Krutý pád 

Dospelý, 37-ročný syn Vlado bol veľkou oporou svojich rodičov aj sestier. Vlastnú rodinu si ešte nezaložil, jednoducho tú pravú proste nenašiel, doma bol však nápomocný úplne vo všetkom. Inak ako Vladko mu nehovorili. „Dobráčisko od kosti, naňho bolo stopercentné spoľahnutie,“ so slzami v očiach hovorí o svojom synovi mama Anka.

Sedíme spolu na káve v rehabilitačnom centre Adeli. Boli jediní ochotní zobrať na terapie postihnutého Vladka. Mama s láskou spomína na oslavu svojej januárovej šesťdesiatky. Celá rodina pokope, dobrý obed, prípitky na zdravie, „komu by len napadlo, že o pár mesiacov bude môj syn bojovať o život a že dnes budem vďačná za každý pokus o jeho nové slovo, o úsmev, o čo i len milimetrový pokrok v zdvihnutí ruky. K narodeninám mi sám vyrobil rolldoor, nestihol ho už ale namontovať. Ja viem, že raz to urobí. Vladko bojuje, aj keď sa aj uňho striedajú lepšie a horšie dni. Uvedomuje si totiž, čo sa s ním stalo, že je stopercentne odkázaný na pomoc druhých. Nás, svoju rodinu. Zomkli sme sa a urobíme pre nášho Vladka aj nemožné.“

Hraničný zákrok: prvého apríla išiel kamarátovi pomôcť so strechou. Vladko nikdy nepovedal nie. Lenže v osudnú stredu to skončilo katastrofou. Mladý muž spadol z 8-metrovej výšky... Dopadol na betón, na bok, skrútený. Sanitka, prevoz do najbližšej nemocnice a odtiaľ okamžitý transport vrtuľníkom do hlavného mesta. Ešte v ten deň ho čakala päťhodinová, život ohrozujúca, operácia na neurochirurgii. Mal vážne poranenie mozgu. Po niekoľko hodinovom zákroku ho v umelom spánku presunuli na JISku. A čakalo sa, čo bude. „Mal zlomeniny lebečných aj tvárových kostí, časť lebečnej kosti mu museli odstrániť, momentálne ju nemá, ešte nevieme, kedy a čím mu ju nahradia,“ rozhovorí sa Vladkova staršia sestra Mirka.

Neskutočne ďakuje tímu neurochirurgie z Kramárov, „zachránili nám brata. Vladko im vraj niekoľkokrát odchádzal, telo nespolupracovalo, museli mu pichať adrenalín, prognózy neboli priaznivé. Naozaj sa nedá slovami opísať naša vďaka lekárom z Kramárov.“ Po troch týždňoch sa jej brat prebral z kómy, uvidel Mirku a stisol jej ruku. „Aj napriek zavedenej tracheostómii mi zašeptal „čau“ a rozplakal sa. Myslela som, že sa od šťastia roztopím, spoznal ma, stisol ma, pozdravil ma,“ spomína Mirka. V ten deň sa celá rodina zhlboka nadýchla a bez váhania sa dali do boja za zdravím pre Vladka. Začiatkom mája si nevládneho brata a syna doviezli domov.

Mama sa stala jeho opatrovateľkou, otec je jej pravou rukou a sestry začali zisťovať po úradoch, na internete, cez známych na čo všetko majú nárok, ako bratovi pomôcť, aby napredoval a nestagnoval. „Vedeli sme, že treba čím skôr začať s rehabilitáciami. Šťastím v nešťastí bolo, že Vladko nemá prerušenú miechu, preto šanca, že sa postaví na nohy a rozhýbe sa, je obrovská. Telo ale nedostáva signály z mozgu, aby sa hýbalo, vedeli sme, že čím neskôr začneme cvičiť, tým sa nášmu snu vzďaľujeme. Studenou sprchou ale boli prekážky, na ktoré sme narážali všade. Potrebuješ okamžite vozík, polohovaciu posteľ? Nonsens. Na úrade ti vysvetlia ako si treba podať žiadosť, čakať na rozhodnutie...A ako máš potom manipulovať s nevládnym človekom? Málokto má odložené tisíce, aby zo dňa na deň dokázal prezariadiť bývanie na bezbariérové. Na vlastnej koži sme pocítili, že okrem vyrovnania sa s ťažkou životnou situáciou, kedy je psychika každého člena rodiny vážne naštrbená, musíš sa obrniť aj veľkou dávkou trpezlivosti, aby si nevybuchol od zlosti a bezmocnosti pri byrokratických manévroch. Hovoríme si, čo ťa nezabije, to ťa posilní, v núdzi poznáš priateľa. Platí to naozaj do bodky.“

Boli jediní: najväčšie sklamanie ale prišlo, keď dostali zamietavú odpoveď na rehabilitíáciu v Kováčovej, ktorej pobyt je hradený zo zdravotnej poisťovne. V nemocnici dostal Vladko bacil, ktorý je pre Kováčovú prekážkou a prijali by ho až po opakovaných negatívnych testoch, čo by trvalo takmer rok. Jediným riešením pre Vladka bolo neurorehabilitačné zariadenie Adeli, päťtisícová suma spočiatku ale každého zlomí. „Nevzdali sme sa. Prosili si sme kadekoho, či nám nepomôže. Naši chovajú papagájov, predali ich, aby bolo na pobyt. Nestačilo to však. Dostali sme sa do situácie, že naozaj zbieraš, pýtaš, prosíš o príspevok. Zvláštny pocit... prispeli Vladkovi kamaráti, známi, rodina. A zrazu sme zistili, že v tragédii, ktorá nás postihla, existuje toľko dobrých ľudí. Sme za nich vďační, prichádzajú nám do života so snahou pomôcť môjmu bratovi,“ hovorí Mirka. Prvý „tréning“ v Adeli má Vladko za sebou, „tam sa maká naozaj celý deň, brat napreduje, udrží v ruke pohár s jeho obľúbenou kofolou, celkovo je psychicky iný, prebudený, nažhavený do ďalšieho boja. Inej cesty ako rehabilitácie niet. Preto prosíme... Vladko sa chce vrátiť do života, určite raz ako vyučený kuchár uvarí delikatesy, pôjde na milovanú rybačku, dokončí si domček, ktorý začal, vyrobí nábytok, bude proste naplno žiť. Lebo je bojovník. Lebo má šancu.“