Pravá láska 

Skromne: Katka s Petrom si prešli všeličím. Netaja, že aj ich vzťah riadne prevetralo zopár kríz, ale všetko v rámci možností ustáli a pochopili, že trhať rodinu by bolo najväčšou katastrofou pre všetkých. „Sme stále spolu, veľmi veľa sa rozprávame, otvorene a o všetkom, a keď ale čo i len jeden deň nie je Peter doma, chýba šialene. Proste, neviem sa ho dočkať“, trefne opíše vzťahy v rodine tridsaťštyriročná mama Katka.

Tretieho októbra v 2003-ťom sa jej Peter opýtal, či s ním „bude chodiť“. Tento deň obaja považujú za výnimočný, tešili sa na život, ktorý ich čaká. Spoločný. Peter má od malička v papieroch psychiatrickú diagnózu, práve preto je komplikované nájsť si stabilnú prácu, stres a napätie mu spôsobujú komplikácie. Problémom je asi aj fakt, že rodičia jeho zdravotný stav v detstve podceňovali, vďaka Katke, svojej vôli a pomoci svojho okolia, je však dnes pravidelne sledovaný odborníkmi, poctivo berie lieky a cíti sa relatívne fajn. Vyštudovaný architekt momentálne má stredoškolskú prácu, manželka je momentálne na materskej dovolenke, takže príjem je nízky, ale „vyžijeme, nemôžme vyskakovať, ale uvedomujeme si, že mnohí ľudia sú na tom oveľa horšie.“

V 2014-tom sa dopracovali k skromnej streche nad hlavou. Čiastočne na úver si kúpili maličký záhradný domček, je to ich trvalé bydlisko, na úradoch majú všetko odklepnuté a manželia veria, že hádam sa im tento rok podarí pristaviť k domčeku izbičku pre dievčatá. Zatiaľ im musí stačiť 37m2. Jedna izba s mini kuchynkou a kúpeľňou. Na rozkladacom gauči spia všetci štyria, v noci k rodičom a staršej sestričke docupitá aj malá Alžbetka, ktorej sa už v postieľke nechce byť. „Dievčatá sú na nás veľmi naviazané, Betka kopíruje staršiu Terezku, aj tá sa napokon ale v škôlke oťukala a zvykla si aj na kolektív. Betka má ešte rok čas a potom sa u nás zmení režim. Nastúpim do práce, ona do škôlky, budú plače, ale zvládneme to,“ s úsmevom hovorí Katka, zdravotná sestra na gynekológii, ktorá svoju prácu miluje a teší sa do nej.

Akné: Peter ako hlava rodiny prízvukuje, že prelomovým v jeho živote paradoxne nebol pobyt na psychiatrickej klinike, ale na kožnej. „Liečili mi tam akné.“ Bolo to v auguste 2000, mal krátko pred osemnástkou a nedokázal dovtedy prísť životu na chuť. Vzťahy s rodičmi neboli ani zďaleka ideálne, Peter nechce ísť do detailov, nikomu nič nevyčíta. Priznáva, že v hlave si splietal aj najhorší scenár, nejako zmaturovať a potom to všetko zabaliť... Dva týždne na kožnej klinike ho ale postavili na nohy. „Debaty so sestričkami nemali konca, bolo to krásne obdobie, áno, tam som sa vzchopil, tam som pochopil, že život má význam a že ja mám chuť žiť. Tam som si naplánoval vysokú školu, tam mi nevyliečili len akési akné, vliali do mňa doslova život. Je to veľmi dôležitý dátum pre mňa – august 2000.“

Počas štúdia sa zoznámil s Katkou a postupne, už vo dvojici, neskôr v trojici s prvorodenou Terezkou pochopili, že najlepším riešením bude úplne sa osamostatniť a takmer úplne sa odčleniť od Petrovej rodiny. „Ťažko sa o tom hovorí, nechcem to rozoberať, ale väčšina problémov, ktoré sme s Katkou mali, pravdepodobne pramenila aj z komplikovaných vzťahov v našich pôvodných rodinách. Bolo to obdobie ustavičných stresov, atakov na nás a keď sme videli, že to má negatívny dopad aj na Terezku, povedali sme si, že stačilo. Asi tak,“ uzavrie neveselú tému Peter. S tým, že si naozaj praje zlepšenie rodinných vzťahov, ale vôľa by musela byť z oboch strán... No Peter to nevidí čierno, len to chce asi čas a vzájomné pochopenie.

Radi by sme tejto sympatickej rodine pomohli s nákupom stavebného materiálu, aby vytúžená izba pre deti dostala reálne kontúry. Je veľmi sympatické, že s našou pomocou majú trochu problém, myslia si, že určite je mnoho iných, ktorí by ju potrebovali. Peter s Katkou majú totiž jeden vzácny dar – napriek skromnosti, v ktorej žijú, dokážu pomáhať aj druhým. Peter, keďže nemal u rodičov priestor na komunikáciu, oslovoval a dával sa do reči s mnohými bezdomovcami, pozná predajcov NotaBene a veľmi rád sa s každým porozpráva. „Posedieť si s niekým na lavičke a baviť o obyčajných veciach je často oveľa viac ako materiálna pomoc. My nikoho neodsudzujeme, v každom človeku treba nájsť to dobré, lebo v každom kus dobra určite je,“ hovoria obaja manželia a tešia sa, že čoskoro sa vyberú na jednodňový výlet do Žakoviec za kňazom Mariánom Kuffom. „Je to náš vzor a objednali sme sa uňho na debatu, nevieme sa dočkať, doslova hltám jeho kázne, ten človek robí neskutočne veci, dáva odvrhnutým ľuďom nádej na život,“ povie Katka. Vzápätí sa vyberieme na maličký dvor, ktorý potrebuje riadne zútulniť, ale „nič nemôže byť okamžite. Svojpomocne sme si opravili domček, teraz chceme tú izbičku, aha, tu je už kameňmi označený jej priestor a tam hromadíme materiál, tehly sme si poznášali zo skládok, je ich ešte málo, ale hľadáme ďalej,“ nadšene ukazuje budúcnosť domáca pani. Potom ukáže od kamarátky darovanú malú borovicu v kvetináči a naznačí, kde bude jej miesto v záhradke. „A takto pomaličky si to tu budujeme. Sami. Bez zbytočných stresov. Skromne, ale v láske.“