Sama na všetko 

Hovorí, že pochádza z jednoduchých a chudobných pomerov. Má 29, je mamou dvoch malých synov a cíti sa: „Pravdu? Akoby som mala tristo rokov. Prázdno, staro a zbytočne. Vlastne, hľadám novú cestu, nový smer, nový život. Len, zatiaľ to ide ťažko, veľmi ťažko. Už naplno chápem moju mamu... Že nemala chuť žiť, darmo jej mnohí vraveli, že má prečo a pre koho fungovať. Nešlo jej to a ja vidím, že som v podobnom stave.“

Koniec vlaňajšieho leta mala dramatický. Už vtedy skončila s chalanmi na chvíľu v krízovom centre. Odišla od manžela. „A pocítila som totálne naplno, že to nesmieme vzdať. Je to hlúposť, veď som ho ľúbila. Nebuďme blázni, máme dvoch malých a zdravých synov – čo by druhí za takéto šťastie dali. Nech to skúsime aj kvôli deťom. Dnes už ale viem, že som si podvedome nasadila ružové okuliare a všetko sa mi zdalo riešiteľné. Lenže, na zmenu treba dvoch, čo očividne náš prípad nebol,“ smutne hovorí nešťastná Veronika, ktorej druhá šanca s manželom nevyšla. Dnes je totiž v krízovom centre opäť. Ani zďaleka sa netvári, že za krachom vzťahu je len on. Na všetkom majú podiel vždy obaja. „Až na to, že vernosť je u mňa aj v manželskej kríze podstatná. Viem, respektíve, dokázala by som ju aj odpustiť, keby sa s tým prestalo. Nemôžem žiť v klamstve a ponižovaní. Asi toľko by som k tomu povedala. Nemá význam rozpitvávať náš vzťah...“ V každom prípade, druhý „návrat“ do krízového centra bol vcelku dramatický. Odísť musela, atmosféra bola viac než hustá. Byt, v ktorom žili nebol ani sčasti jej, o svoju biologickú rodinu sa oprieť nemôže, takže jediným riešením bolo erárne zariadenie, v ktorom môže pobudnúť rok. Možno aj o pár mesiacov viac.

Váži si, že má svetlo, teplo, strechu nad hlavou. Do januára bola na materskej s mladším Karolkom, starší Lukáš pôjde v septembri do prvej triedy. Chalani sú živí, nuda s nimi rozhodne nehrozí, ako ich mama s úsmevom skonštatuje: „Je ich všade plno. A v plnej paráde máme aj obdobie vzdoru, vcelku hlučno sa máme.“ Na skúšku už začal chodiť do škôlky aj menší Karolko, Veronika si úpenlivo hľadá prácu. Je to však ťažké. Začarovaný kruh. Synovia majú škôlku každý inde, má čo robiť, aby do ôsmej stihla v bratislavskej MHD špičke deti priniesť včas. A poobede jej ich nemá kto vyzdvihnúť, takže práca na smeny neprichádza do úvahy Lepí to občasnými brigádami – vypomáha predovšetkým s upratovaním. Ale nie je to nič pravidelné, fixné. Ibaže situácia už začína byť kritická, rodičovský príspevok jej skončil začiatkom roka a žiť len z rodinných prídavkov a výživného, ktoré sociálna kuratela určila na 150 eur mesačne, sa nedá. Čím viac a rýchlejšie sa musí Veronika pozviechať, tým je to horšie. Uvedomuje si vážnosť svojej situácie, dokáže sa nabudiť, ozýva sa na inzeráty, večer verí, že to vyjde a bude už len lepšie. „Cítim sa silná, že to dám, ale stačí veľmi málo a dostanem sa znova na dno. Prepadnem pocitom bezmocnosti, strachu z neistoty, samoty. A pritom pri deťoch sa musím tváriť veselo, v pohode. To posledné, čo oni potrebujú je vidieť zúfalú mamu. I keď priznávam, musia cítiť, že niečo sa asi deje. Vedia, že nebývame doma, že sme „na chvíľu teraz tu, kým si nájdeme vlastné bývanie.“ Keď Lukáško s Karolkom večer konečne zaspia, vtedy je to pre Veroniku najhoršie. Zloží masku relatívne pohodovej mamy a nastávajú nekonečne dlhé hodiny uvažovania. Posunula sa o krok ďalej, pochopila, že cesty späť niet. Že tretia šanca nemá význam. „Problém je v tom, že som naozaj úplne sama. Brat mi pomohol, keď som sa ocitla v krízovom centre prvýkrát, nesúhlasil, aby som sa vrátila do vzťahu. Ja som to však urobila a povedal si, že som už veľká a musím vedieť čo robím. Má svoju rodinu, svoje starosti, nemôže stále riešiť mňa – chápem to.“

Bývanie v krízovom centre neznamená len získanie dočasnej strechy nad hlavou, ale aj pomoc s nastavením sa na ďalší život. Veronike pomohli a pomáhajú s psychologickými službami, snažia sa jej pomôcť aj s prácou. Dnes už vie, že mala byť asi vzornejším a poslušnejším tínedžerom, učila sa za kozmetičku, ale školu nedokončila. Vždy bola skôr rebelkou, doma žiaden režim nevidela, tak si vytvorila vlastný, v ktorom pre vzdelanie veľa miesta nebolo. Relatívne skoro odišla za prácou do zahraničia, najdlhšie bola v Holandsku, „žiadna práca mi nebola cudzia, robila som dvanástky vo fabrike s mäsom, za pásom a áno, jasne že som nezarobila majland. Agentúry, cez ktoré dostaneš prácu sú totiž všelijaké, keď som ale nedostala vyplatené za odrobené hodiny, už som to vzdala a vrátila sa na Slovensko. Manžela som našla blízko, bol susedom v dedine, kde sme vyrastali. V podstate to bol druhý chlap v mojom živote a bola som zaľúbená až po uši. Keď som sa vydávala, naozaj som si myslela, že je to navždy. Nesnívala som o bohatom a nablýskanom živote, chcela som taký ten obyčajný a všedný rodinný život. Keď sa doma stretneme všetci po práci, podebatíme, urobíme si večeru, smejeme sa na hocičom. Rodina je pre mňa spojená s túžbou po pohode. Ale tak poďme späť do reality,“ cez slzy sa usmeje mladá mamička, ktorá sa z jednej izby a spoločnej kuchyne a kúpeľne potrebuje postupne dostať do cenovo znesiteľného prenájmu. Hoci momentálne žije v hlavnom meste, uvedomuje si, že pre astronomické sumy bytov tu asi ostať nebude môcť. Verí, že robotu si v čo najkratšom čase nájde, hendikep len základného vzdelania si uvedomuje, čoraz častejšie sa preto pristihuje pri myšlienke externe si urobiť aj maturitu. Plánovala si urobiť aj vodičák, lebo šoférovanie pri dvoch deťoch je v dnešnej dome už takmer nevyhnutnosť. „Obzvlášť pri jednorodičoch, aby som stíhala školu, škôlku, prácu. Preboha, len nech to teraz nevyznie, že som rozmaznaná. Len som sa nechala uniesť v zmysle, čo by bolo keby...,“ pousmeje sa.

Strach, ktorý v sebe má, súvisí s obavami o budúcnosť jej detí. Vie, že keby bola sama, tak sa zbalí a možno ide znova skúsiť zahraničie, pretĺkať sa po pofidérnych ubytovniach, mať na stravu a vybavené. Ale Veronika je mamou, synovia sú pre ňu všetkým a verí, že sa z marazmu, v ktorom sa ocitli, vyhrabú a budú sa mať lepšie. Budú mať svoj prenájom, ona svoju prácu. „Po ničom inom netúžim, o ničom inom nesnívam. Len žiť trochu v pohode a v kľude. Pokojnejšie zaspávať a nemať nočné mory, čo bude s nami o mesiac, o dva...“