na vlastné nohy 

Lucia si užila svoje. S Dávidom sa tešili na svoje prvé bábo a zatiaľ čo „kolegyne“ na oddelení šestonedelia štebotali o svojich bábätkách a riešili, či sa podobá na ocka alebo mamu, ona bola sama. Rodila cisárskym, syn sa jej narodil 2 týždne po termíne, všetky vyšetrenia, ultrazvuky ju upokojovali. Ani náznak deformity. A predsa!

Prázdnota: Po pôrode jej oznámili, že chlapček sa narodil s rázštepom chrbtice. S balvanom na chrbátiku a že šance sú malé. Perspektíva neistá. „Šok, ktorý nikomu neprajem. Ja ani nechápem, ako som všetky informácie dokázala vstrebať a nezblázniť sa. Nemala som od zrútenia ale ďaleko,“ spomína sympatická Lucia a rozradostí sa pri pohľade na svojho 21 mesačného Miška. Mladý pán za ňou naťahuje ruky, usmieva sa, chytá si pohár a snaží sa sám napiť čaju. Reaguje na svoje meno, na všetky podnety. Kým po ňom nechceme vlastnú chôdzu, je vlastne ako zdrav ý chlapček. Ale vráťme sa na začiatok.

Deň po narodení, 16. júla 2009, urgentne prevážali malého Miška sanitkou do Bratislavy, cieľová stanica – Kramáre. Lucia sa svojim miláčikom stihla len narýchlo rozlúčiť. Pohladkať ho a modliť sa, nech život ohrozujúca operácia dopadne dobre. Aby jej chlapček prežil. Nech ostane v akomkoľvek stave, len nech je na svete. „Najhoršie bolo, že som sa ocitla bez Miška na izbe aj na chodbe s mamičkami, ktoré každému naradostene telefonovali, aké je ich dieťa krásne, ako pekne papá. Mohli si svoje bábo chytiť, do aleluja sa naň pozerať. Plakala som non-stop. Zosypal sa na mňa celý svet, neviem jasne definovať svoje vtedajšie pocity. Vôbec som neriešila, či mám bolesti po cisárskom reze, cítila som sa prázdna. Strašne prázdna.“ Vedela, že potrebuje z pôrodnice čo najskôr odísť. Po piatich dňoch ju manžel naložil do auta. Bez plnej perinky. Iba s taškou, v ktorej bola uložená výbavička pre bábätko na príchod domov...

Dávid ju priviezol na Kramáre. Konečne bola pri Miškovi. Mal za sebou operáciu, počas ktorej mu odstránili rázštep, nastúpili však teploty, zápaly, more komplikácií. „Bola som pri ňom čo najviac, mala som na sebe rúšku a sledovala svoj zázrak ako bojuje. Bol sladký, hoci napojený na milión hadičiek. Najkrajší Miško na svete. Znie to zvláštne, ale bola som najšťastnejšou mamou.“

Beh na dlhé trate: Chirurgických zákrokov mal drobec pred sebou ešte spústu, problémy boli s hydrocefalom, špeciálna hadička na odtekanie likvóru, aby sa zastavil neúmerný rast hlavičky sa nechytila, zákrok museli opakovať. „Podobných „drobností“ sme absolvovali mnoho.“ Po dvoch mesiacoch sa Miško konečne ocitol doma. S mamou, ockom, vo svojej postieľke. Na starostlivosť v bratislavskej nemocnici nemôžu povedať zlého slova. „Boli ochotní, milí – a to pacient aj jeho príbuzní potrebujú najviac. Taký ten človečenský prístup je najlepší liek na akúkoľvek diagnózu,“ pochvaľuje si mama Lucia, hoci aj z Kramárov odchádzala s nie príliš optimistickými prognózami. Povedali im, že všetko sa uvidí. Mentálny, ale najmä fyzický vývoj je behom na dlhé trate...

S bolestivou Vojtovou metódou začali cvičiť okamžite. Slzy tiekli všetkým. Miškovi, Lucii, Dávidovi, babke. Bolo treba zaťať zuby a odosobniť sa od náreku malého pacienta. Popritom na internete hľadali ďalšie možnosti rehabilitácie. Ktorý normálny rodič by sa uspokojil s tým, že sa treba len zmieriť s realitou – že ich dieťa nebude chodiť? A čo ak predsa je šanca? „Keď máte postihnuté dieťa, najskôr si myslíte, že každý vám ochotne poradí, nasmeruje vás. Naivita nás dávno prešla. Platí: čo si nezistíš sám, nič ti nedajú. Nikto ti na úradoch nepomôže, každého, resp. väčšinu len otázkami otravuješ. Internet bol u nich v plnej prevádzke. Hľadali, zisťovali, preverovali, čo ešte k Vojtovke pribrať. Postupne sa dostali k Harmony, kde na rehablilitáciu a keď objavili Adeli centrum v Piešťanoch ostali tak správne realisticky nabudení. Jasné, že cena v špecializovanom centre je astronomická, ale povedali si, že skúsia aj nemožné, len aby sa tam dostali. Najmä, keď zistili, že tam cvičia aj s úplne malými deťmi. „ Deti do troch rokov tam chodievajú na tzv. rannú rehabilitáciu, v rámci nej absolvujú kyslíkovú terapiu, dôraz sa kladie aj na manuálnu zručnosť, deti sa tam tzv., prebúdzajú,“ vysvetľuje Lucia a na otázku, kedy pri svojom Miškovi vycítila rapídny pokrok, odpovedala bez zaváhania. „Po prvom Adeli. Miško mal rok a tri mesiace.“ Ocko Dávid dopĺňa: „ Nie, nezačal chodiť, ale fakt sa doslova prebudil. Ožil. Reagoval spontánnejšie, viac bľabotal, zobudili sa v ňom zaspaté bunky. Aj personál tam bol úžasný. Iný svet! Na záver deti dostávajú za snahu medailu, Miško má už dve!“

Jogurt ako mrkva: Po návrate Lucia s Dávidom vedeli, že do piešťanského Adeli sa musia vrátiť, tri tisíc eur nemali „v pančuche“. Oslovovali kde koho, nadácie, známych, čo mohli, to odkladali a na druhý pobyt si znovu našetrili. Miško sa síce sám spontánne neposadí, ale obsedí, v chodúliku stojí a hoci sa nedokáže posunúť o krok vpred, „začína už dvíhať nožičky, čo je veľmi dobrý signál.“ Jeho rodičia vedia, že práve teraz je vo veku, kedy sa môže podariť prebudiť čo najviac jeho zmyslov, preto by radi dostali Miška na ďalšie kolo do Adeli centra. „Nech máme tretiu medailu,“ zažartuje Dávid a vymenúva, čo všetko jeho jediný syn rád papá. „Je to dlhý zoznam, veď pozrite naňho, nijaké tintítko. Vedú ale bryndzové halušky, zeleninové polievky a sprace aj jogurt, ale keď mu povieme, že je to mrkva.“

Mladý pán zbožňuje spoločnosť, je rád jej stredobodom. Nepotrebuje drahé hračky, teraz sú v kurze noviny a časopisy. Tie trhá, pozerá si obrázky a komentuje ich zvukom. Miško je spokojné dieťa, ktoré si zaslúži poriadne zodrať svoje topánočky. „Asi nikdy nebude chodiť bezchybne, stopy ťažkej diagnózy ostanú, ale ak urobí prvý krok, urobíme veľkú oslavu. Verím, že to bude čoskoro,“ povie Lucka, ktorá nebanuje ani sekundu svojho života. Vážnym tónom dodá, že postihnuté dieťa je dar, ktorý zmení človeka k lepšiemu. Váži si drobnosti a akosi inak, tak správnejšie, si nasmeruje priority. Nad tým, že sa nadlho stane opatrovateľkou vlastného syna, že si nemôže hľadať prácu, čo znamená, že väčší, tak potrebný, príjem do rodiny nepribudne a že sa aj jej príchodom chorého syna o stoosemdesiat stupňov zmenil život a plány, na to všetko Lucia nereaguje. „Nemá zmysel to riešiť. Mám Miška a urobím preňho všetko na svete!“ Z Lucie vyžaruje božský kľud, z Dávida správna pohoda a keď sú obaja s malým Miškom pokope – každý hneď na prvý pohľad skonštatuje – aká sympatická rodina. Šťastná!