobila míľové kroky. Je z nej riadny šibal, pozri na jej čertovské očká. Okamžite som našla logopedické centrum, konečne máme dobrú ortopedičku, Vanesska nie je odkázaná na mixovanú stravu ako mi odporúčali z domova. Hneď v prvý deň, vlastne ešte vtedy na Vianoce, chrúmala šunku, chlebík, zbožňuje mäso, miluje kúpanie v bazéne, pozri sa na jej nohy, už nie sú tak vykrútené, aha ako sa snaží chodiť v ortopedickom chodúli, pozri ako sa vie smiať, ako rada počúva pesničky, pozerá rozprávky a ako zo všetkého najviac miluje naše kačky a sliepky.“

Tri a pol roka bola Vanesska uväznená v erárnom prostredí. Prvé tri roky sú v živote dieťaťa najdôležitejšie na jeho celkový vývin. Toto sa exemplárne zanedbalo. Statočná Martina je šťastná, že sa nezbláznila, vydržala a ustála pekelný boj so sociálkou a dnes sa teší z prítomnosti všetkých svojich piatich detí. A plánuje nový život. V novom prostredí. Konečne odísť z podnájmu jej prvého partnera, osamostatniť sa, čiže nájsť si vlastný prenájom v Dunajskej Strede alebo v Šamoríne. Pretože tam môže Vanessku prihlásiť aj do škôlky (doslova vyhľadáva kolektív), Maťa si nájde prácu (žiadnej sa nebojí) a bude zháňať peniaze na špecializované rehabilitácie pre jej Vanessku. „Uvidíš, ona sa na vlastné nohy raz postaví a určite sa jej aj rozviaže jazyk. Nikdy nebude zdravá, ale nikdy už nebude odpísaný ležiak. To nedopustím. Vanesska bude šťastná bytosť!“