v neistote 

Postava modelky, k tomu ohromná dávka optimizmu, to je ona. Čerstvá tridsiatnička, mamina rozkošných 6 ročných dvojičiek. Baba, ktorá zbožňuje spoločnosť, aktivitu. Baba, ktorá sa neľutuje, hoci mráz po chrbte chodí každému, keď sa na ňu len pozrie. Je jasné, že s kostolným poriadkom to u Eriky nie je...

Október 2009: Život mala krásne naštartovaný. Dvojičky, Viktoria s Dominikou boli zdravé ako ryba, je ich plný byt. Neobsedia, vymýšľajú, doberajú sa. "Ja teda nemám pokojné deti, ktoré poslušne potichu sedia a pozerajú telku, kdeže! Dievčatá dajú zabrať, ale chvalabohu! Ja som bola tiež taká, všetko som chcela skúsiť, neobsedela som na zadku ani minútu," okomentuje svoje ratolesti sympatická mladá žena. Na sebe má popruhy, pod ľavou pazuchou nosí aj kus polystyrénu - zdravotnícke pomôcky, ktoré zabraňujú, resp. spomaľujú zosypaniu sa ľavej strany tela. Tá neposlúcha od decembra minulého roka. "Desí ma to tempo zhoršovania, sakra, veď som ešte mladá a ide to nejako prirýchlo," vyhŕkne z Eriky. Plány boli iné...

Nesnívala o prehnanom luxuse, vždy bola realistka. Vyučená krajčírka, ktorá sa rozhodla, že to skúsi s podnikaním. V paneláku si prenajala prízemné priestory, z fondov EÚ si zaobstarala veľké priemyselné šijacie mašiny a biznis sa mohol rozbehnúť. Zákazkové šitie a oprava odevov. "Išlo to. Istili ma najmä kšefty pre jeden salón, ale dosť bolo aj drobných objednávok. Vyžili sme úplne v pohode. Navyše, strašne ma to bavilo!!!"

Koncom septembra 2009 ju zrazu bez príčiny začala bolieť hlava. Hovorila si, blbosť, prejde to. Prešiel týždeň, dva, tri a hlava sa neznormánila. Treba ísť do ambulancie. Aj lekári si mysleli, že ide o silnú migrénu, do žily jej dali nobalgin a poslali domov. Tlaky v očiach a na spánkoch však neprestávali, naopak. Keď doma z ničoho nič odpadla, v špitáli už urobili radikálnu prehliadku. Cétečko bolo neúprosné. Zlé, nespravodlivé, smutné. Nádory na mozgu. "Glyoblastóm multiforma, 4. stupeň. A nádory hneď tri," taký bol výsledok. Väčšina by asi prepadla depresii, brutálnemu plaču. Nie však naša Erika. Zobrala to športovo - ide sa do boja. "Fakt som si povedala - nevadí, bude sa robiť diera v hlave a pokúsia sa to vybrať. A basta. Hlava ma už otravovala, na nič som sa nemohla sústrediť." Koncom októbra sa prebrala z deväť hodinovej operácie a cítila sa ako v siedmom nebi. O štyri dni ju prepustili domov, s turbanom na hlave a jediné, čo Erika riešila, nech jej tú "rárohu" z hlavy dajú čo najskôr dole. "Bolo mi v tom veľmi teplo," smeje sa mladá mama. Odišli bolesti, všetko bolo ok. Erika opäť dramaticky neriešila povinne naordinovanú chemoterapiu a ožarovanie. "Brala som to ako povinnú jazdu, bola som predsa pacient a chcela som vyzdravieť, tak čo tam nakuvikám." Lekári jej na rovinu povedali, že nádory sa nedali vybrať komplet, ale von išlo maximum, čo sa dalo. Mozog je potvora, všelijaké záhyby, všade nejaké centrum, všade riziko, že sa niečo "zachytí" a človek je v háji. Pokazí sa rečové centrum, zrakové, pamäťové, motorika.... "Vždy je plno rizík, vedela som o tom, keď som na operáciu šla. Ale verila som, že bude dobre."

December 2010: Aj bolo. Tabletkovú chemoterapiu znášala fajn, fakt, že sa trochu naliala vďaka živým hormónom, ktoré musela brať, neriešila. "Radšej tučnejšia a v pohode ako štíhla kráska s bolesťami. Výzor je to posledné, čo by ma trápilo."

Postupne sa pozviechala a vrátila sa do normálnych koľají. Aj do milovanej "dielničky". Šila ostošesť, možno s ešte väčšou radosťou. V decembri minulého roka prišla stopka. Zasa bolesti... Hoci stále berie lieky na odpuch mozgu, cétečko bolo opäť kruté. Potvrdilo opuch, operáciu lekári zatiaľ zavrhli. Riziko trvalého poškodenia pri zákroku priveľké. Zvýšili sa iba dávky liekov. "Ak mi je z niečoho do plaču, tak z tohto. Pozrite sa na mňa. Vlani som bola rovná lata a teraz sa klátim na ľavú stranu ako starena. Chôdza je krivá, ľavá ruka veľmi rýchlo stratila cit, je neohrabaná, neposlúcha, takto ju trošičku ešte nadvihnem, ale nechytím ňou nič. Ovísa a kláti sa nižšie a nižšie. Ťahá so sebou celé telo. Noha to isté. Len ňou šúcham a vkuse mám oči na stopkách, aby som do niečoho nenarazila a nezakopla. Pády sú katastrofa. Len tak ľahko sa sama nezdvihnem, to mi ver."

Dobre už bolo. "Koniec-koncov aj môj lekár mi oznámil: Erika, už sa nebudeš nikdy cítiť stopercentne! Som rada, že mi to povedal, mám rada pravdu a nechcem žiť v ilúzii. Lenže to dramatické tempo zhoršovania je katastrofa. Doktor len nado mnou krúti hlavou: "S Tebou sa ten osud tak škaredo hrá..."

Nekomunikatívne orgány: Z péenky skočila rovno do plného invalidného. Štát jej vyárendoval 280 eur a staraj sa! Plať byt, kupuj stravu, doplácaj na lieky a keď Ti ostane zadováž si aj alternatívne čajíky. "Jasné, že sa chytáme aj slamky! Lenže všetky tie nápoje na potláčanie rakovinotvorných potvôr sú tak nekresťansky drahé...Manžel robí kuriéra, zarobí okolo 600 eur, dievky pôjdu v septembri do prvej triedy a túžia po krásnych aktovkách. Až ma vystrelo, keď som videla tie sumy - 50 či 60 eur za kabelu do školy," zhrnie rozpočet Erika. Vie, že veľká vďaka patrí jej mamke Magde, s ňou bývajú vo štvorizbovom byte, lenže aby nešťastí nebolo v tejto famílii málo, mamu vlani v októbri zrazilo auto. Na priechode pre chodcov pri ich paneláku! Zlomená lebečná kosť, problémy s bedrovým kĺbom dodnes. Takže ďalší maród v byte s príjmom z péenky. "Pýtala si sa, či niekedy táto moja dobrá nálada klesne. Jasné. Nie som stopercentnou mamou svojich dcér. Nevládzem a nedokážem behať s nimi po ihrisku, rýchlo im niečo podať, umyť im vlasy, ožehliť oblečenie... Keď ma to naplno prepadne, cítim sa bezradná. Energiu mi však dodáva už len pohľad na ne, manžel Mário aj mama ma hecujú, aby som sa takýmito depresívnymi myšlienkami ani nezaoberala. Snažím sa ich poslúchnuť, no keď si náhodou pustím Jemné melódie a tam hrajú slaďáky, ja sa započúvam a zamyslím nad svojim životom - slzy sa kotúľajú ako hrach."

Erike hrozí pád hocikde, keď sa telo dostane do kŕču, bez mihnutia ju to hodí do strany. "Obúchaná som miliónkrát. Narazím do zárubne, do skrine - nebolí to, lebo v ľavej ruke je minimum citlivosti, zato modriny sú na bežnom poriadku. Minule som išla do výťahu, ruka zaštrajkovala a takmer mi ju pricviklo. Nasilu som si ju pred ľuďmi tlačila k sebe. Odľahčila som to: prepáčte, to sú moje nekomunikatívne orgány."

Ja sama: Erika je momentálne v permanentnej neistote, v bludnom kruhu. Mozog je pán orgán a nehodno si s ním začínať. Telo ochrnieva, pýta si rehabilitáciu, no napadnutému mozgu zasa prudké pohyby škodia. Čo keby praskla cievka, ako zareaguje opuch.... Zatiaľ aj lekári čakajú. A mladá žena aspoň po domácky rozkazuje neposlušnej ruke a nohe, aby sa prebrali. "Všetko musím sama. Tričko si obliekam ako najväčšie motovidlo. Najprv rukáv na chorú ruku a kým dostanem hlavu do trička, je to riadna sranda. Doslova zubami si pomáham. A to ešte nemám gate, ponožky, no hrúza, čo ti budem hovoriť."

Od zimy ju sprevádza geriatrická palička - taký je údel highlanderky Eriky. Vždy bola iniciátorkou zábavy, športu. "Ja, ktorá som tancovala odušu latinu, trielila v štafetovom behu, za Spoje hrávala futbal, tak ja sa teraz motkám od lavičky k lavičke s paličkou. Unavuje ma teplo, začalo leto a ja sa slnku musím vyhýbať. Nehrozí kúpanie, opaľovanie, šantenie s deckami. Ale, čert to vem, to sú drobnosti, bez ktorých vie byť život aj tak krásny. Len nech sa už aj mne trošku zadarí. V utorok čakám výsledky vyšetrenia, kde sa dozviem, či predsa len nebude šanca otvoriť hlavu a pokúsiť sa urobiť v nej poriadok. Drž mi palce, lebo ja naozaj nemám potuchy, čo bude, keď...Ale o najhoršom neuvažujem, načo..."