Len desať dní 

Posledné Vianoce boli krásne. Dodo dostal pod stromček dve čiarky na tehotenskom teste. Radosť nemala konca kraja, o to viac, že koncom novembra mu nečakane zomrela milovaná mama. „Býval som s rodičmi, varil som guláš a v kúpeľni som našiel mamu....,“ potichu opisuje hororový zážitok. Rozsiahly infarkt, mamina bola bez šance. A Dodo, namiesto nakladania gulášu do tanierov videl ako mu vynášajú z bytu mamu, ktorá ešte včera bola v poriadku. „Šialené, dodnes to mám všetko pred očami.“

Hovorí sa, že jeden odíde, druhý príde. Preto, v princípe, neplánované tehotenstvo rozžiarilo celý byt. „Mali sme sa na čo tešiť,“ svorne povie Janka aj Dodo. Sedíme na kávičke, v kočíku sladko spinká ich najväčší poklad, Nicolasko. Na svet prišiel už po termíne. „5. júna sa narodil cisárskym, 3100 gramov a 50 cm, všetko bolo v poriadku. Janka aj malý.“ Trvalo to však len šialených desať dní...

„Boli sme doma, Janke sa zdalo, že niečo na mňa lezie, ležal som v obývačke na gauči, malý spal a Janka išla po teplomer do spálne, presvedčená, že mám asi teplotu.“ Lenže či má alebo nemá horúčku sa už nedozvedeli. „Pamätám si, že som si na chodbe kýchla,“ s plačom spomína Janka na prekliaty 25. jún. Prišla do obývačky, žmolila si oko, sadla si. „Pýtam sa jej, čo jej láska, bolí ťa oko? A v tom vidím, že jej ovisol kútik úst do jednej strany, menila sa mi pred očami rýchlosťou blesku.“

V sekunde zavolal záchranku, do hodiny a pol bola Janka už po operácii. Lekári mu povedali, že urobil tú najlepšiu vec v živote. Lebo nečakal, neskúmal, čo sa s jeho ženou deje. „Údajne sa to po cisárskom môže stať. Tým nešťastným kýchnutím sa Janke uvoľnila krvná zrazenina, lekár mi následne povedal, že ide doslova o minúty. Majú 4,5 hodiny na to, aby skúsili uvoľnenú zrazeninu odstrániť, ak nie, praskne a následky sú fatálne.“ Akonáhle Janku zobrala záchranka, Dodo sa pozrel na malého, len 10-dňového synčeka... Zavolal sestre, ktorá promptne prišla k malému a on letel do špitála. Prišiel, keď už Janku prevážali z operačky na ÁRO, padol na kolená a plakal. „Hrozne som sa bál.“ Po polnoci prišiel domov, išiel vyvenčiť psov a snažil sa ukľudniť si aj svoju hlavu. Uvedomoval si do bodky, že dnes sa život rapídne zmenil. Na druhý deň mu v nemocnici povedali, nech sa pripraví na najhoršie, pravá strana tela je „chytená“, Janka nekomunikuje. Lenže. „Otvoril som dvere a keď ma zbadala, usmiala sa, spoznala ma a rozprávala. Ona bola mĺkva, pretože bola nešťastná, deprimovaná, psychicky na dne. Potrebovala vidieť niekoho blízkeho. Okamžite som jej ukazoval fotky Nicolasa, ktoré do Janky akoby nanovo vlievali život. Chuť do života. Vedel som, že náš čaká dlhý boj, ale bol som v tej chvíli najšťastnejší človek na svete.“

Dodo robil kuriéra, v deň, keď Janka dostala cievnu príhodu, muselo ísť všetko bokom. „To som mal nastúpiť na slušné miesto do Istrochemu, namiesto toho som sa stal ženou v domácnosti,“ s úsmevom hovorí a spomína, ako sa pozeral na ich novorodeniatko a na vtipno mu dohováral: „Drahý môj, musíme to zvládnuť my dvaja, kým sa mama uzdraví.“ Bál sa ho spočiatku aj chytiť, ale „terapia šokom zabrala. Kúpanie, prebaľovanie, kŕmenie, kočíkovanie, každý deň za Jankou do nemocnice, do toho ešte otec.“ Apropó otec. Ten s nimi žije v spoločnej domácnosti. Ležiaci, odkázaný na starostlivosť svojho syna. Dodo otca umýva, keď treba polohuje, varí. Má cukrovku, osteopopózu a koncom jari v nemocnici spadol – zlomenina krčka stehennej kosti. „Odvtedy už len leží a chradne mi pred očami, zje málo a... proste, nie je v dobrom stave.“

Dodo má 31 a keď ho chválim a obdivujem ako to všetko zvláda, len pokrúti hlavou, „urobil by to každý. Keď ľúbiš, fakt nie je čo riešiť. Stratil som mamu, otcovi sa pohoršilo, Janka porodila a zrazu som začal strácať aj ju. Človek je tvor bojovný, my to dáme, že láska?“ otočí sa k Janke, ktorej stekajú po tvári slzy. Nie je ešte fit, ale katastrofálne scenáre sa nenaplnili. Pomaly vstáva ku kočíku, pretože Nicolasko práve zamrnčal, ľavou rukou ho kŕmi mliečkom z fľašky. Pravá ruka neposlúcha stále. Nemôže si zobrať do náruče svoje milované dieťa, len, keď jej pomôže Dodo. A nevie sa dočkať pocitu, kedy sa tak stane. Noha sa rozpohybovala, chôdza je síce ešte opatrnejšia a pomalšia, rovnako aj reč, ale je to obrovské šťastie. Že 6 týždňov od cievnej príhody sedí na káve a „fungujem,“ cez slzy povie.

Dodo jej pohladí ruku a pri pohľade na nich dvoch platí, že láska sa medzi nimi dá naozaj krájať.“ Janka však potrebuje čo najskôr intenzívne rehabilitácie, aby sa ruka rozhýbala. Bohužiaľ, nejde to. Až po operácii sa dozvedela, že je dlžníkom v zdravotnej poisťovni, môžu jej poskytnúť teda len neodkladnú starostlivosť. Priznáva svoju chybu. Pred koronou legálne pracovala v Rakúsku, 6 rokov bola v účtovníckej firme, platila si odvody. Lenže neplatila nič na Slovensku, nevedela, že sa musí odhlásiť z poisťovne. Áno, mala si to všetko vyzistiť, naštudovať, no ruku na srdce, kto z nás má všetko stopercentne na poriadku. Dlh je 8 tisíc. S Dodom už dávajú papiere do poriadku, nevyhýbajú sa ničomu, len suma je „momentálne pre nás šialená“.

Drahé sú aj rehabilitácie v súkromných zariadeniach, sme teraz v slepej uličke. Ja do práce nastúpiť nemôžem, náš príjem je na hrane prežitia. Kebyže nám nepomáha rodina, najmä moja sestra, nedáme to asi.“ Žijú z rodičovského príspevku plus prídavky, to je dokopy 305 eur, plus dedov dôchodok, niečo málo cez 500 eur. Byt stojí 250, hypotéka 190, telefóny, internet do stovky, plus poistka na byt, auto. A treba chodiť do obchodu – potraviny, drogéria, hlavne plienky pre drobca. Dodo ale neprepadá panike, prežil si svoje a váži si každú minútu svojho života. Verí, že raz bude úplne dobre aj im. A je ochotný urobiť všetko pre to, aby jeho Janka rozhýbala ruku. Aby si mohol byť istý, že môže ostať sama so synom a potom pôjde do roboty.