Na mŕtvom bode 

V decembri bude mať dvadsaťpäť a keď mama Jana ukazuje fotky svoje dcéry spred pár rokov, len horko-ťažko tam badať súvislosť. Prvou reakciou je zdesenie „bože, toto bola ona? Táto krásna slečna je Adrika?“. Áno, po trápne detailnom preskúmavaní napokon zistím podobu. Nos, veľké oči a hustá hriva nádherných vlasov. Je to ona... Len v tých minulých očiach vidno radosť a žiaru a dnes sú Adrikinie oči plné smútku, strachu a sĺz. Adrika má už sedem rokov v papieroch diagnózu Crohnova choroba.

Sotva 35 kíl: Keď je dobrý deň, nasadne na vozík a s mamou sa prechádzajú po nákupnom centre alebo si zájdu až k jazeru. Lenže, takých dní je ako šafránu a mnohokrát im ho prekazia okoloidúci. Hrozivé pohľady smerom k Adi ešte dokážu prehltnúť, horšie je to, keď ľudia na rovinu fľochnú do tváre, že „aha, feťáčka, tak jej treba.“

Mama Jana: „Raz ma to tak zabolelo, že som jednej takmer dala facku. Hovorím jej, ty vieš, čo je mojej dcére? Ty vieš, že takto môže vyzerať chorý človek? Veľmi sa mi tá žena potom ospravedlňovala. Ale Adrika už mala tvár zaliatu slzami a kričala, nech ideme domov. Schovať sa...“

Celý osud Adriky s mamou Jankou je veľmi komplikovaný, zamotaný a ťažký. Nad vodou ich drží viera v Boha, možno až prehnane zidealizovaná, pretože Adrika o inom lieku či recepte na vyliečenie nechce ani počuť. Len o modlitbách. ehádžme ich ale do vreca fanatikov, neodsudzujme a nesúďme. Panický strach z nemocníc Adriana priznáva, neskutočne sa bojí už akéhokoľvek vyšetrenia, nedajbože zákroku. Dvakrát išla na gastroskopiu, ale nedala to. Odpadla. Možnosť urobiť jej nepríjemné vyšetrenie v narkóze? To nejde. Dôvod ten najprozaickejší – dlh v zdravotnej poisťovni... Takže pribudol aj strach z lekárov, ktorí si, asi oprávnene, neberú servítku pred ústa a nie raz jej dali najavo, že je podradným typom pacienta. Jednoducho, máme tu kombináciu všetkého zlého – dlh (chudoba), panický strach (asi už aj psychiatrická diagnóza) a zhoršujúci sa zdravotný stav. Z pôvodných 63 kíl má dnes mladá žena sotva 35... Pohľad na ňu bolí – konkurz na komparz k historickému filmu z koncentračných táborov by na plnej čiare vyhrala... „Od novembra je už jej spoločníkom darovaný invalidný vozík, je to jej auto, inak by sa už na čerstvý vzduch nedostala. Po izbe tých povinných pár krokov prejde, ale dlhšiu vzdialenosť už nedá,“ s plačom hovorí mama Jana, ktorá dcéru každý deň masíruje, varí jej, robí jej spoločnosť. Spolu s nimi žije v malom jedenapol izbovom prenájme aj Janin partner, na ktorého Adrika nedá dopustiť. Jediný chodí do práce a nosí domov peniaze, aby ako tak vyžili. Hoci, vždy meškajú s jedným nájmom, vždy ku koncu mesiaca niet na plienky pre Adriku, aj chladnička zíva prázdnotou.

Mala dvanásť, keď sa rozviedli a odvtedy vraj všetko išlo dolu vodou. Mama má v papieroch depresiu, berie roky rokúce lieky, tvrdí, že teraz je relatívne dobre nastavená, ale depresia je niečo, čo nedokážeš predvídať a korigovať. „Keď Adrika zaspí a ja sa na ňu chvíľu dívam, som v tom až po uši. Stále verím v boží zázrak, že sa vylieči, že bude zdravá, založí si rodinu, ale sú chvíle, kedy ma prevalcuje beznádej a bezmocnosť, vtedy sa idem zblázniť.“ Adrika mala osemnásť, robila čašníčku a dlhšie ju pobolieval žalúdok, pridružili sa časté hnačky, zvracanie a po sérii vyšetrení bolo jasné, že je to Crohnova choroba. Do toho nález v močových cestách, ktorý napokon spôsobil, že nastúpili plienky. Paradoxne, pre Adriku to bol náznak ku komfortnejšiemu životu, síce s plienkou, ale mohla vyjsť aj medzi ľudí. Lenže, tak ako jej apetít rastie, z váhy jej priamou úmerou ubúda. Každú chvíľu ide na toaletu, častokrát po nej sprcha, po chvíli zas príde hlad, niečo zje a opäť ledva dobehne na toaletu. „O Crohnovi je veľmi nepríjemné rozprávať, nieto to ešte zažívať. Vieš, vlastne sa bavíš len o záchode, umývaní, také intímne veci,“ otvorene hovorí Adrika a v sekunde sa pustí do plaču, že nevládze žiť, že trápi mamu, že sa hanbí pred ľuďmi, že kedysi mala veľké prsia, dnes je plochá ako lata, že má nohy ako paličky a neunesú ju. Že keď si ľahne, musí sa vypodložiť vankúšmi, aby kosti o seba nenarážali. Že zdravý chrup je už tiež dávno minulosťou, že už jej z toho všetkého niekedy preskakuje... Do toho spomenie absolútnu chudobu, v ktorej žijú. Starý televízor nefunguje, spolu s mobilom to bola jej jediná zábava počas dňa. Lenže aj mobil jej ukradli z tašky zavesenej na vozíčku. „Nemám nič. Len mamu, ktorá je najlepšia na svete.“ Rady o tom ako treba nabrať odvahu a zaklopať u lekára, pretože jej stav je žalostný si síce vypočuje, vzápätí ale spustí nekontrolovateľný plač ako sa hrozne bojí. A mama plače s ňou. Tá rieši akútny problém – je koniec mesiaca, v zálohe má už len jednu plienku pre Adriku a to ich za deň minie päť... A kríza je aj v chladničke... „Tú polku kuraťa mi darovala suseda,“ s hanbou prizná.

Lúčime sa s mojou prosbou, že Adrika k modlitbám pridá aj kontrolu u lekára a vyhľadá aj psychiatria. My skúsime pomôcť materiálne, ale ona si musí začať vážiť život. Tým, že bude bojovať, nie čakať. Tak uvidíme. Prosím, ale neodcudzujme.