navždy 

Má čerstvých pätnásť a to je pre mamu najväčší dar. „Veď ona aj podľa mnohých lekárov, nadsluhuje. Nie, neviem si predstaviť, že by Mona nebola. Naša kvetinka,“ usmievavým hlasom povie sympatická mama Erika a už ani nevníma, ako automaticky siaha po kréme. Aby namastila dcére večne vysušené okolie úst. „Skúšali sme všeličo, zázračné bylinky, drahú kozmetiku, no na plnej čiare vyhráva modrá indulona. Majster krém. Doslova na všetko. Aj na boty, aj na telo. Tak je,“ pokračuje v dobrej nálade Erika a ak by človek čakal zničenú a smutnú ženu, ku ktorej osud príliš štedrý nebol, musí hľadať ďalej. Erika už dávno pochopila: ak chceš prežiť, nezúfaj. Teš sa z maličkostí.

Pôrod za jazdy: Bola to láska ako hrom. Ona práve skončila základku a Paťo mal o tri roky viac. V osemnástich sa vydávala a v devätnástich porodila. „Skoro, ja viem. Ale bola som zaľúbená po uši. Strašne som ho chcela. Aj keď mamine sa nepozdával, vraj mu to z očí kukalo. Že dievky má rád všetky. Nielen mňa.“ Celé tehotenstvo bolo v pohode, nijaké stresy, Erika sa ako každá prvorodička obávala iba samotného pôrodu. Napokon, pravidelne chodila do poradne, žiadne obavy zo strany lekára necítila.

Vracali sa z príjemnej dovolenky vo Vlkolínci. Brucho už „trčalo“ na všetky strany, ale do plánovaného termínu bolo ešte ďaleko. Dobré dva mesiace. Z ničoho nič prišli pôrodné bolesti a ona ničomu nechápala. Prikázala mužovi, nech naštartuje auto, musia čo najskôr do špitála. „Aj keby za volantom sedel Schumacher, nestihol by to. Za jazdy som v rapidke na zadnom sedadle priviedla na svet svoje prvé dieťatko. Písal sa druhý marec 1993. Bola so mnou aj kmotra, tá dcérku zabalila do bundy a keď sme prišli do bystrickej nemocnice, lekárom sme už podali „hotové“ bábo a mňa zobrali len na vyčistenie. Po troch dňoch som mohla vidieť svoje dieťa. Poldruha kila, päťdesiat centimetrov. Malilinké, drobulinké, ale najkrajšie na svete. „Ako balíček cukru. Sladučká,“ pripojí sa do debaty so slzami na krajíčku Erikina mama. Ona upratovala „rodiacu“ rapidku a hlavne ona obdivuje a do nebies velebí svoju Eriku. „Porodila som päť dcér, ale to je nič proti dráme, ktorú zažila Erička. A pritom sa večne usmieva, snaží sa nehorekovať a nekaziť druhým náladu. A Monička? Tá dá hneď vycíti, že mamka si len niekam odbehla. Ony dve sú už ako siamské dvojičky.“

Iná: Erika sa sakramentsky zmenil život, jeho priority, plány, radosti. Hoci do roka sa malá Monika aspoň navonok podobala zdravým rovesníkom, predtucha, že diagnóza napokon predsa len prepukne ju nahlodávala deň.-noc. Vždy, keď si ukladala do postieľky svoje bábätko, prosila všetkých svätých , nech jej dcérku ochránia od ťažkého postihnutia. Nestalo sa.

Monika prišla na svet priskoro. Nevyvinuté pľúca, k tomu krvácanie do mozgu. Nik nedokázal odhadnúť následky. Isté bolo len jedno: Monika stopercentne zdravá nebude. Od úplného malinka sa Erika piplala s cvičením. Špeciálne úkony Vojtovej metódy bolia dvojnásobne. Od fyzickej bolesti sa kotúľajú slzy chorému dieťaťu a plaču sa nevyhne ani starostlivá mama: „Bolela ma pritom celá duša. Strašné.“

Priestor: Mentálny i fyzický postih bol už nezvratný. Monika nedvíhala hlavičku, nepregúľala sa na bruško, neudržala nič v ruke. Ani oči neposlúchali. „Dodnes nie je jasné, do akej miery vlastne vidí. Nádejam sa, že aspoň obrysy zaregistruje. O to viac jej však funguje sluch. Začula by, keby tu prebehla myš, že Moni?“ sadne si k dcére sympatická mama a ospravedlňuje sa za obývačkový pelech. Monikine „leháro“. „Neposadí sa, z gauča by mohla spadnúť a udrieť sa. Už dávno som preto vymyslela pelechy. Jeden tu, druhý v detskej. Ona potrebuje priestor. Občas vystiera a vykrúca ruky tak široko, ako sa jej len dá. Nemôžem svojej milovanej dcérke veľa poskytnúť. Nekúpim si ju legom, ani lístkom do kina. Mojej Moničke by som zniesla aj modré z neba. Nedá sa. Tak jej aspoň doprajem pohodlný pelech. Kašlem na to, čo si o mne druhí pomyslia,“ opisuje domácnosť Erika a pustí sa do vymenúvania, čo všetko Monika vie: „Na sekundu - dve udrží v rúčke trebárs indulonu. Je to však len náznak úchopu. Vie sa malebne usmiať, keď ju pohladkám. Cíti, že je ľúbená. Ale dokáže aj zlostiť. Dožaduje sa pozornosti a keď zistí, že nie som v jej blízkosti, trucuje.“ Vtedy ju nedokáže nakŕmiť ani milovaná babička. „Snažím sa odušu, mladá však sústo neprehltne. Až keď sa vráti mamka, vzorne sa napapá, potvorka jedna. Ale je naše slniečko,“ opäť od ľutosti bojuje so slzami Monikina babička.

Monika je postihnutá mentálne i fyzicky. Bez šance na zlepšenie. „Máme to aj v papieroch. Zvlástny pocit. Na jednej strane úľava, že už nemusíme chodiť po úradoch a dokazovať, že invaliditu si nevymýšľame. No na druhej strane, je to sila stotožniť sa s realitou. Že vaše dieťa nijaký pokrok nedosiahne. Jasné, že som si prerevala svoje, prepadala zúfalstvu a bezmocnosti. A sebaľútosti. Prečo práve ja a moje dieťa... Ale prídu akútnejšie problémy a na plač potom jednoducho niet času.“

Horúco a chlad: Obyčajná chrípka sa zmenila vždy na horor. Vďaka Monikinej oslabenej imunite teploty okamžite stúpli na štyridsať. „Nijaké studené zábaly pre nás neplatili. Hlava jej síce horela., ale chudučké ruky a nohy sa triasli od zimy. Priam rytmicky som na čelo prikladala studené obklady, šúchala som si ruky a teplé ich prikladala na členky či zápästia chorej Moničky. Blázninec, na ktorý sme si zvykli. V nemocnici sme si tiež odžili svoje. Nemali jej kam pichnúť infúzie, hadičky mala všade, po celom tele, na hlavičke. Nie raz mi povedali, nech sa pripravím na najhoršie,“ narýchlo si utrie slzu Erika a ukáže na fotku svojej mladšej dcérky. Mišky.

Je o štyri roky mladšia od Moniky a zdravá ako buk. Erika si trúfla na druhé dieťa, aj keď s chorou Monikou mala práce až nad hlavu. A oporu v manželovi veľmi hľadať nemohla. „To je iná kapitola. Vyše dvoch rokov sme už rozvedení, ale nenfungovalo to riadne dlho. Monikinu diagnózu nezvládol a ja to už neriešim. Vďačím za veľa svojim rodičom a sestrám. Tie občas Monu postrážia, keď potrebujem čosi vybaviť.“

Záchvaty: Za smutný prelom v živote považuje Erika aj zvláštny skrat, ktorý prišiel pred deviatimi rokmi. Vtedy dostala Mona prvý epileptický záchvat. A odvtedy ich bolo požehnane. Dievčatko záchvaty vrátili späť do bodu nula. „Na dovtedajšie pokusy o vlastný krok, aj keď s našou pomocou, sme mohli definitívne zabudnúť. Dcérka mi odchádzala pred očami. Epizáchvaty boli silné a časté. Skúšali sa kvantá liekov. Pred dvoma rokmi pani doktorka vymenila kombináciu medikamentov a odvtedy sme bez záchvatu. Daj Bože, nech navždy,“ trikrát si poklepe o drevo tridsaťštyriročná mama, ktorá už dávno zabudla uvažovať aj o šanci na svoj vlastný súkromný život. „Mám dve dcérky, chorá Monika je na mne doslova závislá. Na chlapa som šťastie nemala a nemám čas, silu ani chuť hľadať iného,“ opatrne volí slová Erika a natrénovaným drilom, bez minutia oka, zodvihne z pelecha- zo zeme, svoju Moniku, aby ju preniesla kam treba. Posilňovňa ako hrom. Monika je pri stopäťdesiatich centimetroch chudučká ako pierko, ale skúste denne vláčiť dvadsaťkilovú záťaž...“Hocikoho prebijem,“ zasmeje sa Erika a napne svaly.

Kočík: Snívala o dizajnérstve, o obyčajnom živote s deťmi a mužom. O dovolenkách, výletoch. „Normálny tuctový svet. Aký musí byť úžasný,“ na chvíľu sa zamyslí a druhým dychom dodá: „Bože, aby to nevyznelo, že sa sťažujem! Veď teraz je nám fajn. Monika je bez teploty, bez záchvatov. Mladšia Miška mi ju už dokáže tiež na chvíľku postrážiť. Ja si skočím k susedke na kávu a trochu potrkoceme. Samozrejme, že vždy som na telefóne. Neviem si predstaviť, že by neexistoval zázrak ako mobil. Prevratný vynález.“

Plány sú striedme. Potichu sa tešiť z každého „zdravého“ dňa. Bez komplikácii. Erika dostáva opatrovateľské a výživné. Príjem, z ktorého sa vyskakovať nedá. A z ktorého pri najlepšej vôli nedokážeš našetriť na polohovateľnú posteľ pre postihnutú dcérku ani na väčší kočík, ktorý Monika potrebuje ako soľ. Z toho starého už pätnásťročnej slečne totiž vytŕčajú nohy, hlava „búcha“ o striešku kočíka. Niečo preplatí poisťovňa, ale na zvyšok treba našetriť. A ja sa každý deň o to snažím. Lenže z príjmu, ktorým mám to nejde. Nie som kúzelník.“