Zázrak menom Katka 

Sedím na káve ako prvá, obchoďák má dva vchody, som presvedčená, že ona príde tým bližším. Veď problémy s chôdzou. Očami hypnotizujem bližšie vráta, keď odzadu cítim, že niekto sa pristavil. Stojí tam ona. Išla pešo dlhšou trasou, aj keď to trvalo o hodnú chvíľu viac a sadla si unavená. „Nebudem si zľahčovať cestu, z toho mi svaly nenarastú,“ vysvetlí a odloží trojbodovú paličku o stoličku. Katka. Neskutočná žena. So šmrncom, ktorý jej brutálne dodáva aj krátky športový strih vlasov. Dlhšie vlasy museli ísť preč. „Čo si myslíš, ako by som sa česala, urobila si cop? S týmito rukami?,“ zamáva nimi pred tvárou. Prsty sú ohnuté, vystrieť nie a nie, úchop slabý, neistý. Napriek vyčerpaniu z Katky sála energia, odhodlanie. Žena s paličkou doslova osvietila kaviareň. Po pár minútach, vlastne hneď, je jasné, že Katka je bojovníčka, s ktorou by ale nikto nemenil. Život sa jej obrátil naruby. Ale že totálne. Prakticky zo dňa na deň.

Katka má 44 a v auguste boli dva roky, keď to všetko začalo. Mala podozrenie na vyskočené platničky. Do nemocnice prišla po svojich. Kým však došlo na úvodné vyšetrenie, rapídne sa jej zhoršila artikulácia, cítila ako jej meravie jazyk. Pridala sa obojstranná paréza nervus facialis – to je ten nerv, vďaka ktorému máme mimiku tváre. Vyzeralo to na meningitídu. Katku hospitalizovali. Na druhý deň došlo k prudkému zhoršeniu pri pití tekutín a prijímaní potravy, jazyk sa plazil doľava, nerozprávala už vôbec – nešlo to. Mala absolútne obojstranné ochrnutie mimického svalstva. Objavil sa ďalší nález – vypadnutie reflexov na dolných končatinách. Lekári už začínali skloňovať GBS – autoimunitné ochorenie Guillain-Barrého syndróm. Akútne sa vybavovalo MR hlavy, objednali sa urgent imunoglobulíny a hneď ich Katke podali. Nasledovali ďalšie vyšetrenia, vrátane EMG – elektromyografie . Liečba imunoglobulínmi však nezaberala. V čase ich podania bola už komplet ochrnutá, horné aj dolné končatiny. „Trištvrtina tela bola out, bola som už len ležiaca. Bez možnosti povedať čo i len hlásku, slabo som dýchala. Doslova na pokraji smrti. Ničomu som nechápala, nemohúco som ležala. Koniec koncov, nič iné som ani robiť nedokázala. Ostal mi len sluch a zrak, takže bezradnosť lekárov som videla a počula…“ spomína a opatrne si berie do oboch rúk pohár s limonádou. Každý pohyb má nacvičený a je naň hrdá. Pretože prognózy boli katastrofálne. Guillain-Barrého syndróm sa potvrdil.

GBS je zriedkavá neurologická porucha, pri ktorej imunitný systém napáda periférny nervový systém, nervové vlákna nachádzajúce sa mimo mozgu a miechy. Závažnosťou sa môže pohybovať od veľmi mierneho , s krátkou slabosťou v končatinách, až po ťažkú paralýzu, vďaka ktorej pacient nie je schopný samostatne dýchať. Odhaduje sa, že GBS každý rok postihne celosvetovo jednu osobu zo sto tisíc. Katka je jednou z nich…

„Nemá asi zmysel podrobne opisovať celé dva roky. V princípe platí, že zo zdravej ženy je po dvoch rokoch tento môj stav považovaný vlastne za zázrak. Od kolien nadol si necítim nohy a napriek tomu bojujem a chodím. Invalidný vozík by bol praktickejší, všade by som bola rýchlejšie, nespotila by som sa, ale odmietam ho. Idem všelijako, často sa ľudia na mňa dívajú ako na prízrak, ale kašlem na nich. Ja chcem, musím a verím, že pôjdem ďalej. Aj môj neurológ krúti hlavou, nechápe, že k nemu prídem po svojich. Z fyziologického hľadiska je totiž nemožné, aby človek, ktorý si necíti nohy chodil.“

Katka bola aktívnou ženou, milovala život so všetkým, čo jej ponúkal. Pracovala na veterine a napĺňalo ju to. Mala rada ľudí, spoločnosť, zábavu a „motorky. Sem tam sa mi o nich aj sníva,“ zasmeje sa a prizná, že dnes jej musí stačiť, keď sa len na motorku pozerá. Hocijakú. „Pre mňa je proste posedenie pri motorke silná psychohygiena. Nuž, každý sme nejaký,“ vtipne poznamená.

Míľovými krokmi vpred sa posunula po absolvovaní intenzívnych rehabilitácií. Najskôr to bola Kováčová a neskôr trojmesačný pobyt v Banskej Bystrici v Neurogyme. „Bola to správna voľba. Neurogym založil Tomáš Dittrich, ktorý sám po úraze ostal na vozíku. Denno-denne som tam pod odborným dozorom makala a odchádzala som odtiaľ po svojich. Jasne, že s paličkou, ale vo vzpriamenej polohe. Bože, to bol pocit!,“ povie Katka a prízvukuje, že bola by doslova padnutá na hlavu, keby sa potom dobrovoľne posadila na vozík. „Svaly, na ktorých som tvrdo makala, by mali znova atrofovať? Čo si! To nie je môj štýl.“ Problémom však sú financie. Z Katky sa stala stopercentná invalidná dôchodkyňa a hoci už má na sebe odskúšané, že rehabilitácie potrebuje ako soľ a zaberajú, bez pomoci dobrých ľudí veľkú šancu na posun nemá. „Cvičenie doma je vlastne len udržiavačka, ale ja chcem a potrebujem ísť ďalej. Nemôžem sa predsa v 44-roch rokoch uspokojiť s týmto stavom.“

K tomu všetkému, čo prežívala po zdravotnej stránke, sa jej rozbil aj súkromný život. Rozvod sa skloňoval už asi pol roka pred ochorením. „Keď som vyhrala boj o holý život, nasledoval rozvod. A v princípe aj boj o moju jedinú dcéru Ninku, ktorá má dnes šestnásť. Bojujeme spolu. So sociálkou, s bývalým manželom, strašne veľa čudných a zlých vecí sa udialo, kým som ja nemohúco ležala na nemocničnom lôžku. Dnes síce už fungujem s Ninkou, ale nič nie je ešte úradne stopercentné, psychicky to veľmi vyčerpáva, špeciálne pri mojej diagnóze. Čiže asi toľko k môjmu rodinnému životu.“

Nad vodou ju držia dobrí ľudia, bývalé kolegyne, kamarátky. Ale „najhoršie je, že nemôžeš žiť ako by si chcela. Nejde to.“ Hoci dnes rozpráva, napije sa, naje, dokáže šoférovať automat, ktorý jej občas kamarátka požičia, „stále ťa znenazdajky prepadnú depresívne pocity. Keď si už ako tak nachystáš raňajky a potom ti zrazu všetko spadne na zem. Lebo proste nemám základný úchop, stabilita je nízka. Nevieš sa napríklad sama namaľovať a vieš čo? Veď ja neviem ani písať. Strašné. Podpísať sa dokážem, ale trvá to… A vidíš, že aj polka tváre je stále „chytená“. Pri každom glgu si musím dávať pozor, môj mozog musí pracovať na plné obrátky stále, ja sa môžem zadusiť aj pri obyčajnom zabehnutí sliny. A keď kráčam. Fu! Keďže si nohy necítim, v hlave mám milión úkonov ako dať nohu, ako ju posunúť… Povieš si, že prkotiny, ale veď na nich je postavené naše fungovanie. Nie, toto nie som stále ja. Musím ísť dopredu. Mám pre koho žiť. Pre dcéru, pre seba. Chcem raz vrátiť do práce, chcem ísť na túru do hôr, ktoré som milovala. Túžim žiť naplno. Nemôžem skončiť takto, aj keď je to pre mnohých zázrak, ja musím ísť ďalej.“