Nový život 

V bratislavskom dvojizbáku sa spoznávame. Saša, jej dcérka Nasťa a seniori mama Valentina a teta Ljuba s ujom Viktorom. Apropó. Je tu so mnou aj Ľubica z januárového príbehu. Neskutočne dobrá osôbka, ktorá je k nezastaveniu. Ľubka má totiž ukrajinskú národnosť, maturovala z ukrajinčiny a v dnešných, bohužiaľ, vojnových časoch je doslova pravou rukou pre mnohých Ukrajincov. Všetko robí zadarmo, ochotne, s humorom jej vlastným. Poradí, vytelefonuje, dohodne a osobne doprevádza nešťastných ľudí od susedov. „Predovšetkým riešim ich zdravotný stav, na onkológii som s nimi varená – pečená. Pozajtra idem so Sašinou mamou, podľa ukrajinských papierov má enormne zvýšené onkomarkery. Musím vzdať veľkú poklonu lekárom z onko ústavu na Klenovej, veľmi sú ochotní. Strýko Viktor je po infarkte, teta Ljuba potrebuje očného doktora. V tejto zostave je z dospelých zdravá len Saška. Štart na Slovensku bude hlavne na jej pleciach, ona bude živiteľkou rodiny.“

Poďme k Saši. „Narodila som sa v Dušanbe v Tadžikistane, keď sme boli malí, mama nás zobrala z vojnovej krajiny do bezpečia. Na Ukrajinu. A pozri... utekáme za slobodou znova. Či ma vojna u nás prekvapila? Stopercentne. Ani vo sne by mi nenapadlo, že agresia bude takých veľkých rozmerov, že obyčajným ľuďom pôjde doslova o život.“ Ešte devätnásteho februára išla Saša do Kyjeva, jej Nastenka tam mala so súborom tanečné vystúpenie. „Všetko fungovalo, všetko bolo normálne. Strašné, čo sa o 5 dní stalo.“

Keď 24-tého vypukla vojna, Saša sedela ako prikovaná pri televíznych správach, večer jej volala sestra a „všetko nabralo rýchly spád. My sme sa okamžite rozhodli, že odídeme. Máme deti, najmä kvôli nim. Cítila som, že nemá význam čakať a nádejať sa, že to raz-dva prejde.“ Saša potom volala mame, nepýtala sa, len jej oznámila, že ráno sa pokúsia odísť. A nech s nimi ide aj mamina sestra Ljuba s manželom Viktorom. Mama? „Šok. Bála som sa, ale viac som sa bála vojny ako odchodu z krajiny. K tomu všetkému som ešte aj mala teplotu, bola som chorá. Saša mi len zdôrazňovala, aby som si zobrala lieky.“

Ráno sa „naložili“ do malej dodávky. „Ona vlastne nebola malá, asi tak pre 15 -20 ľudí, ale nás sa tam natlačilo do stovky, panika už vládla všade a u každého. Potom sme nasadli na vlak. Preplnený. My sme boli v jednom vagóne, deti v druhom, uličky plné, s Nasťou sme si volali. Vďaka bohu za mobily. Keď mi volala, že je hladná alebo smädná, povedala som jej, že si môže dať z detskej výživy len jeden – dva hlty. To isté s pitím. Vedela som, že problém budú toalety. Nastenke som vysvetlila, že nevieme ako dlho pocestujeme a záchod bude vzácnosťou. Bola statočná, so strachom mi povedala, „áno, mami.“ Ukrajinsko-slovenské hranice prekročili 26. februára. A o ďalšie dva dni už bola s dcérou, mamou, tetou a ujom v dvojizbovom byte v Bratislave. Sestra s dvomi deťmi je v Žiline a švagriná s malým bábätkom skončila u rodičov v Poľsku. Brat? „Denis má 34 a musel ostať. Narukoval,“ ticho podotkne.

V čase nášho stretnutia je v novej krajine, v novom meste, v novom byte ešte len pár dní. Každý deň vybavuje papiere k pobytu, povolenia na prácu, zdravotnú poisťovňu, snaží sa neprepadať panike a strachu z neznámeho. „Nikdy som si nemyslela, že toto zažijem. My sme sa stretli s obrovskou srdečnosťou. Je plno miest, kde si môžeme vybrať oblečenie, stravu – toto nám v prvých dňoch veľmi pomohlo. Dobrovoľníci nás nasmerovali na ďalších dobrých ľudí, takto sme sa ocitli aj v tomto byte. Dva mesiace ho máme grátis, platíme len sto eur na energie, potom sa uvidí. Majiteľka je nesmierne príjemná žena. Vďaka toľkému prílevu pozitívnej energie som už rozhodnutá ostať tu natrvalo.“

Na Slovensko prišla s dvoma taškami. Čo si zbalila? „Najhoršie balenie v mojom živote. Každý kufor navyše by zaberal miesto pre ďalšieho človeka vo vlaku, takže základ bol lieky, doklady, i keď my sme pasy nemali, trošku jedla a pitia, zošity a ceruzky pre Nasťu, minimum oblečenia a ešte hracie karty Uno. Každú rodinnú oslavu sme ich s deťmi hrali.“ Saška pôsobí vyrovnane, odhodlane. „Taká som cez deň, to máš ako keď vybavuješ pohreb blízkemu, všetko na teba doľahne v plnej sile, keď je po pohrebe, keď si uvedomíš tú definitívu. Ja sa držím aj kvôli Nasti, má sedem, musí mať v mame istotu, že bude dobre. Že to proste dáme. Ale keď ju večer uložím, zhlboka sa nadýchnem a píšem a volám na Ukrajinu. Prvý je brat, vždy tŕpnem, či sa ozve, mám tam ďalšiu rodinu, priateľov, blízkych. Od nich mám tie najaktuálnejšie správy, zatiaľ nič pozitívne... Potom, keď je v byte ticho a tma, rozplačem sa, roztrasiem, pýtam sa prečo, ovládne ma strach, neistota, vieš, a toto si myslela, že už som vyplakala všetky slzy. A nie. To vojnové šialenstvo zničilo toľko životov, hlava mi to jednoducho neberie. V 21. storočí v civilizovanej Európe takéto peklo. Zaspávam v cudzej krajine so strachom o blízkych, bojíš sa budúcnosti, svoj doterajší život ako by bol zbytočný, všetko čo som dosiahla sa v sekunde stratilo, vymazalo. S minimom peňazí, s veľkou obavou, no s najväčším odhodlaním som pripravená začať od nuly, vlastne z mínusu. Ale toto sú moje večerné, pochmúrne stavy, ráno sa umyjem a s plnou vervou idem naproti novému životu. Aktuálne riešim a zháňam prácu. Hocičo môžem a chcem robiť. Od apríla začínam s kurzami slovenčiny, Nastenke hľadám školu a modlím sa, aby som našla prácu. Nechcem zneužívať dobrotu Slovákov, pomohli nám viac než dosť. Je čas odraziť sa z dna a naštartovať nový život. Na Slovensku. V mieri a v láske. Zo srdca ďakujeme,“ povie Saška.