Smutný obrat 

„Ja neviem čo bude. Ubehol už rok a..., keby aspoň chodil..., ružové okuliare som zhodila, zmierujem sa, že do starých koľají sa náš život už nevráti, ale dúfam a želám si, aby bolo lepšie. Lebo, dnešný stav dobrý stále nie je. Denisa si usrkne z pressa a zrazu si uvedomí, že po dobrom roku a pol je v kaviarni, sedí na stoličke a pije kávu – „aký luxus.“

Druhý október 2020. Bol piatok ráno, Denisa s Maťom išli spolu odviezť do školy svoju dcéru, šiestačku Mišku. Bolo sedem hodín jedenásť minút. Navždy si ten prekliaty čas budem pamätať,“ povie 43-ročná Denisa.

Maťo si chcel zobrať pohár vody, keď mu prišlo zle, chytil sa za zátylok a hovorí, že ho bolí hlava. Denisa ho ešte chlácholila, veď možno sa zle vyspal alebo ho ofuklo, keď v noci taxikárčil. Pri zaväzovaní šnúrok na topánkach mu ovisol kútik, nebyť Denisy, ktorá ho zachytila, spadol by na hlavu. Šok, panika, chaos, volanie záchranky, kým prišla sanitka, po telefóne inštruovali Denisu, čo má robiť. „Ach, čierny deň to bol. A Miška bola pri tom. Celé zle...“

Dovtedy zdravý chlap dostal porážku – mozgový infarkt. Nebýval chorý, Denisa si ani nepamätá, kedy mal naposledy antibiotiká. Pracoval veľa a stále, ale na nič sa nesťažoval. Pár minút bol v bezvedomí, v sanitke mu namerali 220 tlak, v nemocnici zistili veľkú krvnú zrazeninu v hlavnej tepne do mozgu. „Pichli mu do žily trombolýzu, čo sa pri takýchto stavoch má urobiť čo najskôr – do 3-4 hodín. Lenže môj Maťo vzápätí upadol do kómy a zrazu telefonát zo špitála, že ho prevážajú na srdcovo-cievne, bojuje o život, šialené, šialené.“ Všade navôkol sa riešil Covid, ktorý naberal na obrátkach, o to ťažšie bolo pre Denisu dostať sa k manželovi, pamätá si prvý pohľad naňho – nebol to on, ten akčný, živý chlap, ktorý si vedel poradiť so všetkým. „Ale poznal ma, nevedel hovoriť, hýbať sa, výraz v tvári smutný, pohľad viac neprítomý – veľké dieťa. Hrozne bol smutný, to je vlastne dodnes.“

Denisa s Maťom sa pred 15 rokmi vrhli na podnikanie v gastro sektore. Ona nechala prácu učiteľky v škôlke, on ako vyučený čašník de facto v obore akoby ostal. Pustili sa do ambulantného predaja, laicky povedané „mali sme stánkový predaj jedla na všelijakých dožinkoch, jarmokoch, hodoch, festivaloch, vianočných trhoch.“ Makali non-stop, Denisa prikývne, že sa im darilo, vypracovali na firmu s dobrým renomé, dostávali dobré miesto na svoje stánky, lebo aj to je v tomto biznise veľmi dôležité. Ponúkali všeličo – cigánske, lokše, na Pohode išli na dračku zas čínske rezance. Nepotrpeli si na luxus, „Maťo chcel všetko len a len pre rodinu, s dcérou sme chodili po dovolenkách, ale žiadne drahé exotiky typu Bali či Maldivy. My sme zaťažení na prírodu, prešli sme Rumunsko, Bulharsko, Tatry sú srdcovka. V zime Maťo s Miškou lyže. Na značkové veci sme si nepotrpeli.“ V 2019 sa im podarilo kúpiť starší dom, Denisu aj hnevalo, že jej chlap chce všetko robiť a opravovať sám. Lenže jemu naozaj išla aj murárčina a stavarina. „Korona nám zobrala prácu. Začali sme žiť z úspor, nastalo ťažké obdobie, Martin o to viac makal na dome. A to by nebol on, aby sa nevynašiel. Rozhodol sa, že si založí taxi službu a bude jazdiť, aby aspoň nejaké euro priniesol domov. Áno, sčasti bol môj muž workoholikom. Nie raz som mu povedala,, že ho raz z toho porazí, naposledy to bolo týždeň pred „čiernym piatkom“. Do noci taxikárčil, minimum spal a prišlo to...

Ocko skončil v nemocnici v ťažkom stave, Denisa bez práce a deň čo deň riešila lekárov, možnosti rehabilitácií, každý sa pýtal, čo má Maťom nové, do toho dcéra Miška, pre ktorú chce a musí žiť čo najlepšie ako vie. Na zbláznenie. Začala si hľadať prácu a dnes je za ňu vďačná. Z podnikateľky presedlala do kuchyne v sanatóriu Primula. „Neštítim sa žiadnej práce, ja stále tvrdím, kto chce, robotu si nájde, žiadna práca nie je hanba. A pre mňa ísť do roboty, nastaviť sa na nový režim znamenalo aj veľkú psychohygienu. V sanatóriu sú starší ľudia, odkázaní na pomoc a Denisa tu naberá aj rady ako sa starať o postihnutého človeka. Ako prebaľovať, kde je lepšie podložiť ruku... Vďaka majiteľovi sanatória, pánovi Kučerovi, ktorému sa chce poďakovať, dostala aj možnosť presunúť manžela z nemocnice sem. V auguste nastúpil, po ani nie troch týždňoch však skončil opäť v nemocnici, nastali patálie s obličkami. Aký je Maťo dnes? „Smutný. Realitu vníma, ale sem tam aj nie. Pohľad do jeho očí je zvláštny. Nie je tam tá iskra, bolí to. Miška si stále myslí, že ocko sa vráti zdravý, že proste ochorel, vylieči sa a bude dobre. Maťo ale nechce cvičiť, akoby mal pocit, že to nemá význam, musím byť naňho aj prísna, s ľútosťou sa totiž nikam neposunieme. Veľmi si želám, aby sa postavil na nohy, aby sa mu zlepšila reč, sám sa najedol. Na jeseň by mal nastúpiť na trojmesačný rehabilitačný pobyt, nečakám zázraky, ale dúfam v akýkoľvek pokrok, Maťo má 42, je tým najlepším ockom a manželom a nezaslúžil si takto dopadnúť.“

Jednu vec chce Deniska ešte podotknúť, presvedčila sa, že v ťažkých časoch, ktorí majú dnes „v Covide“ aj zdraví ľudia, „je medzi nami veľa dobrých duší. Od našich susedov, ktorí nám s Miškou pomáhajú pri nedokončenom dome, cez kamarátov a priateľov, ale aj mnoho cudzích ľudí, ktorí prispeli na Maťove pobyty. Všetkým zo srdca ďakuje. Ako sa pozerá do budúcna? „ Nepozerám. Snažím sa byť silná, ale nie vždy to ide. Prídu stavy, keď sa ti vybavia zážitky z dovoleniek, potom vidíš Maťa dnes... uf, nemám ešte všetko v hlave upratané. Netuším, čo bude. Stravu už prehĺta sám, ale tekutiny musia ísť cez peg. Keď sa zdá, že už bude lepšie a začne cvičiť, prídu, ako teraz, obličkové kamene a bojiš sa, čo bude. Podnikanie už neobnovím, v tejto dobe to už nemá význam, o to viac, keď som ostala na všetko sama. Veľké zmeny u nás za posledný rok nastali, bohužiaľ ani jedna dobrá. Na druhej strane, musí byť už len lepšie a lepšie. Snáď...“