dvojitý zásah 

Majka s Vladom nemali nijaké prehnané sny a plány. Chceli len normálny, obyčajný život. Zdravé deti, stálu prácu, nejaký ten byt, auto. Štandard, ktorý predsa nikomu nemôže biť do očí. V podstate sa to podľa ich scenára aj všetko napĺňalo. Hovoríme však o minulom čase...

Prvý prišiel na svet Vladko. Meno dostal po tatinovi a radosť z chlapčeka bola preveliká. Majka si naplno užívala materskú a vedela, že pri jednom dieťati neostanú. Po štyri a pol roku sa narodil Martinko. Bolo to v januári 2008.

Smutné Vianoce: V tom roku, v lete, sa začal starší Vladko meniť. "Po telíčku sa mu objavovali modriny, v kuse sme liečili afty v ústach, pri zvýšenej teplote sme išli k lekárke. Dostali sme lieky a ani vo sne by mi nenapadlo, že takto vyzerá začiatok drámy," hovorí mama Majka. Priznáva, že chrobáka v hlave nevedela odohnať. Vladko bol unavený, čoraz častejšie bledý, nepriberal... Tesne po Mikuláši drobnému chlapčekovi diagnostikovali zápal mozgových blán, doktorom sa však stále malý pacient nepozdával. Ešte raz mu zobrali krv.... "a na nové výsledky rozboru do smrti nezabudnem", spomína Maja. Zrazu na ňu v ambulancii vychrlili kostrbaté slovíčka: akútna lymfoblastická leukémia. "Išla som sa zblázniť, doma ani nie ročné dieťa, blížili sa Vianoce a my sme dostali ten najhorší darček v živote: rakovina krvi. Ničomu som nerozumela, vyplakala som more sĺz a všetko zrazu nabralo rýchly spád."

Bratislavské Kramáre a nástup na drastickú osem mesačnú liečbu. Ak klesli leukocyty, Vladko sa presunul na izolačku. Keď tých "potvor" bolo nad tisíc, mohol aspoň behať po nemocničných chodbách.... Sympatická rodina musela privyknúť na iný režim. Bojovali o Vladkov život. Takže, mama s malým v nemocnici a oco s ešte menším synom doma. Pomáhali babky, súrodenci, všetci. Majka sa s druhým synom Maťkom vídavala veľmi sporadicky, vedela však, že teraz ju na sto percent potrebuje Vladko. "Bol nádherný. Statočne znášal chemoterapie, dokonca zázračne bezbolestne sa liečil aj z nepríjemného pásového oparu, ktorý sa mu vytvoril ako vedľajší účinok liečby. Sestričky len híkali, aký je hrdina." Maja si zvykla na nemocničné prostredie, na nové kamošky - mamičky, ktoré, rovnako ako ona, bojovali o život svojho dieťaťa. "Každá z nás si niesla ťažký kríž, ale snažili sme sa neplakať. Povzbudzovali sme sa navzájom a občas sme dokázali dokolečka preberať úplne somariny, len aby sme sa dostali do iného sveta. Naše deti sa spolu hrávali a my sme si v duchu nahovárali, že všetko je ok, ako keby sme boli niekde na ihrisku. "Smola" bola len tá, že pri vchode nás vytrhol zo snov názov oddelenia: detská onkológia..."

Až po 6 rokoch: Vladko neriešil, že mu vypadali vlásky, že mu dávajú "nejaké hadičky, cez ktoré mu voľačo tečie do telíčka", detská duša je aj pri ťažkých stavoch veľkou výhodou. Stačilo, že mu maminka povedala, že bude pri ňom a cez hadičky mu idú liečiky, ktoré sú aj na to, aby mohol ísť domov a bolo. Na návštevy za malým veľkým hrdinom chodil oco Vlado, babky, tety, ujovia... len malý Maťo nie. Majke manžel aspoň ukazoval fotky drobca, ktorý rástol ako z rozprávky a ktorý začal robiť prvé kroky a bľabotať prvé slová. "Tak veľmi som to chcela zažiť pri ňom. Poplakala som si ako malá, keď návštevy odišli a mne ostali v rukách len nové fotky mladšieho syna."

Majka tvrdí, že "niekto tam hore" asi stál pri nich, na deň, kedy jej oznámili, že Vladko môže ísť domov nikdy nezabudne. "Padlo" aj detské šampanské, bolo predsa čo oslavovať. Aj keď, hovoriť o vyliečení bolo predčasné. Ešte na celý rok dostal Vladko tabletkovú chemoterapiu. "Ale bol doma a ja som bola najšťastnejšou mamou na svete".

Veľkým plusom bol Vladkov apetít. Zbaštil všetko, nevyvrátil nič. Chudé telíčko sa postupne nabaľovalo a dnes je z neho hustý, silný chlap. Čerstvý prváčik s veľkou školskou taškou. "Páči sa mi tam," narýchlo odpovie na otázku, ako je v škole a už trieli do svojej izby. Čaká ho tam bratranec, počítač a plno hier... čo sa bude zdržiavať nejakými rečami s nami... Momentálne sú uňho v kurze dinosaury, autíčka a ešte bicyklovanie. Mladší brat Maťo sa, samozrejme, po veľkom Vladkovi opičí. Chce všetko, čo má on. Potom sa hašteria, naťahujú, doberajú. "A ja som spokojná, že je u nás taký krik, že sa tu konečne normálne žije." Mama Maja vie, že zďaleka ešte nemajú vyhrané. Že pri onkologických ochoreniach môžeš opatrne o vyliečení hovoriť po šiestich rokoch... Že Vladkova imunita bude už stále oslabená, že vrcholový športovec z neho asi nebude. "Ale vďaka Bohu za dnešok. Malý chodí na štyri hodiny do školy, je v kolektíve, chodíme na kontroly a zatiaľ nijaké dramatické zmeny. Vždy večer, keď chlapcov uložím a prídu na mňa spomienky, ešte stále sa rozplačem. Jasné, že sa bojím ako ďas. Vytrpeli sme si a pre svoje deti by som urobila všetko na svete, strašne ich ľúbim."

Na rad prišiel oco: Keď sa zdalo, že pochmúrne časy sa, pomaly, ale iste, z tejto famílie vytrácajú, prišla rana ako z dela číslo dva. Manžel Vlado, ten, ktorý celý čas povzbudzoval svojho syna, že je bojovník a všetko zvládne, sa konečne odhodlal k lekárovi. Problémy na intímnych partiách už trebalo riešiť, hanba-nehanba. "Keď prišiel tento rok, niekedy v marci, s výsledkom, že má rakovinu semenníkov, ako by ma niekto obaril kladivom po hlave. Preboha, prečo??? Nález bol dosť veľký, chytené boli aj lymfatické uzliny. Zasa sa začal celý kolotoč. Ten, kto niečo podobné neprežil, nepochopí, aká troska sa zo mňa stala vo vnútri. Ďalší vážny maród v rodine. Ja s príjmom z materskej, s víziou prechodu na opatrovateľský kvôli Vladkovi a s mužovou diagnózou sme sa dostali na finančné dno. Nijaká výplata, zasa boj o život. Pôvodne desať centimetrový nález sa podarilo zmenšiť na šesť, potom operácia a následne znovu chemoterapia. Desať dní bol muž doma a na päť dní si išiel ľahnúť na onkológiu na Heydukovu. Zobrať "dávky". Zasa sme neboli tou obyčajnou rodinou, ktorá rieši somariny. Zasa sme vynikali tým, že ide o život. Do toho splátky úveru, z ktorého sme si kúpili trojizbový panelákový byt. A všetci nám len opakovali, neboj sa, treba veriť, uvidíš, dobre to dopadne. Odkiaľ som ale mala zobrať toľko sily?"

Dnes je už aj muž Vlado s najhoršieho vonku, je na péenke a jeho Majka verí, že hádam už svitá na lepšie časy. Kedysi si s mužom hovorili, že po dvoch chlapcoch by sa možno odhodlali aj na dievčatko... "Bolo by to krásne, ale ja som momentálne v stave, že si vážim každé nové ráno po pokojnej noci. Netúžim po ničom, opatrne prežívam nové dni. A keď si pripíjam občas na zdravie, nehovorím to ako obyčajnú frázu. Bojím sa každého synovho zakašľania, každej odreniny, bojím sa všetkého, ale nemôžem to dať najavo. Zbláznili by sme sa všetci."