navždy 

Ona má päťdesiatjeden, on o pätnásť menej. Majú sedem detí, jeho sú štyri, ale ich najstarší spoločný syn nosí priezvisko po jej prvom mužovi. Hoci trú biedu, Kankujovci sú šťastní, že sú spolu a že im to už takmer dvadsať rokov klape. Zvláštna rodina s čudnou adresou – Pustatina, Pri priehrade.

Najkrajšia: Koloman od začiatku cítil v kostiach, že Katka je preňho tá pravá. Už v čase, keď bola vydatá za iného a mala s ním tri deti. Považoval ju za najkrajšiu, napriek jej ťažkej psoriáze. „Preboha, veď najdôležitejšie je to, čo mám tu,“ povie Koloman a ukazuje na srdce. Boli susedia v paneláku a všetci z baraku vedeli, aké peklo Katarína v manželstve s alkoholikom Valaskayom prežívala. „Celý môj život, kým nestretla Kálmanka, bol čudný. Poviem to rovno. Keď som bola mladá, otčim chcel so mnou robiť sex. A tak mi mama poradila, nech sa radšej vydám za prvého, ktorý mi príde do cesty. A čo ja, hlúpa? Psoriáza je nepekná choroba, koža sa šúpe, veru, mnohí odo mňa radšej odvracali pohľady. Až prišiel Valaskay, o jedenásť rokov starší chlap.“ Katke sa síce od začiatku nepozdával, no otčim sa jej priečil viac. Preto išla napochytro za nevestu. A prišli rad za radom tri deti. Janko, Lacko a Katka. A manželstvo? „Rodenie detí, ponižovanie, hádky, bitky. Posmieval sa mi nahlas a verejne – že som rapavá a prašivá, kto by ma vraj chcel. Udupá val ma pod čiernu zem.“

Lenže stretla devätnásťročného Kolomana. Preletela iskra a ona pyšne prišla za Valaskayom: „Podviedla som ťa, už s tebou nebudem.“ Otehotnela. Koloman junior prišiel na svet ešte ako Valaskay. Nestihla sa rozviesť a vybavovať priezvisko po pokrvnom otcovi vyzeralo komplikovane. No Betka, Julko aj Kristínka sú už Kankujovci, lebo po rozvode bola aj svadba číslo dva. Z Kataríny sa stala hrdá pani Kankujová. Večne na materskej. „Keď to dnes rátam tak v mlyne so m robila dvanásť rokov a na materskej som prežila dvadsať päť,“ zasmeje sa domáca pani.

Smiech a prázdne hrnce: Osud Kankujovcov už sledujeme zopár rokov. Nezainteresovaný by podľa vonkajšieho popisu iba mávol rukou – čudákom netreba pomáhať. Omyl! Zdanie, v prípade tejto rodiny naozaj klame. Vidieť a cítiť pohromade toľko nefalšovanej lásky, súdržnosti a pracovitosti – je obrovským zážitkom. Vzťah Katky a Kolomana – nech sa rozoberá z ktorejkoľvek strany – vydržal a rokmi len naberá na intenzite. Tí dvaja sa naozaj ľúbia „ako kone“ a nerozdelila ich ani totálna bieda a zúfalstvo, v ktorom sa ocitli po tom, čo kedysi hlava rodiny prišla o robotu. Keď v rimavskosobotskej konzervárni začali prepúšťať, údržbár Koloman bol medzi prvými. Ostali na sociálke a dlžoby na nájomnom v panelákovom dvojizbáku začali narastať. S bývalým zamestnávateľom sa napokon Kálman dohodol na prenájme ošarpaného domu pri priehrade. Ďalej od civilizácie, ale „aspoň bola istá strecha nad hlavou.“

Živil sa brigádami. Susedom kosil záhradu, vyplatili ho kozou. „Bolo mlieko pre detváky.“ Žili len zo sociálnych dávok a žili hrozne. V dome bez zapojenej elektriny, ktorú nebolo z čoho platiť, si večer zapáli jednu sviečku a debatovali do aleluja. „Smiech. To bol a je náš najlepší liek proti depresiám, smútku, chudobe,“ vyjde z jednoduchého Kolomana krásne krédo. „Vždy sme deťom zdôrazňovali, že nech aj sme bez koruny, ale ľúbime sa a musíme si pomáhať. A nik z nás sa nesmie znížiť ku krádeži. To by sme si už ťažko potom mohli hovoriť ľudia.“

Tri Katkine deti z prvého manželstvo sú už osamostatnené, štyri s Kolomanom sú stále pri mame a otcovi a najstarší Koloman junior sa dušuje, že ani nikam odísť nemieni. „V lete dostanem ako sústružník výučný list, zamestnám sa hádam na družstve a do domu donesiem výplatu. Bude nám potom určite lepšie, ale aj tak peniaze neznamenajú nič, keď odíde zdravie,“ nechá sa počuť osemnásťročný syn. Jeho o dva roky mladší brat Julko pritakáva. Bez váhania by sa radšej vrátil do niekdajšej chudoby, kedy jediným jedlom bol margarínový chlieb. Na raňajky a na večeru. Obed sa vynechával, hrnce zívali prázdnotou. V dome bolo naoko nevľúdne. Postelí menej ako hláv, ktoré bolo večer treba niekam skloniť. „Ale vždy sme sa nejako pomestili, a keď sme boli bližšie pri sebe, aspoň nebolo zima,“ hľadala vtedy optimizmus v beznádeji mama Katka. Ošarpaný nábytok mal ďaleko od pohodlia. Dominantou bolo kreslo z autobusu podopreté starými pneumatikami z auta... A o podobné relikvikie nebola na gazdovstve šťastnej a chudobnej famílie núdza. Keď malá Kristínka chodila v sandálkach hádam aj tri číslach väčších, nik sa nad tým nepozastavoval. Čo im dobrí ľudia dali, to sa nosilo a hlavne – „aspoňže nebola bosá.“

Lepšie časy a rakovina: Pomaličky ale začalo aj im svitať na lepšie časy. Trošku zorganizovaná pomoc priniesla ovocie. Vyplatili sa dlhy na elektrine a v baraku sa začalo svietiť. Aký bol svet zrazu krajší! Aj nábytok, ktorý mal skončiť na smetisku, si táto rodinka doviezla do domu a izba sa premenila na naozajstnú obývačku. Ľudia poslali aj oblečenie pre štyri detváky a do balíku sem-tam pribalili aj trvanlivé potraviny. Zrazu sa mohla častejšie variť fazuľovica, šošovica na kyslo....

Koloman však stále túžil po tom najdôležitejšom – po stabilnej práci. „Niet nad pravidelný príjem, to vám poviem,“ hovorí dnes už s úsmevom od ucha k uchu. Sen sa pred troma rokmi stal realitou. Na družstve vo vedľajšej dedine robí „dievča pre všetko“ a hoci maká od vidím do nevidím, v sezóne domov prinesie aj šestnásť tisícok! „Toľko peňazí!“ Keď sa to rozráta na drobné a najmä na počet hladných krkov v rodine, nijaká závratná cifra to síce nie je, ale Kankujovci, zvyknutí na podpriemerné podmienky, sa radujú naďalej. Vlastne, radovali sa.

Na peknom, zachovalom zamatovom gauči v obývačke sa Katka, bledá ako stena, zvíja od bolesti a opatrne si hľadá polohu, v ktorej by sa jej aspoň na pár sekúnd pokojne sedelo. Nie, nejde to. Tvár sa vykrúca v grimasách, ktoré majú od šťastia ďaleko. „Asi nám nie je súdené žiť ako ľudia. Vidíš, teraz, keď má muž robotu a výplatu, keď sme si ako tak zveľadili náš domček, tak pred rokom prišla rana ako z dela. Rakovina krčka maternice. Som v tom až po uši a neviem čo ďalej. Strašne chcem žiť, veď Kristínka má len desať! Deťúrence sú moje všetko. Málokedy plačem pred nimi, nikdy som ja nebola vážnym typom človekom, radšej som šaškovala a veselila sa. Ale pri tejto diagnóze mi veru zamrzol úsmev na tvári. Zvážneli sme všetci. Sanitka k nám chodí ako na hodiny klavíra. Hocikedy sa ma doslova zaleje krv a neostáva iné, len sa zas pobrať do špitála. Infúzie, lieky proti bolesti. Liečba? Lekári nado mnou už asi definitívne mávli rukou. Na nijaké vyšetrenia ma už neposielajú, vraj sa s nálezom nedá nič robiť. To ma deprimuje.“

Katarína plače, len keď osirie v dome. Deti sa rozpŕchnu do škôl, manžel do roboty a ona, nemohúca ostane vo veľkom dome sama. Pustí si telku, ale nesleduje obsah. Pozerá len obrázky, myseľ jej chodí po spomienkach na chudobné, ale zdravé časy. Premiešava sa to sem-tam s plánmi, ktoré mohli byť, keby. Keby, keby, keby... „Zdravie je to, čo sa nedá kúpiť,“ smutne povie šikovná pätnásťročná Betka. Veľká športovkyňa, speváčka a hlavne mamkina pomocníčka. Starostlivosť o domácnosť zvláda ľavou zadnou. „Moje deti sú sebestačné. Uvariť polievku, mäso, dokonca aj upiecť koláč pre nich nie je nijaká veda. Sú úžasné a hrozne ich milujem,“ nešetrí slovami chvály utrápená mamka a na jej popolavej tvári sa predsa len vylúdi aspoň maličký úsmev. „Hádam sa stane zázrak a neodídem do večnosti. Nechce sa. Ale hreje ma aj pocit, že nech by sa so mnou stalo čokoľvek, moje deti nikdy neostanú samé. Vybrala som im otca, akého na svete nenájdeš. Dobrák od kosti, nepije, pracovitý je za troch. Všetko opraví, aj televízor, aj okná vie osadiť, aj betónovú dlážku urobiť, aj drevo narúbe, operie, navarí. Do polievky robí slíže iba on. Vyvaľká cesto a najemno naseká rezance, neviem, koľko chlapov by to dokázalo. Kálmanko je môj a je úžasný,“ na diaľku pošle pusu manželovi chorá Katka.

Bojler je pripravený: Kálman neprotestuje, ale radšej sa chce baviť vecne. Či nepoznáme zázračné bylinky na rakovinu, či neexistuje niekde liečiteľ, ktorý by jeho ženu vystrábil z tej pliagy, ktorá jej už rok zožiera telo.... „Urobil by som pre ňu všetko na svete. Veď nám je spolu tak krásne na svete,“ nahlas si povzdychne.

Plány sú vo famílii pre chorobu opatrné. Ak už nemôže byť lepšie, nech aspoň nie je horšie. Ak by sa podarilo zaviesť do domu vodu, ktorú deti s ockom deň čo deň nosia v kýbloch a bandaskách, bol by to maličký zázrak. „Bojler aj sprchovací kút som dávnejšie už kúpil v akcii, ale nemáme zvyšných okolo pätnásťtisíc na zavedenie vody. Katka by potrebovala teplú sprchu, ľahšie by sa aj pralo, varilo, umývalo. Tečúca voda však musí počkať. Teraz platíme drevo na zimu a to tiež nie je lacný špás. Ale nesťažujeme sa, božechráň. Opakujem, ak by sme mohli vrátiť všetko do starých zdravých čias – urobili sme to. Bieda a zdravie, to je určite lepšia kombinácia ako luxus a choroba,“ uzavrie debatu Koloman a odmieta polemizovanie o tom, či to, v čom žijú možno považovať za luxus. „Pre nás to luxus je a vážime si to.“