Ešte rok prežiť 

Šesťročná prváčka Rebeka je živé striebro. Rapoce odušu, nádherne sa usmieva a „dospelácky“ priznáva, že písanie ju v škole príliš nebaví. A smutnejšie dodá, že najhoršie je, že už nemôže chodiť do poobedňajšieho školského klubu. Prečo? „No, lebo maminka nemá peniažky.“ Mama Veronika sa otočí chrbtom a spustí potok sĺz. „Vieš, najhoršie sú momenty ako tento, keď si uvedomujem až do kosti, že to jednoducho už nedávam. Nech robím, čo robím, tridsať eur na klub nenájdem. Od septembra som tušila, že to raz príde. Učiteľkám som hovorila, že to zaplatím. Mali so mnou trpezlivosť tri mesiace, ale od decembra už Rebečka do klubu nesmie. Ak vyplatím trojmesačný dlh, potom môže. Veľmi slušne mi to oznámili, jednoducho už to nemôžu tolerovať, druhé deti platia, bolo by nefér, aby jedno malo výnimku. Chápem, všetko chápem. Len vysvetliť nadšenej prváčke, že zajtra sa už s deťmi hrať nebude, že po ňu hneď po obede prídem, to bolo šialené. Obrovský plač a nie jedenkrát.“

Rebeka začuje debatu o klube a okamžite pribehne, rozžiaria sa jej očká, keď sa jej pýtam, čo všetko poobede v škole robili, aké hry hrali, „bolo to tam perfektné,“ smutne podotkne.

Veronika má tridsať a na prostú otázku, či je šťastná, dlho mlčí. Deti by nedala za nič na svete, ale dostala sa do situácie, že sa neteší na ďalšie ráno. „Prebúdzam sa smutná, de facto chudobná ako kostolná myš a zatiaľ svetlo na konci tunela nevidím.“ S ešte stále manželom má dve dcérky, prváčku Rebeku a čoskoro dvojročnú Elisabeth. Žijú v dvojizbovom prenájme v hlavnom meste, na majiteľku bytu mama Veronika nedá dopustiť. „Jasne, že mám dlh aj u nej, zatiaľ mi to toleruje, ale tiež je otázne dokedy. Ak nezaplatím najbližšie nájomné za tento mesiac, opäť sa vyšplhám na tisíc eurovú dlžobu, to nesmiem pripustiť. O pár dní mi prídu peniaze a do centu hneď všetko dám na bývanie.“

Matematika je v tejto domácnosti zložitá. Príjem a výdaj sú v obrovskom nepomere, Veronika môže rátať s rodičovským príspevkom a prídavkami na deti a so symbolickým 25-eurovým výživným, ktoré jej posiela otec detí z väzenia. Dohromady jej tak pribudne na účet 429,10 eur. Ani o cent viac. Prenájom dvojizbáku stojí ale 460 eur. Čiže už hneď to nevychádza. A to sa ešte nekúpil chlieb, mäso, ovocie, jogurty, zubná pasta, prášok na pranie.... „Čiže už chápeš, že rohlíky a mlieko od susedy majú pre mňa cenu zlata?“

S Tiborom sa zoznámila pred rokmi a ľúbili sa ako kone. Ani jeden nepochádzal z usporiadanej rodiny, boli odkázaní sami na seba, z veľkej lásky sa im narodila Rebeka. Tibor pracoval, stíhali platiť prenájom, po materskej sa chystala do práce aj Veronika. Lenže to už tušila, že s milovaným manželom sa čosi deje. Peňazí nosil čoraz menej, vyhováral sa na zamestnávateľa, že zas nedal výplatu, alebo dal menej ako mal, v domácnosti sa hádky striedali s tichom, padali aj vyhrážky o rozvode. „Lenže bolo mi ľúto Rebečky, lipla na ockovi, vždy sa pýtala, kedy príde domov.“ Odpustila mu aj priznanú neveru, nasľuboval hory-doly a kým si Veronika uvedomila, že to boli len plané reči, ostala tehotná s Elisabeth. Tibor prepadol gamblovaniu, hracie automaty ho lákali viac ako dve zdravé dcérky doma. Vytáčalo ho, keď doma našiel mrzutú ženu, už jej prestal odpovedať na otázky, kedy prinesie peniaze. „Vlastne som sa potom aj prestala pýtať.“ Dali si i odlúčenie, ale potom ho Veronika prijala späť. Zamestnal sa ako kuchár, nejaké peniaze už domov aj začal nosiť, ale potom prišla korona, gastro sektor to schytal najsilnejšie a Tibor ostal bez práce. Lenže už si ani nemusel hľadať novú. Prešľap z minulosti mu nalinajkoval nový smer – väzenie. Ešte predtým, než sa dal dokopy s Veronikou, s kamarátom „vzali“ peniaze jednej žene, súd určil splátkový kalendár, aby poškodená dostala všetko späť. Kašľal na to. A tak na jeseň 2020 nastúpil na tri roky do basy. „Nechcel, ale dokopala som ho k tomu, pred trestom neujde, len si uškodí. Kajal sa, plakal, bolo mu ľúto všetkého, najviac detí. Áno, Rebečka vie, kde má ocka. Prijala to navonok statočne, ale musím s ňou chodiť aj k psychologičke, šialene si začala obhrýzať nechty, viem, že máme ďaleko od idylickej domácnosti, šesťročné dievčatko predsa nemôže len tak stráviť, že ocko je v base a maminka stále nemá peniaze a neusmieva sa...“

Veronika chodila aj s malou Elisabeth na brigády. Snažila sa zarobiť nejaké euro – umývala okná, upratovala byty. Mala z čoho v akciách kupovať jogurty, mlieko a plienky. Malú naložila do kočíka, Rebeku do škôlky a doobeda makala. Lenže covid sa prejavil aj tu. „Ľudia sa boja púšťať cudzích ľudí do bytov, ak mám teraz raz za mesiac jedno upratovanie za dvadsať päť eur, som rada. Sú mesiace, kedy nemám nič. A ja si naozaj vážim každé euro, sú dobrí ľudia, ktorí mi občas niečo dajú, malú hotovosť, ale cítim sa trápne. Lenže nemám inú možnosť ako to prijať. Aj pred Vianocami mi jeden pán doviezol suroviny na kapustnicu a šalát a dal mi aj peniažky. Šťastím som sa rozplakala, zachránil nás pred najsmutnejšími Vianocami.“

Prognózy? Veroniku s deťmi čaká veľmi ťažký rok. Je rozhodnutá rozviesť sa s Tiborom, už mu nijakú šancu dávať nechce. Verí, že upratovacie brigády sa na jar trošku rozbehnú, „nepohnem sa veľmi, pretože Elisabeth mi do štátnej škôlky do troch rokov nezoberú, na súkromné jasle nemám, takže veriť, že sa zamestnám je iluzórne. Tak ako je iluzórne sľubovať Rebečke, že bude chodiť do školského klubu. Tridsať eur je veľa pre nás, keby som ich aj mala, priložím ich k sume za prenájom.“ Niektoré deti už nevedia, aké lego si priať, pretože už takmer všetky majú, tmavooká Rebečka si najviac zo všetkého želá: „Zdravú maminku a chodiť do klubu v škole.“