slniečko 

Aj on sám pochopil, že operácia by bola tým najlepším darčekom k jeho narodeninám. Vedel, že sa jej nevyhne. Že skalpel je vlastne poslednou možnosťou ako sa pustiť do radikálneho boja s tou príšernou pliagou, ktorá zaplnilo jeho mladé telíčko. Rakovina. Nespravodlivo kruto sa usalašila v Emankovom živote.

17x12: Vlani okatému drobcovi ani vo sne nenapadlo, že by vo vyratúvaní prianí na prvom mieste stálo zdravie. Veď je to taká otrepaná fráza! Aby sme boli zdraví a šťastní... Deti si predsa majú želať autíčka, bábiky, plyšákov, spidermanov, samolepky superstaristov a veľa ďalších zbytočností, ktoré sa každá mama či oco snaží ukočírovať na čo najúnosnejšiu mieru. Ale aby si šesťročný chlapček želal zdravie a sníval o operácii? Emanko však pochopil, že inej cesty niet. Zoznámte sa.

Najskôr to vyzeralo na úpal. Vysoké teploty, malátnosť, nechuť do jedla. Antibiotiká nezaberali, kontroly u obvodnej lekárky sa zintenzívňovali a nervozita mamy Ester bola na mieste. „Napokon mu zobrali, vzapätí nás poslali na cétečko a potom? Zrútil sa mi svet,“ spomína na začiatok tohtoročných prázdnin trojnásobná sympatická a obetavá mamka. Ortieľ nad jej najmladším dieťaťom znel mrazivo: v júli jej Emankovi objavili extrémne veľký nádor nad obličkou. Sedemnásť krát dvanásť centimetrov. K tomu metastázy na pľúcach. Komu by sa chcelo žiť!

Vodička a kameň: Esterke sa stále lesknú oči, naučila sa však pred synčekom neplakať. „Na zbláznenie. Chvíľu sa mi zdá, že už nemusím slziť, verím v ružovú budúcnosť. No vzápätí ma premôže des a obavy. Čo ak sme na vopred prehratej ceste... Vtedy sa naozaj na sekundu úplne zložím. Nedokážem sa nadýchnuť a trasiem sa od strachu. Všemožne prosím Boha, aby mi chlapčeka nezobral. Tak veľmi ho ľúbime, tak veľmi je statočný. Najväčší bojovník. Nefňuká, nebojí sa, povzbudzuje ešte aj mňa. Emanko je môj najväčší hrdina. Väčší než jeho idol Spiderman,“ zľahka sa usmeje Ester.

Neposedné šidlo s najväčšími očami na svete s mamkou nesúhlasí. Veď Spiderman vie predsa aj lietať. „To ja nikdy nedokážem,“ „vážne“ sa zapojí do debaty. Nemá problémy hovoriť o nádore, o rovnako chorých nových kamarátoch z onkologického oddelenia. Emčo vie, že chemoterapia je „taká špeciálna hadička, ktorá tečie do tela cez hadičky. Robili mi to desať krát desať dní. Aby zmenšili ten veľký „kameň“, ktorý som mal v brušku. Nie, chemoterapia až tak nebolí. Skôr nemám rád, keď mi pichajú injekcie. To je horšie, že mami?“ mrkne očkom na svoju parťáčku a nenápadne naznačuje, aby sa, prepánajána, nerozhovorila o tom, ako sa „kedysi“ na doktora nemohol ani pozrieť. Plakal už len z toho. Bál sa špitálu, prekážala mu typická nemocničná aróma a injekcie boli preňho hotovou pohromou. Dnes je však oveľa väčší frajer! Eman sa naučil neplakať a keď náhodou aj čosi slané z očka vypadlo, „vieme to len my dvaja, však?“ otočí sa k statočnému synovi Esterka.

Nová rodina: V lete naskočili na nový režim. Do bodky sa iom zmenil život a päťčlenná família sa chtiac-nechtiac musela rozdeliť na dva tábory. Tomu prvému velí oco Gusto, ktorý sa stará o desaťročnú piatačku Estiku a o dva roky mladšiu, šikovnú tretiačku Margitku. Vďaka bezplatným volaniam do mobilných sietí sú však v kontakte s Emanom každý deň. „Úzasný nápad – zriadiť na detskej onkológii bezplatné hovory. Musel to byť dobrý človek, ktorý niečo také vymyslel. Telefón robí zázraky. Všetky detičky predsa potrebujú kontakt s civilným svetom. Počuť v slúchadle ocina, sestry, kamaráta – to je častokrát viac než akýkoľvek liek,“ nechá sa počuť Ester a druhým dychom opatrne opisuje ich bezútešnú situáciu. V ich prípade totiž, bohužiaľ, Pán Boh veľa štedrosti nenadelil. Z každého kúta ich prenajatého bytu sa na nich cerí chudoba. A keď sa pridruží aj nešťastná choroba...katastrofa je na svete. Hováthovci sa ale nevzdávajú. Razia sympatickú teóriu: “Vždy môže byť predsa ešte horšie.“

Nie príliš honosný domček v Panických Dravciach pri Lučenci im nepatrí. Kamarátka im ho na dva roky za tisícku na mesiac prenajala a keď sa doň vlani v marci nasťahovali, najmä Ester mala potrebu doslova skákať od šťastia. Už nijaké stresy zo svokra a švagrinej. Pokiaľ bývali pod jednou strechou, ich spolužitie nemožno nazvať inak ako psychickým terorom. Zatiaľ čo svokor si po smrti manželky začal na nevestu Esterku robiť chlípne chúťky, švagriná ju bez okolkov a nahlas i pred deťmi obviňovala, že chce dostať svokra do postele. Častovala ju najhanlivejšími výrazmi...“Vyhrážala sa mi bitkou. Nebolo mesiaca, aby som policajtom neohlásila jej agresívne správanie. Nikam to však neviedlo. Spísal sa záznam a basta. Nemali sme kam odísť. S troma deťmi, bez zamestnania. Zľutovala sa nad nami kamarátka Jolanka. Ponúkla mi prednú časť domu v Dravciach a neváhali sme ani sekundu. Získali sme aj výborných susedov. V zadnej časti domu v ďalšom byte žije Jolankin brat Adrián so Stelkou a ich deťmi. Padli sme si do oka okamžite, náš Eman je od ich Adriánka doslova závislý. Kým neprišiel nádor, hrali sa spolu nonstop.“ A susedka Stela je dnes obrovskou oporou Emankovoho otca Gusta. „Vďačím jej za milión detailov, na ktoré dohliadne, kým sme my v nemocnici. Ustriehne, či sú moje dievčatá dostatočne teplo oblečené, skontroluje im domáce úlohy, pomôže upratať. Muž deťom síce navarí, ale keď nie je gazdiná doma, domácnosti začne chýbať ten povestný šmrnc...Naši susedia sú pre nás novou rodinou,“ nahlas ďakuje skvelým susedom Ester. Najradšej by bola doma, za ten polrok jej už chýba bežný denný režim. Ráno pobudiť dievky do školy, pripraviť im desiatu, potom sa pustiť do varenia, upratovania, vybehnúť do obchodu, dopriať si kávu so Stelkou a potrkotať o všetkom možnom i nemožnom.

Operácia: Od leta však všetko išlo bokom. Diagnóza rozhodla. Emanko sa dal na dlhý a ťažký boj a potrebuje pri sebe milovanú maminku. Stali sa nerozlučnou dvojicou. Chemoterapia dokázala zmenšiť zhubný nádor nad ľavou obličkou, a tak sa lekári napokon rozhodli pre chirurgický zákrok. Pokus o vyrezanie celého „balvanu“. Pre infekciu však operáciu o pár dní odložili, Emanko sa jej tak nedočkal k novembrovým narodeninám. Pod skalpel išiel deň po Mikuláši. „Je vnímavý a citlivý. Tak veľmi sa snažil neplakať. Naozaj sa na zákrok tešil, sám mi hovoril: „Mami, musia mi to vybrať.“ Lenže, keď ho už brali na operačku, zosypal sa a plakal ostošesť. Pohladkala som ho, pobozkala a potichu mu do uška zašepkala: Vráť sa mi!“ Od štvrť na jedenásť do pol piatej sa Ester modlila v nemocničných chodbách. Len ten, kto zažil niečo podobné, dokáže pochopiť tie bezútešné stavy. Čas sa vlečie slimačím tempom, čierne predstavy sa miešajú s optimistickými. Nepomáhajú tabletky na upokojenie, ani káva, čaj. „Zo strachu o vlastné dieťa sa každý na chvíľu stáva nepríčetným. Prevalcuje ťa depresia a podlamujú sa ti kolená. Nevzkriesi ťa nič. Len prichádzajúci operatér, ktorý mi oznámil: „Museli sme síce vybrať ľavú obličku, ale zdá sa, že sa nám podarilo vyrezať aj zvyšný nádor. Emanko prežil, o chvíľu sa preberie z narkózy.“

Striedmo: Emanko už na druhý deň vhupol do svojho veselého sveta. S úsmevom. Nemohol ešte chodiť ani sedieť, ale nezbedné očká prezrádzali velikánsku radosť: Mám to za sebou. Ester však vie, že zďaleka nedošli do cieľa. Metastázy na pľúcach ostali. Január bude znovu o chemoterapiách, nemocnica sa ešte nadlho stane ich druhým domovom. „Zároveň však pomaličky splietame budúcnosť.“ Horváthovci túžia po istote, zatiaľ fungujú v provizóriu. V chudobnom kraji s vysokou nezamestnanosťou je zázrakom dopracovať sa k stabilnej práci. Oco Gusto by zobral hocijakú robotu, zatiaľ je to len o občasných brigádach. Pre veľký záujem o aktivačné práce ho už zo zoznamu vyškrtli, šancu musia dostať aj iní. Peňazí je v rodine pramálo. A tie čo sú, idú najmä na Emanka. Cesty do Banskej Bystrice na onkológiu nie sú lacný špás. Tato s dvoma dcérami zaplatí šesť stovák. „Lenže keď nemôže Eman domov, je šťastný, ak oni prídu za ním.“ Zopár dobrých ľudí už Horváthovcom pomohlo a Ester im zo srdca ďakuje: „Veľmi si to vážim a skláňam sa pred každým dobrým človekom.“

Momentálne ich trápi celoročné vyúčtovanie elektriny a plynu. Nedoplatky vyskočili na osem tisíc. Pre famíliu bez výplaty je to nekresťanský peniaz. „Smutná matematika, ale nemôže nás pohltiť. Emanko si to nezaslúži. Potrebuje nás silných a usmiatych. Prekonal ťažkú operáciu, užil a užije si ešte dosť boľavého. Nie, nemôžeme ho zaťažovať existenčnými problémami. Bože, ako nám pred rokom bolo dobre... Chudobní, ale zdraví. Chápete? Veď nám vlastne nič nechýbalo?“ uvoľní sa a naplno rozplače Esterka. Teraz môže. Emanko sa nedíva...