Sen o vode a svetle 

Iná by plakala zo zúfalstva, hysterčila, Ľubka nie. Je čarovná. S úsmevom sa prihovára vlhkým klátikom, aby ju neštvali, veď „v dome“ musí byť teplo, nie pre ňu. Pre jej Maroša. Toto je príbeh o veľkej láske bez detí.

Ľuba má presne na Štedrý deň 43 rokov, partner Maroš o 4 viac. Spoznali sa pred trinástimi rokmi v potravinách, ona doňho narazila a rozbila mu vajíčka a s energiou pre ňu typickou, sa zbesilo pustila do ospravedlňovania a následného upratovania rozliatych vajec. Marošovi kázala, nech len stojí, ona všetko poprace. Vypýtal si od nej číslo, pár dní ju volal na kávu a aby to už mala z krku, jedného októbrového dňa na tú kávičku predsa len šla. „A bola ruka v rukáve, zlatý je, nie je on typ, že ma chytí za ruku, objíme, ale viem, že ma má v srdci. Len keby sa mu polepšilo...“

So svojou povahou je Ľuba ako stvorená pre prácu opatrovateľky seniorov. Aj ju dlhé roky robila, starších, chorých nielen obriadila, ale veselo s nimi poštebotala, rozsievala okolo nich dobrú, pozitívnu energiu. „Áno, som spoločenská, rada spoznávam nové bytosti, málokedy sa mračím, vždy môže byť ešte horšie ako je, načo sa umárať, ľutovať... kedysi som pešo prešla Švajčiarsko a Rakúsko, dva roky som sa sama túlala svetom, chcela som vyskúšať, či to dám, bola som hrozne zvedavá na ľudí, na miestne dedinky, lazy. Dalo mi to veľa, zistila som, že sa nestratím vo svete, že prekonám hocičo. Zjednodušene – táto moja cesta „okolo sveta“ ma posilnila. A preto ani moja aktuálna situácia ma nesmie zlomiť, hoci, ťahá sa to už dlho. Tri roky bez vody, elektriny – to je už moc.“

Vráťme sa štyri roky dozadu. Ona opatrovala seniorov, Maroš makal na prerábkach bytov, mal svoju živnosť. Prenajímali si trojizbový byt v hlavnom meste, žili v ňom so štyrmi malými psíkmi, z ktorých každý jeden má tiež nejaký osud. Niekto by si ťukal na čelo, že len blázon je tak závislý na 4 psoch, ale keď vám v 17-tich vyoperujú pre istotu všetky ženské vaječníky aj maternicu a v najkrajšom veku dostane verdikt „mamou nikdy nebudeš“, potom inak vnímate Ľubkinu vetu, že Emka, Dunčo, Šedinka a Drobček Lilinka sú ako jej deti. V 2017-tom Maroš začal chradnúť. Domov chodil unavenejší, nič nevládal, ráno však vždy vstal a išiel do roboty. Jasne, že išiel k obvodnej, a nie raz, vždy mu zobrala krv, popočúvala ho a skonštatovala, že krvný obraz má v poriadku, nič mu nie je... „Až nevládal tak, že prestal chodiť do roboty, nedával to vôbec. Z jedného platu sa už prenájom ťahať nedal. Nájsť niečo menšie bol problém. Lebo psíkov sme sa nechceli vzdať, to naozaj nejde. Darmo hovorím, že sú vychovaní, prítulní, neškodní. Nikto nás nechcel.“

Skončili v skromnej chatke v dúbravskom lese v Bratislave. Bez vody, elektriny, tepla. Sparťanské podmienky. Maroš slabol viac a viac, až jedného dňa odpadol. A diagnóza bola na svete. Nádor na pankreaci, „obvodná sa mi ani nedokázala pozrieť do očí, mala ho poslať vraj na CT skôr...“ V lete ho operovali, dostal chemoterapiu a nádejali sa, že bude fajn. „V septembri mu našli nádor na prostate, skončil v špitáli, operácia sa odkladala, najnovšie sa tesne po novom roku rozhodne ako ďalej. Pôjde na magnetickú rezonanciu a uvidíme,“ povie Ľubka, ktorá v studenej chalupe dôkladne poprikrýva spiaceho Maroša, vráti sa späť k piecke a stýkrát sa pokúša rozbúšiť oheň. Mokré drevo sa ale stále nechytá.

Dali si žiadosť o sociálny byt, Ľubka chodí a prosí o pomoc. Naposledy ju odbili na úrade vetou, ktorá zabolela: viete, uprednostňujeme rodiny s deťmi. Dajte si muža do útulku. „Ostala som v nemom úžase. To sa akože ako dá? Len tak sa zbaviť milovaného človeka? A rodiny bez detí – my nie sme ľudia? Málokedy prepadnem bezmocnosti, ale toto ma vzalo.“

Ľubka upratuje v Lige proti rakovine, tam sa môže aj osprchovať, vypomáha si aj umývaním okien, neskutočne si váži každé zarobené euro. Pretože vitamíny, ovocie a najmä probiotiká sú drahé a pre chorého Maroša potrebné. „Zje toho málo, bojím sa oňho, on ešte nesmie odísť, budeme bojovať, aj keď sme sa ocitli v nedôstojných podmienkach. Verím, že toto sú už posledné Vianoce v zime a v tme. Čakáme na schválenie jeho invalidného dôchodku, mne sa brigádnicka zmluva budúci rok premení na riadnu a zarobím už okolo 380 eur, snáď sa nám bude ľahšie dýchať. A snáď si nasporíme aj na depozit, keď sa nájde dobrý človek, ktorý nám prenajme byt aj so psíkmi. Myslíte, že som naivná?“

Po dvoch hodinách našej debaty sa Ľubka radostne vykríkne. Oheň sa chytil. „Nezmrzneme do rána, hurá!“