Chuť žiť 

„To určite, málokto by so mnou menil, myslím, že nikto,“ skonštatuje hneď na úvod sympatická žena, ktorá sa práve vrátila zo služby a unavená je ako kôň. V dnešnej covidovej dobe je práca v špitáli dvojnásobne náročná. Hotová je fyzicky aj psychicky. A opäť typické pre ňu – rozhovorí sa o druhých, nie o sebe. Je pomocnou zdravotnou silou, ľudovo povedané, sanitárkou v nemocnici. Pacientov doprevádza na vyšetrenia, umýva ich, prebaľuje, kŕmi a všemožne sa im prihovára. Hovorí o mladom mužovi, ktorého dostali po covide na oddelenie a ktorý sa nie a nie rozhýbať. „Ja ti mám stále všetko, aj tam dolu umývať? Veď už to musíš skúšať sám, doma ťa čaká krásna frajerka, kvôli nej sa vzchop,“ takto a podobne zoslabnutých pacientov núti vrátiť sa späť do života. „Jasneže sa na mňa hneval, ale len trocha, mala si vidieť ako mi ďakoval, keď odchádzal po svojich domov,“ smeje sa Táňa. Alebo starší pán. Vdovec. Že už nemá pre čo žiť. A že mne sa dobre hovorí, keď sa mám dobre a mám takú chuť žiť. Lebo som mu povedala, kam sa po sedemdesiatke už chystá, že ja napríklad budem žiť 108 rokov. Otočila som sa na opätku a v pár vetách naňho vyblafla svoj život. Až zhíkol. Že to by to do mňa nepovedal. A ja mu na to: tiež som sa mala opustiť, že chcem umrieť?“

Dedo je už dávno doma a písal jej ďakovné správy. Že vďaka nej mu chutí žiť. Tatiana je zdravoťáčkou telom i dušou. Prihovorí sa každému, má trpezlivosť počúvať druhých a neoblomnosť čakať na odpoveď, keď je pacient mĺkvy a zaťatý. Predtým robila v dome seniorov, medzi starkými bola najobľúbenejšou „sestričenkou“. Srandovala s nimi, spievali si, tancovali – „veď načo sa máme mračiť, ľutovať a sťažovať si život, robme si navzájom deň pekným, veď je to také jednoduché,“ povie svoju filozofiu.

V dvanástich stratila mamu, o tri roky neskôr otca. Obaja potrebovali jej opateru, „čiže už odmala sa vlastne starám o druhých.“ Po rozvode ostala sama na 3 deti, všetko by bolo v pohode, keby najmladšej Danielke nediagnostikovali neurofibromatózu. Chorobu spôsobuje mutácia génov, prejavuje sa už odmala tzv. kávovými škvrnami na tele, postupne sa vytvárajú nádory rôznej veľkosti a zasiahnuť môžu ktorýkoľvek orgán v tele. Danielke sa stav rapídne začal zhoršovať v puberte, neskôr bola odkázaná na vozík, potom už na posteľ a prenášanie. „Ako samoživiteľka som v posledných rokoch jej života už musela ostať doma na opatrovateľskom, už bola úplne závislá na mne, každý pohyb jej spôsoboval bolesť. Ale aj tak, keď sa čo i len trochu dalo, preniesla som ju na polohovateľný vozík, sused mi ju pomohol zniesť dole, keďže v bytovke nemáme výťah a aj pár minút na slniečku moju Danku vedelo nabudiť. Vtedy som si do bodky uvedomila ako si treba vážiť bežné maličkosti – môcť sa nadýchať čerstvého vzduchu, sledovať ako sa vietor hrá s listami na stromoch, žmúriť do slnka...,“ smutne podotkne mama, ktorá pred deväť a pol rokmi svoju milovanú dcéru pochovala. Mala 26 rokov. „Bola veľkou bojovníčkou, som na ňu pyšná a niet dňa, kedy by som na ňu nemyslela. Ostalo po nej obrovské prázdno, chvíľková nechuť žiť. Rok som sa dávala dokopy,“ povie a hladká pritom Benjiho, psíka, ktorý bol Danielkiným verným spoločníkom. „Strážil ju vo dne, v noci.“

Táňa mala tesne pred päťdesiatkou, keď sa musela postaviť na nohy. Odznova naštartovať život. Dve deti mali svoje rodiny, ona ostala sama v dedinskom malom bytíku, príjem z opatrovateľského skončil. „Do dôchodku ďaleko, je ťažké začať si nanovo hľadať prácu. Ale podarilo sa. Na chlieb mám. Ale to je asi tak všetko.“ Momentálne zarobí „šialených“ 529 eur. „Celkovo sa to začína na mňa nejako valiť,“ zasmeje sa, lebo nevie, či má začať vyratúvať čo sa jej kazí na tele alebo v domácnosti. Roky starostlivosti o druhých si totiž začínajú pýtať daň. Vyskočené platničky, kalcifikát na ramene – čaká na operáciu, skracuje sa jej už svalstvo, takže chodí na rehabilitácie. Lenže operácia bude až po zmiernení pandémie. „Navyše už cítim, že kalcifikát bude už aj v druhej ruke.“ Novinkou je tetánia, ktorú jej diagnostikovali tento rok. Bolesti má každý deň, neprespí vkuse už ani jednu noc, na každé pretočenie sa prebudí... „Čert to ber, hádam ma doktori voľajako ešte zrepasujú, ja som si fakt povedala, že tu budem do 108 rokov,“ zasmeje sa. Každý deň chodí na šiestu do roboty v dvadsať kilometrov vzdialenom okresnom meste. Inak ako autom by to nešlo. A to jej už hapruje. „Každý deň je to adrenalínová jazda. Aj dnes mi celou cestou pípalo. Darmo, od šestnásťročného vozu už toho veľa čakať nemôžem. Viem, že v lete STK kontrolou neprejdem. Za opravu by som už dala viac než za predaj – tam mi ho odhadli na 400 eur. Lenže ja sa bez auta nepohnem. Úver mi nikto pri mojom príjme nedá. Fakt netuším, čo bude,“ vyratúva Tatiana a téme, o ktorej sme sa chceli baviť najviac, sa ani nechce venovať. Ako jediná totiž v miestnej bytovke nemá v byte ústredné kúrenie. Kúri len krbovými kachlami. Prikladá drevené polienka, aby bolo teplo. Kúsok od bytovky má vonku naukladané drevo a po pár polienkach si ho vo vedre vláči po schodoch do bytu. Táňa to obráti na humor – „pohyb mám zaručený.“ Lenže s boľavými rukami a platničkami to často nie je med lízať. Sníva o ústrednom kúrení, ale ušetriť si dve-tri tisícky, „a z čoho, prosím ťa?“

Táňa je naozaj nádherný človek, nerobí zo seba chuderku, nechce sa jej rozoberať jej situáciu a tak plynule prejde opäť na svojich pacientov. „Vieš čo som ti zabudla povedať? Preložili k nám 49-ročného chlapa, ktorý ako jeden z mála v kraji prežil umelú pľúcnu ventiláciu. Vybrali mu tracheostómiu, učila som ho hovoriť, ale vieš ty čo, keby si videla ako sa mu usmiali oči, keď po dlhých týždňoch prvýkrát prehltol mixovanú stravu! Hneď som volala jeho dcéram, že tato má chuť na váš vanilkový puding, doniesli ho a dostal aj ten. Šťastná som bola ja aj oni. Nádherný deň,“ šteboce Tatiana. Žena, ktorú by chcel mať v erárnom prostredí nemocnice každý pacient. Skúsme jej spoločne pomôcť s kúrením v byte, prípadne s pojazdným autom v slušnom stave.