Len oni dvaja 

Život sa jej zamotal a nech sa akokoľvek snaží, nevie sa dostať na rovnú cestu. Sama to už nedokáže, bojí sa, že prídu aj o strechu nad hlavou. Dlhy sa jej nakopili a lepí ich všelijako. Strach, že by prišli o strechu nad hlavou je veľký a aktuálny.

Všetko to začalo narodením Viktora. Miriam vie, že už nebola najmladšia, ale vedela aj to, že na interrupciu by nikdy nešla. Dieťa je dar. Aj keď otec Vikiho to poňal inak. Bábätko nemalo ani dva týždne, keď sa jednoducho zbalil a odišiel. Prekážalo mu, že ho Mirka posielala do práce, že mu dokonca robotu aj našla. „Začal byť aj agresívny, ale takýto odchod bol pre mňa šok. O malého nejavil záujem, viac neplatil ako platil, vždy, keď som podala trestné oznámenie, niečo poslal a takto to išlo dookola. Nie, Viktor svojho otca nepozná. Videl ho raz na súde, asi pred dvoma rokmi, ale nechcel ísť k nemu. A otcovi to bolo ukradnuté.“

Mama so synom žili z ruky do úst, ale stále to bolo únosné. Zvrat nastal pred troma rokmi, bol december, v pondelok chodil Mikuláš. Lenže v nedeľu Viktorko vracal 8×, na Mikuláša odpadol, namiesto radosti zo sladkostí ho čakala nemocnica. Výsledok ich zrazil na kolená. Cukrovka ako vyšitá, „namerali mu cukor až 28,“ povie Mirka a dodá, že od tohto momentu sa všetko začalo rúcať rýchlosťou blesku. Chlapcovi pichala 4× denne inzulín, napriek tomu mu stále kolísali hladiny, psychika mu išla úplne dolu, bol unavený, malátny, nesústredený. „Ten prvý rok bol najťažší, doslova na rukách som ho nosila do auta, nevládal nič, často mal hypoglykémiu, bol hladný, ale nemohol sa najesť… plakal, že chce radšej zomrieť, zlostil sa, prečo má on hnusnú cukrovku… Ešte aj dnes mu často skáče inzulín, stravu prísne dodržiavame, ale telo si robí po svojom.“

Každé tri mesiace chodia do hlavného mesta na kontroly, Mirka odkladá peniaze na benzín, vždy tŕpne, aby mala. „Samozrejme, že som požiadala jeho otca, aby pomohol, že Viktor ochorel a náklady sa zvýšili. Ani obraz, ani zvuk. Súdom má určené výživné 150 eur, ale pošle, aj to sporadicky, 40 eur. Vraj viac ako taxikár nezarobí. A ja som bezbranná, veď niečo poslal… Stále sa však snažím pred Viktorkom pôsobiť pokojne, stres jeho diagnóze neprospieva, ale cíti, že od pohody máme ďaleko. Veď sa mi len kopia šeky na platby a ja to kryjem ako sa len dá. Zaplatím nájom, elektrinu, plyn na chvíľu odložím, ďalší mesiac zas odložím elektrinu, aby som uhradila plyn. Problémom však je hypotéka, kde nestíham platiť. A úver je práve na tento byt, už tu mám hrôzostrašnú upomienku, že do konca mesiaca musím vyplatiť 4 300 eur, inak…, nechcem ani pomyslieť,“ zadŕža slzy obetavá sólo mama.

Často si vyčíta, aký život synovi pripravila. Na výlete za desať rokov neboli ani raz, spontánny nákup v obchode? „Už roky také nebolo. Doslova s drobnými chodím do potravín a beriem do košíka len základné najnutnejšie veci. Pre Viktora.“ V 2022-om dostala silný zápal v ľavej ruke, liečba nezaberala, ruka bola úplne nehybná. V tom čase prišla aj o prácu. Po piatich mesiacoch sa dostala na operačku, od leta minulého roka je ruka relatívne „poslušná“. Okamžite si hľadala novú prácu, chodila na pohovory, popritom brala hocijaké brigády. Aby mali aspoň na chlieb. Oficiálne musela vyžiť z 230 eur.

S plačom opisuje ako jej pár dobrých duší pomohlo a občas pomôže aj dnes. „Keď mi prvýkrát doniesli nákup – mäso, šunku pre Viktorka, jogurty, zemiaky – pre mňa to bolo ako výhra v lote. Dokonca sa stalo, že mi uhradili aj elektrinu, lebo hrozilo aj vypnutie.“ Miriam drží nad vodou jej syn, preňho žije, veľakrát sa pristihla už aj pri najčernejších myšlienkach, vždy sa jej však vynoril pred očami Viktorko a bojovala ďalej. „Musela som prekonať aj hanbu, to priznávam, a prosiť ľudí o pomoc. Dožadovať sa na pohovoroch o prácu bolo však príšerné. Problémom bol maloletý syn a ešte chorý, chápem aj ich, zamestnávateľov, ale kto pochopí aj slobodnú matku, ktorá nevie zaručiť, že bude musieť ostať s dieťaťom na maródke?“

Dnes je o niečo lepšie. Miriam má za sebou skúšobnú dobu, pracovnú zmluvu má síce len na rok, ale verí, že jej ju predĺžia. Hľadá si aj ďalšiu brigádu, ale musí brať ohľad na Viktora. Hoci si už sám pichá inzulín v škole, rannú a večernú dávku mu kontroluje ona. Viktor je na mamu, logicky, naviazaný, má dobré srdce a keď sa ho opýtam, čo by chcel, pokrúti hlavou a dodá: „Ja nič, len nech mamka môže zaplatiť banku.“ Oblečenie si nekupujú, dostávajú od druhých, aj topánky, „ja keď mám v peňaženke 10 eur, cítim sa bohatá…“, povie Mirka, ktorá síce dostáva od štátu 23 eurový príspevok na synovu diétu, ale „môže jesť len kvalitnú šunku, musí mať viac ako 90% mäsa, za taký rezeň by Viktor dal aj život, no nedajte to chorému dieťaťu,“ spomenie mama, ktorá neprosí o pomoc ľahko. Ale strach, že prídu o strechu nad hlavou je silnejší. Predať ich malý dedinský byt a ísť do podnájmu nie je cesta. Ceny sú horibilné. „To z nás budú čoskoro bezdomovci.“