pôjde domov? 

Na izbe nie je, vybrala sa na „špacír“, skontrolovať čo a ako. Je zbytočné volať po chodbe jej meno, mladá slečna, hoci ho začuje, nezareaguje. Je zaujatá kamarátmi v detskom kútiku, veľa si toho síce nenarozprávajú, ale čo tam po slovách. Najmä, keď ich ešte veľa v zásobe niet. Dorozumieť sa predsa dá aj bez nich. Pozerať telku, šmýkať sa do guličiek, vymieňať si na sekundu plyšákov. Napokon sa však malé dievčatko rozhodne pre návrat do svojho kráľovstva. Dostalo chuť na dudlík...

Na striedačku: Dvaapolročná Erika. Nenavštívili sme ju doma pri mamke, už takmer rok so železnou pravidelnosťou strieda špitály. Bratislavské Kramáre verzus Žilina. Chvíľu tam a chvíľu tu. Drobček už nevníma, že by to hádam mohlo byť aj inak. Že naozajstný civilný život funguje úplne opačne. Bezstarostnejšie, bezbolestnejšie, pohodovo. Aj teraz. O dva dni ju sanitkou prevezú do nemocnice v Žiline. Príde tam za ňou mama, možno privedie aj o dva roky staršiu sestričku Veroniku. A po troch týždňoch sa zasa vráti do hlavného mesta. V najväčšej slovenskej nemocnici ju zasa navštevuje teta Jarka. Nijaká príbuzná, navonok cudzí človek, ktorého však Erikina mama, „veľká“ Erika povýšila do kategórie anjelov. „Na svete sú aj úžasní ľudia, vďaka Bohu za pani Jaroslavu. Pomáha nám po všetkých stránkach, radšej ani neuvažujem, čo by s nami bolo bez nej. Som šťastná, že chodí za Erikou do nemocnice, keby som mohla byť s malou ja, verte mi, že neváham a som pri nej, lenže kam mám dať Veroniku? Sme v situácii, kedy už ani plakať nevládzem. Minuli sa slzy. Každé ráno vstávam so strachom. Čo nám ďalší deň zasa nadelí. Na dobré správy som akosi dávno nenaďabila...“

Malá Erika je onkologickým pacientom, diagnóza je zamotaná a nerozumie jej ani veľká Erika. „Primárne je to nádor na hlavičke, ale nie na mozgu. Viackrát mi však páni doktori povedali, že moje dievčatko má veľkú šancu vylízať sa z tej pliagy. Že vyzdravie a vráti sa ku nám. Čaká ju ešte posledná kúra chemoterapie a po roku by sme mohli skončiť s intenzívnym pobytom v nemocnici. Som presvedčená, že Erička vyrastie do zdravia a krásy a raz z nej bude najlepšia doktorka na svete. Alebo právnička. Len nech je šťastná. Šťastnejšia než ja,“ zaprorokuje zúfalá mama dvoch malých dcér, pani Erika.

Sme v azylovom dome pre matky s deťmi v Žiline. Od leta nový domov pre veľkú Eriku so štvorročnou Veronikou. „Manžela som už musela udať polícii. Fyzicky ubližoval mne aj malej. Nebolo inej cesty. S alkoholikom sa nedá rozumne dohadovať. Snažila som sa, dlho som skúšala vydržať jeho teror, ale nešlo to. Nadmerné pitie s chorobnou žiarlivosťou – vražedná kombinácia. Zámienku na podozrievanie si našiel vždy a hneď bol oheň na streche. Skončila som tu, v azyláku. Žiadosť o rozvod podaná, spomienky boľavé a budúcnosť neistá. K tomu myšlienky na moju Eričku, ktorá tak statočne bojuje o život... Idem sa zblázniť od nešťastia.“

Obrat: Svadba vraj bola z lásky, spojila sa s nevestinými narodeninami. „Len štyri dni pred sobášom som mala dvadsaťjeden. Myslela som si, že krajší darček než obrúčku si ani nemôžem želať. Omyl. Životný,“ odovzdane povie Erika a nenápadne odláka staršiu dcérku Veroniku k hračkám. Nemusí predsa počúvať škaredý obraz svojho tatka.

Jozef má štyridsaťjeden, „som jeho prvou manželkou, aj keď je o dosť odo mňa starší. Naozaj som sa tešila na život s ním, dva roky sme spolu chodili. Neviem, čo sa mu stalo, prečo sa svadbou tak šialene zmenil. Čakali sme už síce dieťa, ale ja som sa do manželstva nehrnula. Naopak, on bol ten, ktorý na mňa v dobrom tlačil: Zoberme sa, budeme kompletná rodinka. A ja naivka, som ho poslúchla.“

Erika tvrdí, že jej muž bez problémov zvládol presedieť v krčme aj celú osem-deväťhodinovú šichtu. K tomu vraj za vagón cigariet a na dennom poriadku začali byť škriepky pre hlúposti. Keď sa v novembri 2003 narodila Veronika, napätie sa zvyšilo. „Ešte v pôrodnici som namiesto pusy za dcérku dostala „studenú sprchu“. Jozef bol presvedčený, že Veronka nie je neho, zbesilo vyvreskoval, že som mu zahýbala. Čo na tom, že malá akoby mu z oka vypadla?“

Veronika však prišla na svet s detskou mozgovou obrnou. Jedinou zbraňou ako skúsiť zredukovať jej následky je poctivá rehabilitácia. Hodiny tvrdého cvičenia, pri ktorom od bolesti plače mamka i dieťatko. „V špeciálnom zariadení v Čilistove ma sestričky chválili, ukazovali mi stále nové a nové cviky. Veronika dnes nemá nijaké vonkajšie príznaky zaostania. Vypiplala so m ju,. Hoci jej otec nebol ani raz ochotný pomôcť mi pre náročných cvikoch. Neustále omieľal, že ten pankhart nie je jeho. Na DNA testy sa nikdy neodhodlal a keď som zistila, že som znovu tehotná, zrútil sa mi svet.“

Sestra z chladničky: Mladá mama bez okolkov priznáva, že malá Erika neprišla na svet dobrovoľne. „Dieťa som už neplánovala, mala som dosť roboty okolo chorej Veronky. Ale potrat je pre mňa neprípustný. A tak sa pätnásteho júna dvetisícpäť rozrástla naša nešťastná rodina o Eričku. „Tá pre zmenu, akoby z oka vypadla mne. A do roka a pol bola aj zdravá,“ povie veľká Erika a na dlhšie sa zahľadí na chladničku. Svieti na nej fotografie blonďavej princeznej. Veronika na otázku, kde má sestričku, okamžite vystrie prštek k fotografii: „Tu je,“ svetácky povie a naučene prezradí, že svoju sestričku ľúbi.

„Veľmi sa ani nepoznajú, kým bola Erika zdravá, ešte príliš okolie nevnímala a odkedy začala rozlišovať svoje okolie nastúpila na onkológiu. Tam získala istotu v krokoch, tam sa jej začínal rozväzovať jazýček. Sesterský vzťah sa medzi nimi ešte nestihol vytvoriť, no ja verím, že si to vynahradia, keď budú veľké. Musia sa spoľahnúť jedna na druhú. O tom je predsa rodina, či nie?“ pýta sa bez nároku na odpoveď veľká Erika. Tvrdí, že na jej živote už vôbec nezáleží, jediné, čo ju drží nad vodou sú dcéry , ktorým by rada ponúkla aspoň strechu nad hlavou.

Bez strechy nad hlavou: „Nemáme však nič, sme chudobnejšie než kostolná myš. V azylovom dome nemôžem byť večne, usilovne hľadám slušný prenájom. V Žiline nájsť jednoizbák pod desaťtisíc je umenie, ale možno garzónku sa šesť- šesťapol by som s odretými ušami zvládla. Nemám kam ísť. Rodičia sú rozvedení, vzťahy zlé. Matka býva v jednoizbovom byte s postihnutou nevlastnou sestrou a s chorou babkou. Nemám sa ku komu nasťahovať. A viem, že Eričku mi z nemocnice do azylového domu nedajú, musím si nájsť iné bývanie. K mužovi sa nevrátim ani za nič. Ošarpaný dom je v dezolátnom stave, nepatrí jemu, ale svokre. Navyše ho dali do zálohy. Mužovi už neverím ani pol slova, hoci občas sa ozve a sľubuje, ako nám bude spolu hej... Nie, nechcem ho. Malá Erička je preňho cudzí človek, choré decko vraj nepotrebuje. Myslíte si, že na Vianoce sa v ňom niečo prebudilo a poslal deťom aspoň pohľadnicu? Figu borovú! Vychutnáva si moje žobranie o dve tisícky, ktoré mi má posielať na obe deti, kým sa oficiálne nestanoví výška výživného po rozvode.“

Dvojnásobná mama gazduje s minimom. Mesačne jej na účet pribudne materská a prídavky na deti. Dohromady päťtisíc tristo korún. Poldruhatisícky ide na ubytovňu a zo zvyšku sa žije. „Nemusíme mať bohatý stôl, ani drahé oblečenie, to ma neťaží. Je mi len ľúto, že sa nedostanem za malou do bratislavskej nemocnice. Cestovné je vysoké, nemám na to.“

Roztopašné dvaapolročné dievčatko sa v nemocnici na mamku nepýta. Zvyklo si, že mamička príde len občas. Zo všetkého najviac ju „trápi“ výmena dudlíkov. Dovtedy ukazuje na skrinku s ružovým cumlíkom, kým ho mladej dáme napokon nepodáme. Až potom je spokojná. Z úst vyberie modrý a zamení ho s ružovým. „Kočík, kočík,“ rozkáže si ešte malá Erika a naznačí, že si želá spinkanie práve tam. Z obväzov na drobnej ručičke vykukuje infúzia. Jasný fakt, že Erikina choroba nie je výmysel. K tomu nezdravá farba pokožky a veľké očká, ktorým by každá mama zniesla aj modré z neba. Nie, aspoň na deti by mala platiť výnimka. Ak choroba, až v dospelosti...