Noemi 

Zuzka s Peťom sa na prvé dieťa tešili. Bolo vytúžené a od počiatku milované. A narodilo sa zdravé. Bola krásna, šikovná, v štyroch mesiacoch začala sedieť, v deviatich chodila, ročná už rozprávala. „Pozrela na mňa a povedala mi „mami, ľúbim ťa“, naozaj sme mali doma bezstarostné bábätko,“ so smútkom v hlase spomína Zuzana. Po tretej dávke hexa vakcíny sa ich šťastie začalo rúcať ako domček z karát. Zvýšená teplota, večné plače, kŕče, nespavosť. Noemka driemala počas dňa maximálne 30 minút. Zuzka ju kočíkovala ostošesť, na prechádzkach s ňou strávila denne aj šesť hodín. Ako prvorodička bola veľmi zodpovedná, s každým soplíkom utekala k lekárke, nechcela nič zanedbať.

Po diskutabilnom očkovaní jej v ordinácii povedali, že ide o bežné reakcie, treba len vydržať. Lenže. Dievčatko sa prestalo otáčať, nereagovala na meno, slovná zásoba sa zo dňa na deň stenšovala... „Do jej dvoch rokoch nenapredovala vôbec, naopak. Bola som zrelá na psychiatriu, už padali aj výčitky od rodiny, že sa jej nevenujem. Noemi sa dostala do stavu, že zo slova „mama“ už dokázala povedať len „ma“. Celé zle.

Zuzka tušila, že „dobre už bolo“. S manželom dohodli, že sa pokúsia o súrodenca pre Noemi. „Zdravý rozum mi hovoril, že by ju mohol potiahnuť, motivovať.“ S oveľa väčším strachom išla do pôrodnice, našťastie všetko dopadlo na výbornú, na svet prišla zdravá Nelka. Jediné, čo mama vedela, že očkovať ju nedá. „Nie som žiadna antivaxerka, pri Covide som aj ja dostala vakcínu, ale len jednu, spustilo sa mi po nej silné krvácanie a lekárka mi druhú dávku neodporučila. Pri Nelke som sa obávala, že nastane to, čo pri Noemi. Jasne, že polovica ľudí ma nechápala, polovica to kvitovala. Pochopí a porozumie len ten, kto niečo podobné zažil. Komu sa zdravé dieťa premení na handrovú bábiku.“

Sestričky na seba reagovali fajn, Noemi sa naozaj snažila dobiehať mladšiu Nelku, starostliví rodičia sa vrhli na hľadanie možností ako prvorodenej dcérke pomôcť. K lekárom chodili ako na hodiny klavíra, dlho-dlho sa k diagnóze nevedeli dopracovať, keď konečne v piatich rokoch prišlo do zdravotnej karty „atypický autizmus“, Zuzka bola tak zvláštne spokojná. „Aspoň sme vedeli, kde sme, aj keď - zabolelo to. Bola to posledná kvapka k tomu, aby sme sa doma nastavili do režimu, že Noemkin postih je nezvratný, autizmus je nevyliečiteľný.“

Noemi stanovili organické poškodenie mozgu, tzn., že niečo ho muselo vyvolať. Či to bolo stopercentne očkovanie alebo injekcia len urýchlila niečo, k čomu by prišlo tak či tak, je dnes už zbytočné riešiť. „Ja som postih dcérky prijala lepšie, manželovi to šlo ťažšie, dodnes s tým zmierený nie je.“ Od štyroch rokoch začali s intenzívnou logopédiou, Noemi totiž prepadávali prejavy agresie, bola nervózna sama zo seba, že sa nevie vyjadriť, učili sa udržať očný kontakt, tabuľkovým spôsobom, podľa obrázkov, spájali slová. Dievčatko úplne strácalo úchop, deň čo deň sa trénovala jemná motorika, Noemi veľmi baví plastelína, dnes už sama modeluje postavičky. Aká je? „Svojská. Milovaná. Sme šťastní, že ju máme. Na všetkom zlom hľadáme aj niečo dobré. Noemi nás s manželom naučila, čo je v živote dôležité. Celý chod rodiny je prispôsobený jej, kým sa vývíja, musíme sa pokúsiť o čo najväčší zázrak. Lekárka mi nič špeciálne neodporučila, samovzdelávaním som našla možnosti, ktoré dcérke pomôžu čo najviac sa integrovať.“ Samozrejme, poisťovňa nič neprepláca. Hipoterapia, canisterapia, arteterapia, snoezelen, kryokomora, oxygenoterapia, logopédia, ale aj tanečný krúžok. Každý deň niečo. To sú aktivity mladej slečny, ktoré už ovocie priniesli. Sama mi dnes odpovie, že chodí do 4.A, že tam má kamarátov, že ľúbi sestričku. Ale po chvíli sa už sekne, stačilo, má rozohratú hru a mám ju nechať. A prečo sedí vo vani? Nervóznejšie odpovie, „lebo“.

Zuzka z materskej prešla na opatrovateľský, ráno vezie Nelku do normálnej a Noemi do špeciálnej školy. Doobeda nakúpi, uvarí, uprace, snaží sa nájsť si čas, aby mohla vyrábať krásne mydlové kytice a dekorácie, z predaja ktorých aspoň sčasti financujú terapie pre Noemi. Potrebuje ich ako soľ. Vďaka nim stojí na nohách, rozpráva, ako tak zvláda svoje nálady. „Domček máme na hypotéku, bývame tu 10 rokov, nemáme plot ani fasádu, to sa nesťažujem. Každé euro dávame na rozvoj Noemi, musím však podotknúť, že sme nesmierne pyšní na našu 8-ročnú Nelku. Je stopercentnou sestrou, ktorá Noemi bránila už v škôlke, kde o posmešky nebola núdza. Nelka je vývinovo ďalej ako jej rovesníci, má v sebe zakódovaný zmysel pre pomoc, chodí na zdravotnícky krúžok, hasičský – ona už dávno vie, že život má zmysel vtedy, keď ti druhí nie sú ľahostajní.“

Budúcnosť? Mama Zuzka aj ocko Peter reagujú rovnako. Žijú pre prítomnosť, čo je dnes, čo bude zajtra. Plánovanie neriešia. Obavy sú na mieste. Peter so slzami v očiach povie, že klasika, aby sa dcéry raz dobre vydali a dopriali im vnúčatá, „u nás pri Noemi neplatí. Nevieme ako bude, ale vieme, že urobíme pre jej šťastie maximum. Ale, bolí to, to je jasné.“