Rezaná na etapy 

Svoj pobyt na tomto svete delí na dve etapy – pred a po. Ešte pár rokov dozadu žila ako väčšina z nás. Práca, rodina, občas bolo lepšie, občas horšie. „Klasický uponáhľaný režim, kedy si čo je normálne, nestíhaš uvedomovať a vážiť milión detailov. Lebo ich považuješ za banality, samozrejmosť.“

Pred štyrmi rokmi, keď sa vytešovala zo splneného sna – otvorila si vlastný bazár a začala podnikať, začali patálie. Zdravotné. „Ľavá nožka. Malý fliačik pri palci. Potom bolesť. Skúšala som všetky mastičky, vsugerovávala som si, že to prejde.“ Bolo leto, omodrievali jej prsty a so zaťatými zubali prešla ledva dvadsať metrov. Ocitla sa konečne u lekára. „Robili mi prefuky a pustili ma domov. Lenže k zlepšeniu nedošlo, ortieľ bol neúprosný – amputácia dvoch prstov na nohe.“

Mala vtedy 40, synovia už boli dospelí, ale dvojičky Vaneska a Sárka mali len desať. Na sekundu sa jej zrútil svet. Priznáva plače, bezmocnosť, ale pohľad na jej rodinu ju vzchopil. Heňa dva prsty „oželela“, zmierila sa s tým, že toto leto musí vynechať svoje obľúbené plávanie, rany sa dobre zahoja a bude fungovať zasa po starom, „len budem mať o dva prsty menej. No a čo,“ podotkne a rozpráva o dovolenke v lodenici v Piešťanoch. Pre neutíchajúce bolesti skončila na pohotovsti, kde už hovorili o amputácii nohy. Prakticky okamžite. Heňa ich prosila, nech ju nechajú užiť si ešte dovolenku s rodinou. Vedela však, že je to zlé. Bola na opiátoch, zo všetkého jej už „šibalo“, dostala sa do štádia, že v nitrianskej nemocnici už prosila o amputáciu nohy. „Nedalo sa to už zachrániť, doktor mi povedal, že on by takéto bolesti nevydržal, že som veľká bojovníčka. A ráno sa išlo na vec.“ Odrezali jej nohu pod kolenom. Nebola v celkovej narkóze, počula všetko. „Od tohto dňa už štyri roky nespím. Nepomáhajú ani lieky na spanie, považujem za úspech, keď zavriem aspoň na 4 hodiny vkuse oči. Ten zvuk „karbobrúsky“, keď mi pílili kosti, na ten nezabudnem, ten často dodnes v noci počujem.“

Precitnutie z operačky bolo ale konečne fajn. Nebola bolesť! Heňa cítila veľkú úľavu, Barborka – tak volala chorú nohu, je konečne preč. Zúfalstvo? Ako budem žiť bez nohy? Po tých šialených bolestiach, kedy človek prestáva byť človekom sa Heňa excelentne postavila tvárou tvár k novému životu. Veď s protézou sa dá určite krásne fungovať. „Ja som vlastne ďakovala Bohu, že mi „len“ odrezali nohu, že nemám rakovinu, že na mňa už nedýcha smrť. Žijem, mám dve zdravé ruky, jednu celú nohu, nie, prestala som sa báť budúcnosti.“ Urobili jej odtlačky, čakala na protézu. Nedočkala sa jej. Pretože s amputáciou sa, bohužiaľ, neskončilo. Kýpeť pod kolenom nezrástol, začal hnisať a všetka tá šialená bolesť bola späť. Tri mesiace fungovala doma v kresle, tam sedela, (ne)spala, (ne)jedla. Schudla na 42 kíl, cítila sa pod psa, išla sa zblázniť od bolesti, bolo pre ňu ponižujúce, aby si jej deti zvykali na takúto mamu. Ktorá kričí, že radšej chce zomrieť ako byť živou mŕtvolou.

Znova: tri mesiace po amputácii išla na operačku znova. Zmierená. Bol november, mala práve meniny, „tak som si ako darček znova dopriala koncert karbobrúsky,“, povie humorom jej vlastným statočná žena. A nezabudne pridať: „Krájajú ma ako vysočinu. Ale žijem!“ Dostala barle, postupne vozík a protézu. Pre deti to bol veľký šok, hlavne dvojičky si užili posmešky od rovesníkov, že majú mamu krypla, ale veľmi rýchlo sa naučili odrážať sprosté poznámky, ich mamka je skvelá a najlepšia na svete. Dievčatá rýchlejšie, vďaka Heninej diagnóze, dospeli, Heňa je na neskutočne pyšná. Baby bez reptania prinesú drevo na kúrenie, umývajú dlážky – sú maminou pravou rukou. Je Heňa teraz šťastná? „Som a oveľa viac ako pred zistením trombózy. Bez akejkoľvek nadsázky ti poviem, že teraz je môj život krajší. Lebo si ho ale že sakra vážim. Ako zdravá som bola schopná riešiť aj desať aktivít naraz, v strese a nervoch. Noha ma rapídne spomalila, ale spoznala som nových silných ľudí, ktorým tiež osud veľa vzal. Keď sa stretneme viacerí „krypli“ pokope – to sú iné žúrky. Smejeme sa až nás bruchá bolia, všetko vidíme ružovo a baví nás žiť. Podporujeme sa navzájom, život s hendikepom nie je o prežívaní, to ani náhodou.“

Plány? Čo najskôr si nájsť prácu na jednu smenu vo výrobnom družstve invalidov, pretože byť odkázaná na ponižujúci invalidný dôchodok je katastrofa. Plus, Heňa potrebuje spoločnosť, kontakt s ľuďmi, nielen s mužom a deťmi. Milovala tanec a dúfa, že sa k nemu opäť dopracuje, potrebuje pohyb – fitko a plaváreň, ktoré nateraz opäť musela odložiť na vedľajšiu koľaj. „Zlatinko, niečo sa ale deje s druhou nožkou, ale to tam napíš len tak okrajovo. Vlani v marci mi na nej odrezali malíček a teraz zas šarapatia dva ďalšie prsty. Chodím k doktorovi a robíme, čo sa dá. Ale nemám z toho dobrý pocit. Vnútorne sa pripravujem na variant, že sa zopakuje scenár tej ľavej nožky... Nič, uvidíme, čo bude, ale tak prinajhoršom budem mať zas dve rovnaké nohy – protézové. Trombóza je zlá vec, beriem lieky na riedenie krvi, ale každé malé zakopnutie, porezanie môže mať pre mňa fatálne následky. Ale neboj, ja ešte s tými mojimi dvojičkami pôjdem tancovať do baru, ja sa len tak ľahko nevzdám.“ Heňa je psychoterapeutom aj pre zdravých. Stačí pár viet a dokáže „postaviť na nohy“ každého. Miluje svoju rodinu, dobrú kávu, ľudí a život ako taký. Heni, s pravou nohou držíme moc moc palce!