pre Mariánku 

Malá okaňa vie, že najmilovanejšie jedlo sú halušky a najkrajšie zviera na svete je koň. „Na takého naozajstného, živého, si šetrím peniažky. Raz si ho určite kúpim,“ rozrapoce sa štvorročná Marianka a pohladká Peginu. Malý psík je zatiaľ náhradou za veľkého koňa. „Niekto nás tu predsa musí strážiť,“ podotkne dievčatko a nádherne sa usmeje. Akoby v tomto dome nechýbalo ku šťastiu vôbec nič...

Ako mačiatko: Stačí sa však pozrieť do očí gazdinej domu, pani Anke, a aj najväčšiemu sebcovi vyrazí dych ten neopísateľný smútok, zúfalstvo, strach. Anna už nevládze plakať, nevládze žiť, nevládze pokojne dýchať. „Kam sa pozriem, tam na nás číha problém, malér, katastrofa. Čo s nami bude? Netuším,“ bez okolkov ohodnotí momentálnu situáciu. Poďme však po poriadku.

Doma už mala dvoch synov, keď zistila, že je znovu tehotná. Radosť, že na svet privedie dievčatko netrvala dlho. „Lekári neboli konkrétni, len stále opakovali: „nevyzerá to na zdravé dieťa.“ Neverila som tomu, cítila som sa predsa dobre.“ Pred tridsiatimi dvoma rokmi sa narodila Anka. Malilinká, takmer ako hrášok. Dievčatko do dlane. Trpasličí vzrast. „Skoro som sa zbláznila, keď mi ju ukázali v inkubátore. Dcérka merala dvadsaťosem centimetrov, už z prvého pohľadu bolo jasné, že nikdy z nej nebude vysoká dievka. A aby toho nebolo dosť, páni doktori mali pre mňa v zásobe ďalšie „povzbudivé“ slová. Malej dávali rok života, vraj, „pani Záhradníková, ráztajte aj s najhorším.“

Mama Anna sa zaťala. No a čo, že mám mrňavú dcérenku, bude z nej aj tak šikovné silné stvorenie. Bol by v tom čert, aby sme to nedokázali! Keď si ju po dvoch mesiacoch v inkubátore priniesla domov, vlastne už žiarila šťastím. „Bola naozaj drobunká ako mačiatko, ale ľúbili sme ju o to viac. Krásne ju prijali aj dvaja starší bratia, Peter a Vlado. Nehanbili sa za ňu. Bolo nám, svojím spôsobom, krásne.“

Podnikateľka: Pre nízku výšku nevzali Aničku do škôlky, prišiel však školopovinný vek a pani Anna nevidela dôvod, prečo by jej malé dievčatko nemalo prvého septembra pyšne kráčať do školy tak ako jej rovesníci. Pani riaditeľka však rozhodla inak. Odporučila mame, aby „poškodenú“ dcéru poslala do špeciálnej školy pre hendikepované deti v Bratislave. „Sedemročné dieťa vyslať z domu preč? Veď by som umrela od žiaľu!“ Rozhodli sa inak. Dva mesiace intenzívnej domácej výučby priniesli ovocie. Testy a pohovory u psychológa dopadli na výbornú, drobná Anička dostala jednoznačné odporúčanie – na školu má, nízky vzrast nie je brzdou v učení. „V novembri sme nastúpili do prvej triedy v našej dedine. Sedeli sme spolu v lavici, pomáhala som jej so všetkým, len nie s odpoveďami v škole. Pálilo jej to dobre, naozaj bola šikovná.“ Mama s dcérou vytvorili dokonalý tandem. Najťažšie bolo vysvetliť trpasličiemu dievčatku, že z nej nikdy nebude veľká slečna, že porastie už len máličko, ale, že na svete sú predsa iné hodnoty ako vzhľad. „Musíš byť múdra a sebavedomá. Len takí ľudia majú v živote úspech,“ radila mamka drobnej dcérke.

Po základnej škole sa Bratislave už vyhnúť nedalo. Anička nastúpila na internátnu strednú školu pre postihnuté deti, vybrala si ekonómiu. „Bavilo ju to. Bez jediného zaváhania školu skončila a vrátila sa, celá šťastná, k nám domov. Túžba podnikať ju hnala dopredu.“ A nik mladé malé dievča neodhováral. „Nie je predsa nič horšie, ako sa vzdať bez boja, prijať invalidný dôchodok, bezcieľne sa motať po dome a bezducho hľadieť na televízor. Nie, moja Anka bola iná. Slniečko plné plánov. Obchod so secondhandovými odevmi otvárala s veľkou radosťou. V očiach to mala akoby napísané: Aha, čo som dokázala!“ Milióny sa z biznisu síce nesypali, ale dalo sa celkom slušne vyžiť. Zhruba po piatich rokoch však obchodníčka Anka začala trpieť pre bolesti nôh. Vyšetrenia dopadli optimisticky, nijaký nález, žiadna hrozivá diagnóza. Len sa treba teplejšie obliekať, nohy vraj trpia pre zimu v obchode. Z toho vyplývala aj celková slabosť organizmu. „Lenže nepomáhali ani hrubé pančucháče. Anka sa necítila vo svojej koži, až ju napokon museli vypísať na invalidný dôchodok. Bola to pre ňu obrovská rana.“

Obchod musela zrušiť, nech sa akokoľvek snažila, za pultom už nevládala stáť. Nakúpený tovar popálila, po tvári sa jej kotúľali veľké slzy, ale „naozaj sa inak nedalo. Lenže, vysvetlite ambicióznej žene, že treba sa zmieriť s osudom? Keď sme si celý život hovorili, ako sa treba osudu vzoprieť... ako sa nepooddávať, zbytočne nenariekať...Anička ostala na invalidnom a bola nešťastná, láskyplne hovorí o svojej dcérke pani Anna. Cítila sa zbytočná, nepotrebná, škaredá, nezaujímavá. Vyrástla len do stoosem centimetrovej výšky a viac potichu než nahlas túžila po tom báječnom šťastnom pocite – ľúbiť a byť ľúbený. Aj malá Anka snívala o vlastnom bábätku...

Zdravá Mariánka: Do cesty sa jej „pritrafil“ Marián. Podivín, o pár rokov starší, ale keď omieľal, že ju má rád , Anka uverila. Nepočúvala iných, ktorí nad takýmto vzťahom márne krútili hlavami. „Otehotnela a bola najšťastnejšou ženou na svete. Dúfala, že s Mariánom skúsia fungovať aj tak naozaj. Ako rodina. Od začiatku však bolo jasné, že všetko chce iba ona,. Moja Anička,“ smutne konštatuje utrápená pani Anna. Stoosemcentimetrová mladá žena vybavovala všetko. Pre mamku s otcom kúpila na úver starší dom, aby mohla ona so svojím partnerom a budúcim dieťaťom fungovať v tom pôvodnom, rodičovskom baraku. Plánovala v ňom opäť otvoriť obchod. Na svet priviedla zdravú, „akurát veľkú“ Mariánku. Dievčatko, ktoré rastie ako z vody a dnes, už ako štvorročné prerastá svoju mamičku, vnieslo veľa svetla do života oboch Aničiek. Veľkej i malej. Mamky i babky. Hoci, dnes už Mariánka svoju babinku oslovuje maminka. Aj to malé stvorenie tuší, že inej cesty asi niet. Že babka bude jej mamou. Možno už čoskoro... „A čo bude, keď mamička pôjde k anjeličkom?“ nevinne sa občas opýta Marianočka. Dnes ale tá otázka nepadne. Dnes je totiž veľký deň. Mamička prišla z nemocnice, konečne bola schopná prevozu. Dnes ju môže Marianka bozkávať do aleluja, hladkať ju, spievať jej, rozveseľovať. Aj keď pohľad na chorú mamku bolí.

Chorá maminka: Rakovina kostnej drene. Tak znie ortieľ, ktorý sa Anka dozvedela pred zhruba troma mesiacmi. Slabosť a bolesti neustupovali, cítila sa pod psa. Rozhodla sa., že sa odvezie k lekárovi. Cestou sa zastavila v obchode kúpiť si minerálku a tam odpadla. Napokon sa do špitála dostala sanitkou. Metastázy sa však šialenou rýchlosťou rozšírili všade – chytená je chrbtica, maternica, pečeň...Prognózy? „ Veď sa na ňu pozrite, popolavá tvár, kosť a koža, zúbožený pohľad. Plačem kade chodím. Starám sa o Mariánku, modlím sa k Bohu, nech nás ochráni od toľkého utrpenia,“ utiera si slzy pani Anna a rozoberie na drobné veľký batoh malérov, ktoré s ťažkou chorobou jej dcéry priamo súvisia. A ktoré treba riešiť, kým je čas...

Anička, ktorá sa snaží zdolať rakovinu mala iné plány. Chcela opäť rozbehnúť obchod so zmiešaným tovarom, chcela sa súdne vysporiadať s otcom jej milovanej dcérenky, ktorý neprekvapil okolie a nestaral sa o svoju rodinu. Sklamanie z nešťastnej lásky však Anke vynahradzovala Mariánka. Teraz, takmer na smrteľnej posteli, sa ubolená mladá žena bojí, aby sa dcéra nedostala do rúk biologického otca. Ktorý vycítil prísun peňazí. „Mal vymerané smiešne alimenty – 750 korún mesačne, neposielal nič. S ničím nepomáhal, nezaujímal sa. Až teraz. Chce sa zmocniť Mariánky, aby na ňu dostával detské prídavky, dokonca prišiel s absurdným nápadom, aby sme narýchlo vystrojili svadbu, že si moju dcéru vezme. Zavoňal mu vdovský dôchodok. A všade len bohorovne vykrikuje, že on je otec a on sa o svoju rodinu postará. Som tak bezradná! Umiera mi doslova pred očami dcéra a ja musím bojovať s alkoholikom, ktorý ma možno oberie o krásnu vnučku. Neviem, čo si počnem. Zháňam si právnikov. Sľúbila som dcére, že Mariánka ostane u mňa, vychovám z nej slušné dievča. Je mi ľúto, že pri pôrode, keď Anka nechcela uviesť meno otca, ju v nemocnici prehovorili, vraj bez toho nevystavia nijaké doklady dieťaťu. A tak sa napokon Marián v papieroch ocitol a teraz sa nám vlastne smeje do tváre...

Smutné počty: Ďalším tvrdým orieškom sú splátky, ktoré sa začínajú kopiť. Stavebný úver nestíhajú splácať. Hrozí, že prídu o dom, ktorý je založený. Neostáva ani na doplatenie lízingu na staručké punto. Treba ešte vyplatiť stotisíc. „Robím, čo môžem. Cez víkendy si privyrábam, ako vrátnička na bývalom družstve, mesačne si k penzii (deväťtisícdvesto) prilepším o štyri tisícky.“ Na vrátnicu chodí s babkou do roboty aj Mariánka. Za „odvedenú prácu“ potrebuje výplatu predsa aj ona. Takže každý mesiac jej od babky pribudnú dve stovky. Dostane ich ako sa patrí. V zalepenej obálke s napísaným menom! Peniažky si dievčatko odkladá do trezoru, od ktorého má kľúč iba ono a ktorý je skrytý na utajenom mieste. „Veď preto je to trezor, nie?“ usmeje sa Mariánka a zopakuje: „Veľký koník stojí veľa peňazí, musím si všetky zarobené korunky poctivo odkladať. Raz ho určite budem mať!“ Na hlúpu otázku, či vie, že mamička je veľmi chorá, bezprostredne odpovie: „Áno, ale keď pôjde k anjeličkom, ja ostanem tu, pri veľkej mamičke. Tak bude, že?“ velikánskymi očami sa pozrie na pani Annu a tá sa rýchlo otočí, aby skryla slzy: „“Áno, musíme byť spolu. Snáď...“