šťastie je rodina 

Kiko je naplno pohltený pexesom. Hrá ho na počítači a odušu kliká na klávesy. Ledva postrehne, že sme prišli. No stihne nám venovať aspoň sekundový úsmev a dokonca polohlasne pozdraví: "Ahoj!" O bližšie zoznámenie zatiaľ nestojí, niet času. Pexeso nepočká. Kiko otočí hlavu späť k monitoru a iný svet už nevníma. Len ten svoj. Kiko má trinásť. Je autista.

Erár: Mama Renátka syna nežne upozorní, že o chvíľu sa bude fotiť. Ale teraz ešte nie, ešte má voľno... Uf, úvod máme za sebou. Obava, že autista nás neprijme nami nahlodávala, ale Kristián ani v náznakoch nepôsobil zlostne či odmerane. "To je naše veľké šťastie, Kiko je vcelku pokojný a spoločenský. Keď počujem a čítam reakcie iných autistov, vždy sa preľaknem, či aj nás také niečo čaká. Verím, že nie, veľmi si to prajem. Zamknuté skrinky, odmontované vodovodné kohútiky, či prázdne police, aby niečo nehodil o zem – také u nás nie je."

Renátine detstvo malo ďaleko od sladkej rozprávky. Mala tri, keď jej zomrela mama a malé dievčatko so svojou o dva roky staršou sestrou sa ocitlo v domove. Aspoňže dievčatá nerozdelili. "Do osemnástky sme boli erárnymi deťmi. Detský domov vo Veľkých Uherciach - to bolo naše zázemie." Nechce sa jej rozoberať a hlboko analyzovať život domováka. Renáta ho zhrnie formálne vlažne: "Nijaká idylka, láska, ale ani nijaký brutálny teror. V osemnástich nás vypustili do sveta a bolo. Musela som sa starať sama o seba. Bez peňazí, bez zázemia. Asi tak." Nefňukala, neprepadala depresii. S kamarátkou si prenajala garzónku v Partizánskom, našla si prácu a po čase sa presídlila do Topoľčian. Páčila sa jej práca v čajovni, mala pocit, že začína stáť pevnými nohami na zemi. A keď v tej čajovni stretla Jeho, svet bol gombička. Zaľúbená až po uši si opatrne, no odvážne začala plánovať naozajstný život. Taký ten krásne obyčajný. Rodinný. Žena, muž, dieťa, domov. Nechcela predsa tak veľa, či?

Monológy: Kristián prišiel na svet v deväťdesiatom siedmom. Dva dni pred Vianocami. "Krajší darček pod stromček si človek ani nemôže naplánovať." Malé bábätko však nebolo takým bezproblémovým. Hneď si ho zobrali "do merku" neurológovia aj kardiológovia. Veľmi rýchlo mu diagnostikovali aj zápal močových ciest, chlapček stále spal, nemal chuť do jedla, slabol. Antibiotík si pri štarte do života užil až-až. Ešte ani v troch mesiacoch neudržal hlavičku, sedieť začal v desiatich a prvý krok urobil v dvadsiatich mesiacoch. Ustarostená Renátka od lekárov stále počula len konštatovania o Kikovom pomalšom vývoji. Niektoré deti sú rýchlejšie, iné nie. Jej to nestačilo. "Cítila som, že normálne to nie je." Mala pravdu. Hoci odborníci v hlavnom meste skonštatovali, že Kristián autistom nie je, odborná diagnostika v Trnave, pre Renátu dovtedy neznámu diagnózu – autizmus –, potvrdila. „Fakt som nemala ani šajn, o čo ide. Boli plače, more sĺz, ale vedela som jedno. Je to moje dieťa a ja budem vždy pri ňom. Musím a chcem byť jeho oporou. Som jeho mama a ani vo sne by mi nenapadlo odstrčiť svojho syna do ústavu. Sama som predsa ústavné dieťa, ktoré nikomu nepatrilo...“

Manželstvo sa ale rozpadávalo. Nefungovalo to a je zbytočné pátrať po dôvodoch. No, bolelo to. Kristián nebľabotal, bol tichým stvorením v izolovanom svete a hoci sa mu Renátka prihovárala, odpoveď neprichádzala. „Aby som sa v maličkej garzónke úplne nezbláznila, začala som si zaňho aj sama odpovedať. Mala som alergiu na ticho. Muž nás nechal v kaši, a vtedy som naplno pocítila, že nemám nikoho. Absencia rodiny je strašná.“ Všetko však prehltla. Kika často prepadávali angíny, keď trebalo letieť k lekárovi, nasadla na bicykel, malého dala na sedačku a cez mesto si to trielili do ambulancie. Postupne sa naučila nebedákať nad nespravodlivosťou voči jej dieťaťu, otázky typu prečo práve Kiko musí byť iný ako druhé deti, musela hodiť za hlavu. „Už nebojujem, prijala som autizmus ako súčasť nášho života a teším sa z každého dňa, keď je Kiko zdravý, pokojný a vlastne šťastný.

Šťastie v špeciálke: Mnohým veciam rozumie, na mnohé vie jednoducho odpovedať, no mnoho jeho myšlienok ostáva visieť vo vzduchu. Trinásťročný chalan má svoj špeciálny jazyk, keď povie „ače“, doma už vedia, že ide o zemiaky. „Aja“ je zasa jeho milovaný arabský chlieb. So stravou to celkovo nie je jednoduché. Kikov jedálniček príliš pestrý nie je. Prehĺtať nedokáže, mäso odmieta, rovnako ovocie a zeleninu, z polievok zvládne akurát slepačí vývar a paradajkovú. Prím hrá rohlík s džemom, knedľa so šťavou, hranolky, ryža a opekané zemiaky. Obrovské problémy boli s vyprázdňovaním, dlho, dlho nič až prišli kŕče a nasledoval klystír. Dnes je mama Renátka šťastná, že objavila probiotiká – zázračné pilulky, ktoré vymazali toaletné problémy. „Vďaka Bohu za ne, neviete si predstaviť, aká som rada, keď sa Kiko sám od seba vyberie na záchod.“

Kristián ale vie čítať, počítať, síce pomalšie, ale vie. No a počítač je najväčším divom sveta. „Ten ho baví a je pri ňom pokojný. Kiko je prehnane citlivý, akonáhle zacíti v rodine, v škole, hocikde nepokoj, je nesvoj. Každý deň sa snažia chodiť do špeciálnej školy, sú však rána, kedy Kristián nedokáže vstať z postele. Renáta už vie, že nemá zmysel bojovať s ním. Radšej zavolá učiteľke, že jej malý autista dnes musí mať absenciu. „Najťažšie je naučiť sa chápať nepredvídané stavy a situácie. Pri zdravom dieťati by možno pomohol krik, menší trest, ale s autistom je to iné.“

Špeciálna škola však priniesla Renátke dvojité šťastie. Nielen iné prostredie, kolektív, ale aj nový partner. Michal! „Učil aj Kika a mne okamžite padol do očí jeho nefalšovaný záujem o prácu s postihnutými deťmi. Videla som aj na Kikovi, že po dlhom čase si konečne obľúbil i niekoho iného. Skrátim to veľmi rýchlo. Dnes sme už manželia a máme štvorročného zdravého Samka, to je čo?,“ nádherne sa usmieva Renátka. Do svadby sa síce nehrnula, jedna nevydarená skúsenosť jej vraj stačila, ale „napokon som privolila. Malý už bol ale na svete. Svadba bola skromná, ale naša.“ Renátka vždy túžila po dvoch deťoch, manželovi, rodine. Vlastnom domove. „A aha, všetko mám,“ teší sa a reálne prizná: „Z domova som vyšla skôr utiahnutá, bez dávky sebavedomia, dnes som ale ja v rodine ten dynamický a ráznejší typ. Zmenila som sa vďaka Kristiánkovi. Bojovala som zaňho, tlačila som na úrady, aby nám pridelili to, na čo zo zákona nárok má. Aj ja by som radšej chodila do práce, no nejde to. Som opatrovateľkou svojho syna a 240 eurový príjem nie je nijaká sláva. O autizme by som už dokázala napísať aj knihu, na internete som si pozháňala množstvo výborných rád, informácií a pomôcok. Inak to nešlo. Keď sa Kiko narodil, ani na Slovensku sa o autizme toho veľa nevedelo, ak som chcela prijať túto chorobu, musela som ju najskôr pochopiť ja.“ A vysvetľujem to už aj malému Samkovi. Že jeho braček je trochu iný, že sa s ním nedokáže hrať, ale že ho veľmi ľúbi a on musí ľúbiť jeho.

Kiko je už veľký chlapec, má trinásť, no mentálne je, podľa mamy, na úrovni 5 ročného dieťaťa. Jediné, čo ju trápi, je budúcnosť. Kiko sa sám nenaje, pri hygiene potrebuje asistenciu, to isté pri toalete. Nečaká ho bežná budúcnosť – štúdium, práca, vlastná rodina... „Ale nebudem sa trápiť čiernymi úvahami, musím si dávať na seba pozor. Aby som bola pri Kikovi čo najdlhšie. Patríme k sebe!“