Hororový štart 

Bezproblémové tehotenstvo, všetci sa už nevedeli dočkať malého chlapčeka. Lenže jemu sa na svet nechcelo, Silvia prenášala a keď ju v 41. týždni hospitalizovali, bola presvedčená, že zajtra pôrod vyvolajú, prípadne urobia cisársky rez. Nie a ona začala tušiť, že jednoduché to nebude... Z plánovaného 16. augusta sa Maťo narodil 2. septembra. „Najkatastrofickejší deň v mojom živote, horor,“ skonštatuje mama a láskyplne sa pozrie na invalidný vozík, v ktorom sa od ucha k uchu usmieva jej Martin. Aby sme sa nepiplali v detailoch pôrodu, skrátime to: cisársky lekári nechceli, o 10-tej večer jej prepichli plodovú vodu, celú na ju nechali na prístrojoch a nasilu ťahali bábo von. „Trčala mu hlavička a ďalej to nešlo, nakopilo sa tam zrazu veľa lekárov, sestričiek, pomaly mi skákali po bruchu, kliešte nemali, Martinka zo mňa doslova násilím ťahali. A vytiahli...“

Bábätko skončilo na JISke a ona na izbe s prázdnou postieľkou. „Keď mi prišiel doktor vyjadriť ľútosť, odvrátila som od neho hlavu, nech si svoje reči strčí za klobúk. Zničili život Martinovi, mne aj celej rodine. Úrad pre dohľad? Jasne, že som podala sťažnosť, ale žiadne pochybenie nenastalo...“

Ubolená, užialená čerstvá mama si musela rýchlo „vyčistiť hlavu“. Jej syn bol pre ňu všetkým a od prvej sekundy vedela, že preňho urobí prvé-posledné. Depky ju ale prepadávali často, stále sa pýtala prečo. „Dobré dva roky mi trvalo, kým som prijala fakt, že mám ZŤP dieťa.“ Ešte v štyroch rokoch chlapcovi padala hlavička, ťažká hypotónia, kvadruparéza, nesedel v piatich, ale ani v ôsmich rokoch. „Možno tam kdesi som pochopila, že úplne dobre nebude nikdy, lebo ja som si stále vnútorne nahovárala, že rovesníkov môj Maťo dobehne.“

Mama na plný úväzok: Vychovávať a starať sa o postihnuté dieťa je obeta, mama sa väčšinou nevráti do práce, nemá prakticky nijaký spoločenský život a mnohokrát, ako aj v Silviinom prípade, manželstvo nevydrží. „Určite k tomu prispel aj Martinkov stav, jeho otec to znášal ťažšie, postupne doma rástlo len napätie, nebolo to príjemné a od rozvodu v byte zavládol kľud. Ostala som na Maťa sama, s otcom sa stretáva, veľmi mi pomáhajú moji rodičia, ale všetky rehabilitácie, domáce cvičenia, vozenie do školy je na mojich pleciach.“ Martin je odkázaný na stopercentnú pomoc, mama ho oblieka, kŕmi, úspechom je, že už požuje aj väčšie kúsky mäsa.

Šťastná? Áno, napriek hendikepu jediného syna, je. Mentálne je na tom mladý chlapec veľmi dobre, vníma a rozumie všetkému, artikuluje síce komplikovanejšie, no mama pochopí úplne všetko. Poctivé denno-denné „tréningy“ priniesli ovocie, rapídne ubudli mimovoľné pohyby rúk, cielenejšie si chytá veci do ruky a predovšetkým, doslova z neho sála chuť žiť. Je usmiaty, začínajú sa mu páčiť mladé fyzioterapeutky, rád chodí do špeciálnej školy, každý večer musí pozerať správy, šport a počasie a potom ho už mama môže uložiť do postele. Mama, ktorá do posilňovne chodiť veru nemusí. Okrem naťahovania sa do auta a z auta s ťažkým, aj keď dobrým invalidným vozíkom, každý deň si syna prehodí cez rameno a vláči sa s ním do kúpeľne. Pretože vozík cez dvere neprejde. Pretože do vane sa s vozíkom nedostane. Bezbariérovú kúpeľňu nemajú, pretože z opatrovateľského príspevku je rada, že prežijú. Pretože každý cent navyše ide na doplatky za rehabilitácie, špeciálne pomôcky. Momentálne čaká, aký príspevok a či vôbec jej úrady priklepnú na novú kúpeľňu. „Doplatok tam bude určite a ja neviem, odkiaľ naňho vezmem. Lenže neviem ani to, dokedy dokážem Martinka nosiť na pleciach, je vyšší odo mňa a keď ide z vody či do vane, je ešte ťažší, pretože zo strachu z pošmyknutia nespolupracuje.

Sú zohratou dvojkou a štyridsaťšesť ročná Silvia si nevie predstaviť život bez svojho syna. Martin jej dodáva neskutočnú energiu, je optimistom, ktorý sa teší na každý nový deň, „on rozdáva úsmevy, lebo je na ne zvyknutý, je tak krásne prítulný, naozaj verím, že aj láska lieči, pretože Martin ju dostáva zo všetkých strán, ale predovšetkým od mojich rodičov, tí na svojho vnuka nedajú dopustiť.“

To, že cisárskym rezom by pravdepodobne prišiel na svet zdravý Martin a všetko by bolo úplne inak, už Silvia nechce rozoberať. „Vo všetkom hľadáme to dobré, to je naša filozofia a jedno je isté, Maťo nesmie mať doma mamu zúfalku. To by bol začiatok konca. Áno, život s postihnutým, imobilným dieťaťom je ťažší, ale vie byť aj krásny.“

Plány? Rehabilitácie, rehabilitácie a znova rehabilitácie. Maťo ich zbožňuje, určite aj preto, že terapeutky sú milé a pekné. „Je v puberte, raz darmo,“ pousmeje sa mama a nakŕmi syna čokoládovým koláčikom. Láska sa v tomto byte dá doslova krájať.