Bojovník Timko 

Sedíme na terase, slnko pečie na plné obrátky, pozeráme na nenapustený bazén, pri stene si všimnem nádobu plnú futbalových lôpt, na stole sú fotky sympatického chlapca... V ťažkom tichu oco Miloš so zaslzenými očami vyriekne: „Vlani? Každý deň tu mal Timko plno kamarátov, kúpali sa, kopali si, robili sme grilovačky. Bol tu život. Tak nádherný...“ Miloš priznáva, že z ich dvoch je silnejšia mama Andrea. On je stále na dne, hoci vie, že sa musí vzchopiť.

Timko bol ich vymodlené bábo. Jediné dieťa. V januári oslávil jedenásť. V škole mu išla matematika, hovorieval, že možno bude bankárom. V Galante hrával futbal, mal veľa kamarátov, pre druhých sa vedel rozdať. „Na svoj vek bol veľmi empatický, mal tak dobré srdiečko,“ chváli svojho syna Andrea.

V noci z 24-tého na 25-tého februára tá povestná sekunda obrátila naruby život jednej sympatickej a šťastnej rodiny. Timko sa išiel v noci vycikať, potom sa napil vody a zrazu mame povedal, že ho strašne bolí hlava. Vzápätí zdesene pridal, že nevidí a kým upadol do bezvedomia, stihol sa mamky ešte opýtať. „Neumriem, že?“

„Bolo to ako zlý sen. Začali mu tŕpnuť ruky, stuhlo a zmeravelo celé telo. Za tak krátku chvíľočku,“ plače Andrea. Záchranka chlapca zaintubovala a nad ránom už Timko išiel pod narkózu. Krvácanie do mozgu. Dovtedy zdravý chlapec sa zrazu ocitol na prahu života a smrti. Otec Miloš, ktorý mal v ten deň práve narodeniny, sa s Andreou bezcieľne prechádzali po nemocničnej chodbe a čakali, kedy operácia skončí. Najhoršiu možnosť si nepripúšťali. Timko zabojoval, zákrok prežil, ale ostal v bdelej kóme. Veľkým plusom však je, že dýchal takmer od začiatku samostatne, tracheostómiu mu robiť nemuseli. „Je august a náš milovaný syn na nás stále pozerá svojimi veľkými krásnymi očami, stále neprecitol, my sa ale nevzdávame a veríme, že sa prebudí. Musí,“ prosebne pošepne Andrea.

Aby toho nebolo málo, do tohto všetkého prišla korona. Timka 13. marca presunuli do galantskej nemocnice na JISku. Lenže prísny režim znamenal koniec návštev. „Viete, čo to bolo? Od 13. marca do 3. júna sme nášho Timka nevideli. Nemohli sme ho pohladkať, dať mu pusu na líce, ostali sme uväznení doma, kde nám každý kút pripomínal Timka. Na zbláznenie.“ Každý deň počas pandémie nosili rodičia do nemocnice usb kľúč, na ktorom nahrávali odkazy pre Timka. Rozprávali mu o všeličom, len aby počul ich hlas, aby ani na sekundu nezapochyboval, že naňho zabudli. „Ak môžeme, radi by sme poďakovali aj sestričkám a pani doktorke Dagmar Bodákovej z OAIM v galantskej nemocnici za neskutočný prístup k nášmu synovi. Klobúk dole, naozaj.“ Od júna už konečne môžu byť pri chlapcovi. Pokroky? „Ťažko, ťažko hovoriť o niečom výraznom, stále čakáme, že nám aspoň klipnutím očí „povie“ áno či nie.“ Rodičia sú pri synovi stále. Na pol siedmu ráno chodí za ním ocko, po práci okolo tretej poobede ho vystrieda mama Andrea. Doma sa manželia stretnú až večer o ôsmej, niekedy už ani nie je chuť si niečo povedať. „Lebo stále čakáme na zázrak...“

Timko ale začal jemne hýbať pravou nohou aj rukou. Nie sú to, samozrejme, stopercentné pohyby, ale „vďaka Bohu aj za to“. Timko síce má zavedený tzv. PEG, cez ktorý mu ide strava do tela, ale pár lyžičiek pribináčika zriedeného s mliekom, už prežuje a prehltne aj sám. „Povedali nám, že aj oči aj ušká sú v poriadku. Jeho pohľad nie je taký neprítomný akoby ste si predstavovali, radosť v očiach vídíme keď mu púšťame jeho obľúbených youtuberov. Naopak, keď mu čítame knižky, nadšenie opadá, čo vám poviem, veľký čitateľ on nikdy nebol, asi mu tým ideme na nervy,“ trošku sa konečne aj pousmejú utrápení rodičia.

Cieľ je jasný, Timka čo najviac dostať do života. Veľa si sľubujú od hyperbartickej komory, ktorú im promptne pani doktorka vybavila. Po nej už možno príde na rad aj otázka presunu Timka zo špitála konečne domov. Bude treba veľa zdravotníckych pomôcok a veľa rehabilitácií. Túžbou a na Slovensku vlastne aj jedinou možnosťou, kde môže odborne rehabilitovať aj človek v bdelej kóme, je zariadenie Adeli v Piešťanoch. Poisťovňa, bohužiaľ, z 5-tisícovej sumy neprepláca nič, takže aj Timkovci budú potrebovať pomoc od nás všetkých. „Keby sa tak podarilo, aspoň posadiť nášho chlapca,“ povie Andrea a Miloš v sebe zadúša plač, hlavou mu víri donekonečna tá istá otázka „prečo?“, na ktorú nikto nevie dať odpoveď. Timko bojuj, skúsime ti pomôcť!