V chudobe a v chorobe 

Nikdy netúžila po veľkom bohatstve a prepychu. Sny mala obyčajné, fungovať v normálnej, harmonickej rodine. „Nevyšlo mi to viackrát,“ trpko poznamená sympatická Zdenka, mama dvoch synov. Starší má už 21 a žije si svoj sólový život. S jeho otcom sa rozišla krátko po jeho narodení – žiarlivosť, bitky a keď už v záchvate zúrivosti hodil po malom v postieľke vankúš, nech je ticho, Zdenka pochopila, že treba odísť. Kým sa nestane niečo horšie. „Bolo to desivé, násilím odo mňa vynucoval aj intímny styk, bol to horor. Niekoľko rokov som sa nie že nemohla pozrieť na nejakého chlapa, ale nedokázala som ani pozerať sladké romantické filmy v telke.“

Lenže nevyšlo to ani s otcom mladšieho Lucasa, chlapec má dnes trinásť a o svojom biologickom otcovi sa mu hovoriť nechce. Ledva platí výživné, päťdesiatka na mesiac pre mladého pubertiaka sa mu zdá ako dostatočná suma. Už pred Lucasovým narodením sa Zdenka stala obličkovým pacientom. Ľadvinových záchvatov mala požehnane, toľko mala aj hospitalizácií aj operačných zákrokov.

K tomu sa pridružovalo zhoršovanie zraku... Dioptrie sa zvyšovali, dnes má sedmičky a žije ako „poloslepá, čítam čoraz menej, bolí ma hlava, keď mám doslova na nose prilepený text. Pritom knihy zbožňujem, čítanie je pre mňa najväčším relaxom.“ O operácii, ktorá by ju zbavila dioptrií môže len snívať.

Pred štyrmi rokmi stretla Tomáša. Bola presvedčená, že osud jej úprimnú lásku stopol. Tomáš bol krátko po ťažkej autohavárii, ktorá na ňom zanechala trvalé následky. Stehennú kosť mal roztrieštenú na franforce, zostalo mu z nej len osem centimetrov, zvyšok je železo a šróby. Skončil na invalidnom, noha kratšia o štyri centimetre, krívanie a bolesti. „Stretli sme sa na ulici a sme spolu doteraz, aj sme sa zobrali,“ konečne sa Zdenka s obrovskou radosťou usmeje. Lebo je s ním šťastná. Dokáže ju upokojiť, rozosmiať, ochrániť. „Nemyslela som si, že sa v štyridsiatke tak môžem tešiť, keď počujem, že v zámke štrngotajú kľúče a Tomáš ide domov.“

Pekné obdobie sa začalo kaziť vlani. Ostala na péénke s extrémne vysokým tlakom, chrbticou a koncom leta prišla ďalšia rana. V priebehu mesiaca pekná žena pribrala dvadsať kíl, pritom sa neprejedala. „Vypila som pohár vody a hneď som mala o kilo naviac.“ S priberaním prišla aj neopísateľná únava a dýchavičnosť. Cítila, že je zle. „Stále som volala doktorke, že neviem spať, pretože sa mi zle dýcha, celú noc som len hľadala polohu, aby som to nejako udýchala. Dlhé roky som bola sledovaná aj so štítnou žľazou, výsledky boli často na hrane, ale lieky ma udržiavali ako tak v poriadku. Chodila som do práce, zvládala som všetko. Ale na jeseň to už jednoducho nešlo. Telo vypovedalo poslušnosť.“

Napokon skončila v onkologickom ústave v hlavnom meste. V polke decembra išla pod nôž. Nález na štítnej žľaze musel von. „Prekonala som už veľa operácií, ale pred touto som sa extrémne bála. S mladším synom som sa akoby lúčila, pýtala som sa ho, s kým by chcel byť, keby to so mnou nevyšlo... Či bude s Tomášom alebo pôjde k biologickému otcovi. Jeho odpoveď bola rýchla: jedine s Tomášom. Je to taká navonok maličkosť, ale mňa to náramne povzbudilo, že konečne mám pri sebe chlapa, ktorý je naozaj správny.“

Strach: operáciu prežila, nastalo však dlhé čakanie na výsledky histológie. Večná optimistka Zdenka si nepripúšťala pozitívny nález. Viac ju trápili peniaze. Na péénke bola už dlho, ledva z toho vyžili, verila, že do práce sa už čoskoro vráti. Omyl. Histológia vyšla pozitívne, bol to ten najhorší darček pod stromček. A nálada bola zrazu na bode mrazu – čo bude ďalej...

To sa nevie dodnes, začal kolotoč konzultácií od jedného doktora k druhému. V najbližších dňoch sa rozhodne, či pôjde pod nôž ešte raz a až potom začne náročná rádioterapia alebo zo zákroku nič nebude a ide sa rovno sa na ožarovanie. „Bojím sa.“

Do toho prišla ruka v ruke s chorobou chudoba. Matematika proste nepustí. Treba platiť byt, šeky, kúpiť stravu, drogériu, synovi do školy na cestovné, keďže dochádza do iného mesta vlakom. O tom, že chlapec rastie ako z vody a gate a mikiny sú mu krátke ani nehovoriac. „Aj tak sme vždy kupovali najlacnejšie, u Číňanov, ale teraz to jednoducho nejde. Celé zle. Z Tomášovho dôchodku ledva zaplatíme nájom a skončili sme. U nás je päť eurová bankovka obrovským peniazom, verte mi.“

Problém je nepochopiteľne byrokratický. V decembri skončila Zdenke péenka, dostávala 320 eur. Mužov invalidný 210 eur. Z toho sa dalo prežiť, nie žiť. Január? Zdenke prišlo na účet 40 eur, ani o cent viac! A február je čista nula, resp. prídavky na syna 25 eur. Dôvod? Po roku péenky posudkový lekár rozhoduje už len o invalidnom. A hoci je Zdenka onkologickou pacientkou, onkológ dal odporúčanie na uznanie invalidného. „Bola to obrovská rana. Nepriznali mi dôchodok, veď chodím, dýcham, som samostatná.“ A čo teraz? Do práce ma nevezmú, pretože ma čaká liečba. Sme doslova v existenčnej kríze, dlhujeme za február na nájomnom, podala som odvolanie proti rozhodnutiu posudkovej komisie. Verím, v ich zdravý úsudok. Ja chcem chodiť do roboty, chcem normálne žiť. Diagnózu som si nevymyslela, nie som povaľač. Ale stal sa zo mňa žobrák. Už mi nepomáha ani Tomášov humor, že aj pod mostom v spacáku sa dá spať.