Maturantka v mínuse 

Hodnoty a priority má jasne dané. Na prvom mieste je „maminka“, následne vzdelanie. Škola ju baví, stačí krátka debata s ňou a po pár vetách je nad slnko jasné, že z Marianky bude zdravotná sestra telom aj dušou. Keď rozpráva o praxi v nemocnici, o kontakte s pacientami, jej oči žiaria. Po maturite na strednej zdravotnej chce pokračovať na vysokej ošetrovateľskej. Riadi sa heslom, po ktorom túži každý z nás, keď sa ocitne v roli pacienta na lôžku. Aby sa k nám personál správal vľúdne a priateľsky. „Vždy, keď idem za pacientom, predstavujem si, že je to moja maminka a tak k nemu aj pristupujem. S nehou. Veď chorobu si nikto nezaslúži.“

Maminka. Na ruke má vytetovanú postavičku Nodiho. Ako malá na seriálovej rozprávke fičala, telku zapínala najmä kvôli Nodimu. „Stále mám doma aj plyšáka, zohnala mi ho ešte moja mama. To je najsilnejšia pamiatka na ňu,“ tichšie povie mladé dievča. Marianka mala štyri roky, keď jej mama zomrela. Akútna leukémia. Po troch mesiacoch boja odišla. „Mamina mala aj nízky vzrast, áno, bola liliputka,“ nežne sa pousmeje a vzápätí dodá: „Bola dobrá.“ Otca de facto nemá, on sa k nej ako k dcére nikdy nehlásil, vie o ňom že žije, resp. prežíva. „Alkohol, drogy, úplná spodina. Ten človek pre mňa nič neznamená.“ Vráťme sa ale k Nodimu. Nepamätá si ako dlho po maminej smrti to bolo. Vie, že sedela v izbe a pozerala Nodiho. V tom zakričala na babku „maminka“. „Starká dobehla a s ľútosťou sa ma pýta, čo sa stalo, či sa mi mamka prisnila, či ju hľadám. A ja som jej s kľudom Angličana povedala – nie, veď na teba som volala. Proste, od tohto momentu starkú oslovujem maminka. Možno to spôsobil Nodi, netuším. Ale cítim, že v mojom živote je dôležitý. Tak preto ho mám na ruke,“ so smiechom opisuje Marianka.

Od štyroch rokov funguje sólovo len s babkou. Sú zohratou dvojkou a mladá maturantka s láskou v hlase vysvetľuje, že v ich domácnosti neexistuje deň bez vzájomného objatia a „pri odchode alebo na dobrú noc si dáme pusu a povieme si – ľúbim ťa. Bez toho nezaspím, ak už aj ležím v posteli, môžem byť neviem ako unavená, vstanem a idem za maminkou po našom ukončiť deň.“

Starká má 74, už niekoľko rokov je onkologickým pacientom, našťastie je to stabilizované, pridružili sa však problémy s nohami – upchaté cievy, „vždy sa o ňu šialene bojím, keď je v nemocnici.“ Starká sa však vždy naštartuje, „je úžasný, otvorený človek, všetko si hovoríme, zbožňujem ju. Nemala ľahký život, ale mne ho urobila a robí krásnym,“ nádherne vzdá hold svojej maminke.

Marianka má odlišný život od svojich rovesníkov. Nepotrpí si na značkové veci, nesníva o exotických dovolenkách, ako sama hovorí, žijú skromne, ale nič jej nechýba. Radostne sa pochváli vodičákom a pyšne dodá, že si kúpila aj auto. Pri opise ako si na to roky poctivo z brigád šetrila, človeku naskočí až husia koža. Skromnosť z mladej dámy doslova srší. V dnešnej dobe až nevídané. Fabiu za tisícku však naštartuje len v nutných prípadoch – keď sa ide do špitála alebo na nákup do mesta. Aby mala starká pohodlie.

Okrem plyšového Nodiho však ostali Marianke na krku aj mamine dlžoby. Ako dieťa tomu nevenovala pozornosť, len letmo evidovala, že starká mesačne platí „niečo za mamu“. Z nízkeho dôchodku si mohla dovoliť uhrádzať len minimálne splátky, „tak, aby sme mali pokoj od exekútorov,“, vysvetľuje Marianka. Dnes už vie, že mama si kedysi zobrala úver na svoje podnikanie, ten poctivo splácala. Potom vzala ďalší, bolo to sto tisíc korún. „Vraj to bolo kvôli môjmu otcovi, chcela mu pomôcť, aby sa naštartoval. Lenže zomrela a splácanie ostalo na babke, ktorá to nestíhala.“

Pred mesiacom sedeli poobede štebotavé maturantky v pizzerii. Marianke zazvonil telefón. A dostala sa do krutej reality. „Ostala som ako obarená, ničomu som nerozumela, pochopila som len jedno, že môj život sa asi mení. A nie k lepšiemu.“ Oznámili jej, že ako plnoletej dedičke na ňu prechádzajú aj dlžoby. Suma jej vyrazila dych – „s úrokmi sa to všetko vyšplhalo na 14 tisíc eur. Nedokázala som sa ani rozplakať. Ako prvé mi došlo, že na vysokú školu môžem zabudnúť, veď ja musím ísť do roboty, aby som splácala dlh. Nechcela som to maminke ani hovoriť, ale ona vycítila, že nie som OK, večer sme si spolu poplakali a bolo.“ Marianka veľmi rýchlo vhupla do dospeláckeho života. Tak veľmi túžila po vzdelaní, na veľtrhu vysokých škôl si robila prieskum o každej škole, rozmýšľala najviac o Martine. A zrazu bác! Ako dokáže splatiť tak horibilnú sumu?! Skúša to riešiť cez bezplatnú právnu poradňu, je však nad slnko jasné, že dlh sa vynulovať nedá. Možno sa podarí trochu okresať úroky, ale je to viac len zbožné prianie…

Stužkovú už absolvuje, skladali sa na ňu od prvého ročníka, aj bledomodré šaty si za lacný peniaz kúpila v Poľsku. „Keby som však vedela, čo ma čaká, ver tomu, že aj šesťdesiat eur za šaty by som dala radšej na dlh po mame.“

Marianka má v plánu zmaturovať na samé jednotky, chce dokázať sama sebe, že na to má, škola jej nikdy problém nerobila, naopak, bavila ju. „Nie som bifľoš, fakt ma láka byť kvalifikovanou dobrou zdravotnou sestrou. Preto som chcela ísť na výšku.“