Lukášov sľub 

„Celé je to také poprepletané, ja s deťmi nosím vonku rúško, Lukáš má respirátor FFP3. Hygienu a sterilitu sme ešte zvýšili, no poviem to na rovinu – čo by som dala za to, chrániť sa len pred covidom,“ utrápene povie 36-ročná Majka, manželka statočného, o dva roky staršieho Lukáša.

Majú spolu osemročnú Timejku, Lukáš má z prvého vzťahu syna Lukáša a Maja zas 17-ročného Erika. Pred štyrmi rokmi Lukymu diagnostikovali nádor na mozgu. 5x4 cm. Prišlo to ako blesk z jasného neba, urgent zákrokov mal niekoľko, prešli si peklom, lekári dávali mladému chlapovi pár týždňov života. Zázraky sa asi dejú, to priznali aj v nemocnici, keď nechápali ako Lukáš doslova vstával z mŕtvych. Trvalo to dlho, ale Lukáš zabojoval. Následky ostali, nádor sa nepodarilo odstrániť celý, no ostal ohraničený. Rodina si vydýchla. S vervou sa pustili do rehabilitácií, začali si opatrne plánovať budúcnosť. Luky bol paralyzovaný na polku tela, nevedel rozprávať, bol stopercentne odkázaný na druhých. Dnes? Vozík používa iba po vonku, doma sa presunie kam treba po svojich. Kostrabatejšie, ale sám! Aj reč sa výrazne obnovila, aj sa sám naje, ale hlavne „je tu s nami, to je obrovský dar.“ Majka je s ním na opatrovateľskom, ale podarilo sa jej aj zamestnať, tak ako to dovoľuje zákon. „Bez tých pár eur, ktoré zarobím, by sme totiž nevyžili, po zaplatení šekov a úverov nám ostane 150 eur na živobytie. Žiadna sláva.“

Progres: pred pár týždňami sa im život obrátil hore nohami opäť. Zlý sen! Kontrolná magnetická rezonancia ukázala progresiu. Pôvodný nádor je síce stacionárny, teda nemenný a stále vo veľkosti 1,6 cm. Ale hneď vedľa neho vyrástol nový. „ Mal 3,6 cm. Plakala som ako malé decko. My sme žiadne zmeny totiž nepozorovali, nechápali sme...“ Aj Lukáš bol v šoku. Tým, že od prvej operácie nemá časť lebečnej kosti (12x12cm), nový nádor ho nikde „netlačil“ a tým pádom mal tak kde rásť. „Preto som nemal ani tušenie, že sa v hlave čosi deje,“ povie a odhodlane dodá „Bude to dobré, zoperujú ma a vrátim sa domov, nebojte sa.“

Majka cíti aj hnev. „Kontroly mal každé tri mesiace, poisťovni sa to zdalo ale už pričasto, tak teraz sme to mali až po pol roku. Vieš, keby to bolo po 3 mesiacoch, nález by bol menší a už by bol Luky po operácii a bez korona stresov.“ Napriek núdzovým opatreniam v nemocnici, stav bol urgentný a tak sa príjem sa neurológiu naplánoval na 1. apríla. Pri predoperačných vyšetreniach mu ale zistili baktériu klepsiela pneumonie, dostal antibiotiká, teraz pôjde znova na odbery a ak bude všetko v norme, „snáď nám dajú čoskoro nový termín na operáciu. Desím sa, čo mu zatiaľ v hlave vyrastie – futbalová lopta? Tak veľmi sa bojím, mám zmätok v hlave, pred deťmi sa držím, ale keď to na mňa príde, idem sa zblázniť od zúfalstva. Už sme si to raz prežili, budeme mať znova šťastie? Zas začneme od znova? Vráti sa mi Luky? A v akom stave? Bude nás poznať? Šialené pocity...“ smutne sa rozhovorí Majka.

Nevie, čo chce skôr. Na jednej strane operáciu, veď nádor rastie, „na druhej strane chcem, aby bol s nami doma čo najdlhšie presne kvôli tomu, že neviem, či sa nevrátime v čase, kedy sa učil všetko odznova. Teraz sa doma smejeme, rozprávame, sem-tam aj pohádame – veď o tom to všetko je. Lukáš sa učí s Timejkou, hrá sa s ňou, s Erikom sa veľa bavia, také je to teraz super, že by som ho najradšej na nijakú operáciu nepustila. Ale musí ju podstúpiť čo najskôr, to je jasné....“ utrie si Majka slzy. Zvláda to? „Musíš, život je jedno veľké divadlo, navonok sa smeješ, vo vnútri sa rozpadáš. Lukáš je ten najúžasnejší človek, ktorý mi vstúpil do života. On - vážne chorý – ukľudňuje mňa, relatívne zdravú. Bojuje zo všetkých síl, má pre koho a prečo. Presviedča ma, nech nie som smutná, vráti sa a budeme v nastavenom živote pokračovať. Sľúbil nám to. Tak veľmi ho ľúbim! Najviac obdivujem jeho optimizmus!“

Majku trápia aj sekundárne veci ovplyvnené pandémiou Covid 19. Nebude môcť Lukáša v hlavnom meste navštevovať, z Východu bude len telefonovať lekárom a sestričkám. Predstava, že za ním neprídem, nestisnem mu ruku, nedám pusu, nepovzbudím ho... celé zle,“ rozplače sa. Vie, že do práce bude po Lukyho návrate chodiť menej, ak vôbec. Finančne to bude katastrofa. Z invalidného a opatrovateľského sa usporiť nedá, Majka sa bojí, že dlhy im budú narastať, skúsme im pomôcť aspoň s úhradou nájmu v byte. Na pár mesiacov. A držme Lukášovi palce, nech sa z vážnej operácie vráti domov ten večne dobre naladený tatino!