Jednoducho - Mama 

„Nemám na výber, nie som pánom svojho času, neriešim seba, no neprepadám ľútosti, to v žiadnom prípade. Svojich chalanov jednoducho milujem. Je ako je a ja s tým nič neurobím. Sú len dve možnosti: zmieriť sa s osudom, prijať realitu alebo sa utápať v strachu, plači, bezmocnosti. To ale človek potom smeruje pomaly, ale iste na psychiatriu. Asi tak. Vybrala som si prvú možnosť, chlapci predsa potrebujú pokojnú a vyrovnanú mamu.“

Nádherná žena, ktorá okamžite upúta svojim vzhľadom. Dokonalá postava, krátky strih vlasov, ktorý jej dodáva patričný šmrnc, robí Janku, logicky, neprehliadnuteľnou v dave. Hoci by ju mnohí, podľa vizáže, tipovali skôr do umeleckého prostredia, sympatická Janka je „iba“ mamou. Stopercentnou. S ktorou sa neskutočne dobre rozpráva.

Obaja synovia, mladší Marko, ako aj starší Romanko majú hendikepy. Vážne. Mentálne. Nikdy z nich nebudú samostatní jedinci, ktorí si nájdu prácu, založia rodinu a na staré kolená sa napríklad postarajú aj o svoju mamu. „Kdeže. Musím sa udržiavať v čo najlepšej kondícii, aby som zvládala starostlivosť o mojich synov. Tak to proste je, najmä pri mladšom Markovi je možné, že jeho stav sa ešte zhorší,“ usrkne si z kávy sympatická Janka a na otázku ako sa má, v sekunde odpovie „nie dobre, ale so zdravotným stavom detí to nesúvisí.“ Nechce to rozmazávať, dohodli sme sa na univerzálnej formulke „problematický vzťah s exmanželom, otcom chlapcov.“ Čakajú ju dva ťažké súdy, kvôli nim horšie spí, kvôli nim cíti veľkú ťažobu na duši.

Romanko prišiel na svet v termíne, no hororovo. Hoci jej ešte v stredu odtiekla plodová voda, lekári sa pre prirodzený pôrod rozhodli až v piatok. „Obaja sme takmer zomreli, ja som upadla do bezvedomia, malého zo mňa doslova nasilu vytlačili. Pridusený, museli ho oživovať, jej museli dať transfúziu krvi a keď prvýkrát videla vytúženého syna, bola zrelá na odpadnutie znova. Bábätko s krásnymi mierami 3350 gramov a 53 centimetrov, bolo celé fialové, napojené na milión hadičiek. „Hneď bolo jasné, že má veľký hypertonus, skrátený krčný stavec... ťažké a smutné obdobie to bolo.“ Preplakala veľa času, malý bol bojovník, prežili sme, ale cítila som, že následky budú. Všetko s ním bolo oneskorené, držanie hlavičky, sedenie, prvé kroky, prvá reč, ktorá jej dodnes neúplná, hatlaninová, ktorej mnohí nerozumejú. Rehabilitáciami sme dali motoriku ako tak do dobrého stavu, bohužiaľ, v papieroch máme neriešiteľnú diagnózu – stredne ťažká mentálna retardácia.“

S dnes už exmanželom sa rozhodli pre druhé dieťa. Strach obrovský, ale lekár ju povzbudzovali. Veď Romankov stav pravdepodobne spôsobili komplikácie pri pôrode, teraz to bude dobré. Nebolo. Marko prišiel na svet opäť ťažko, pretože bol priveľký, vážil cez štyri kilá. Aj on mal hypertonus, aj pri ňom najskôr hovorili, že rovesníkov dobehne, môže byť len spomalený. „Ale keď som videla ako sa pri sede pohupáva zo strany na stranu a monotónne si pohmkáva okamžite mi napadol autizmus. A po rokoch nám ho aj stanovili...“ 14-ročný Marko nerozpráva, Janka nikdy nepočula slovo „mama“, Marko má svoj svet, svoje rituály, svoje neočakávané chvíle agresie. „Je v puberte a, áno, viem, že sa to môže zhoršovať. Že nečakane ma, napríklad, môže buchnúť častejšie...“. Za tie roky však Janka našla recept ako sa tešiť z maličkostí, deti zbožňujú vodu, bicyklovanie, stráži ich doslova ako oko v hlave, lebo inak to nejde. Ráno ich vozí do špeciálnej školy, o 12-tej ich berie domov, najedia sa, idú von, o siedmej večer už Marko musí ísť spať, ak by to premeškali, „jednoducho by bolo zle.“

Financie? „Mama na opatrovateľskom je banková nula. Nikto mi nedá úver, pôžičku, leasing. Doma sa starám ešte o otca po porážke, je ležiaci, nezvládne nič, nieto hygienu. Takže už vyše roka si hovorím, že mám vlastne tri postihnuté deti. Priznávam, že v rodine máme od ideálnych vzťahov ďaleko - pomoc od mamy, sestry, či kohokoľvek očakávať nemôžem. Ani len so strážením detí. Preto je pre mňa dnešná káva na rozhovor veľkou vzácnosťou, také malé Vianoce. Ktoré ale musím dobehnúť poobede, lebo inak by som varila,“ podotkne Janka, pozrie na hodinky a podotkne: „Musím bežať po deti, ďakujem zo srdca za všetko.“