Naša milovaná 

Má dvadsaťosem, od jedenástich je diabetičkou, funguje na inzulínovej pumpe, ale svojej diagnóze nepodlieha, vie, že na svete sú oveľa horšie prípady. Nemusí sa obzerať ďaleko... Na kolenách sa jej vrtí milovaná Melanka. Krásne hnedovlasé dievčatko, ktoré za svoj tri a polročný život nepovedalo slovo, neurobilo krok, neposadilo sa. „Údajne je to DMO spastická kvadruparéza, ale najnovšie mi lekári povedali, že možno je to niečo iné.“

V septembri 2015, jej v 36. týždni odtiekla plodová voda. „Bolo to zo stredy na štvrtok, ale pôrod cisárskym bol až v piatok. Prečo nie hneď? To keby som vedela,“ bezradne poznamená Monika a dodá: „Nemá význam sa v tom rýpať, ničomu to nepomôže.“ Napriek predčasnému pôrodu, bábätko pobudlo v inkubátore len deň, aj domov ich prepustili po týždni, ako pri bežných bezproblémových stavoch. „Domov sme naozaj prišli s tým, že máme zdravú dcérku,“ pridá sa do debaty ocko Patrik, ktorý si život bez Melanky nevie ani predstaviť. Na klasickú otázku, aká je dcérka, sa mu doslova rozžiaria oči a pyšne odvetí: „Úžasná! Naša!“

Dievčatko však v troch mesiacoch otáčalo hlavičkou len na jednu stranu, to bol prvý signál pre rodičov, že s kostolným poriadkom to asi nebude. Keď lekárka viackrát skonštatovala, že nič vážne sa nedeje, zmenili doktora, spustil sa kolotoč vyšetrení, rozborov a analýz a čakalo sa na stanovenie diagnózy. Už bolo ale nad slnko jasné každému, že postih je vážny. „Motorika nefungovala, o pokusoch sedieť, či prevaliť sa na bruško sme mohli len snívať. Nie a nie sa posunúť ďalej. Dnes o tom už možno hovorím bezemočne, proste, museli sme si zvyknúť a prijať stav, aký je. Začiatky boli ale ťažké. Keď každý deň vstávaš s tým, že dnes sa už musí udiať zázrak, nádej prebíja sklamanie, slzy, slzy, slzy – prešli sme si všetkým, pochopí len ten, kto zažil niečo podobné,“ vysvetľuje Monika.

Život sa im obrátil naruby. Monika už vie, že do práce sa nevráti. Ako predavačka síce nezarábala majland, ale bolo to určite viac ako rodičovský príspevok. A hlavne – chodiť do roboty znamená aj zmenu prostredia, kontakt s inými ľuďmi, riešiť iné problémy – človek je inak nastavený. „Ja mám režim rovnaký stále,“ lakonicky poznamená Monika. S Melankou cvičia niekoľkokrát za deň, obývačke dominuje veľká žinenka na zemi. Pokroky? Sna, že sa raz Melanka postaví na vlastné, sa rodičia nevzdávajú, to predsa nejde. Mala poldruha roka, keď sa konečne začala pretáčať, o rok na to sa svojím špeciálnym spôsobom začala plaziť. Melanka je pritom ale veľmi vnímavé dievčatko. Nedokáže hovoriť, ale jasne dá najavo, že chce piť. Ukazuje na fľašu s vodou dovtedy, kým ju nedostane. Nádherne „poslúcha“, keď má ukázať, nos, uši, na povel vyplazí jazyk, keď jej padá z hlavy čelenka, smeje sa, keď sa mama opýta, kadiaľ chodil Mikuláš, Melanka hneď naťahuje rúčku k oknu. Rozumie takmer všetkému. A napriek chudučkému atrofovanému telíčku (váži len 12 kíl), papať jej chutí. „Zje všetko, čo nezje ju,“ smejú sa Monika s Paťom.

Vlani sa im podarilo dvakrát absolvovať špeciálne rehabilitácie v Svetielku. Desaťkrát po tri hodiny denne. Najradšej by tento režim mali stále. Lenže peniaze. Takýto dvojtýždňový turnus stojí sedemsto eur. Veľa, stále však znesiteľnejšia suma než iné centrá, kde sa môžeme baviť o tisícoch. „Výhodou je aj to, že je to v našom meste, môžeme dochádzať, takže som to brala akoby malá chodila do škôlky,“ hovorí Monika.

Nič iné na zlepšenie Melankinho stavu zatiaľ nie je, mladí rodičia preto veria, že s pomocou dobrých ľudí sa im podarí získať prostriedky na ďalšie cvičenia. Z vlastného to, bohužiaľ, neutiahnu. Monika na rodičovskom, Patrik robí v kuchyni hamburgery, 570 eur stojí prenájom bytu..., matematika jednoducho nepusti. Každý človek má svoje plány, predstavy a sny. Šetríme si na nové auto, dovolenku, značkovú bundu. V tejto rodine je to o inom. Pozemské rozmary idú bokom. Každý cent navyše, každé darované euro smeruje na rehabilitácie, lebo len tie dávajú nádej, že Melanka raz naozaj zoderie svoje topánočky.