Ricco 

Včera aj dnes je super. Richard má dobrú náladu, v princípe ho nič nebolí, s radosťou vstal z postele , „labzuje“ po internete, má chuť aj spievať. Paráda! Po pár minútach nás dvadsaťštyri ročný chalan poprosí o sympatickú maličkosť: „Môžete mi hovoriť Ricco?“

Život aj kariéru mal sľubne naštartovanú. Muzikálnosť sa v ich rodine dedí z pokolenia na pokolenie. Oco hrá na bicie a spieva, brat vyštudoval vo Viedni klavír, Ricco sa síce majstrovským zvládnutím nejakého nástroja pochváliť nemôže, všetko však vynahradí „zlatom v hrdle“. Vyštudoval operný spev na konzervatóriu, veľmi je hrdý aj na absolvovanie ročného kurzu muzikálového spevu a tanca. Koketoval s Janáčkovou akadémiou v Brne, že by sa profesionálne „preveksloval“ na muzikály. Popritom Ricco spieval, kde sa dalo. Vedel, že ak chce v tejto sfére preraziť, polovicou úspechu sú aj kontakty, intenzita vystúpení, jednoducho, dobré PR.

Čierny deň: Poďme na to chronologicky. Deviateho júla pred dvoma rokmi si Ricco s mamou Violou zašli do Galanty. Vyraziť si, po výplate, z kopýtka. Dopriať si skvelý obed, klábosiť pri kávičke, urobiť si radosť nejakými nákupmi. Ricco si totiž na perfektný vzhľad vždy potrpel. Bol a je detailistom, pedantom. Všetko musí ladiť. Šiltovka s topánkami, rám slnečných okuliarov s tričkom. Elegán. V tom čase zomrela ikona popu Michael Jackson. Po celom svete sa organizovali koncerty na počesť jeho pamiatky. Niečo sa chystalo aj na Slovensku, pozvaný bol aj náš Rikko. A aj preto si mladý spevák chcel doplniť šatník a vybrať pekné kúsky na akciu, ktorá sa bez kamier nezaobíde.

Na druhý deň, desiateho júla, si Ricco zašiel ku kaderníkovi, na kozmetiku, s kamarátom ešte pobehal centrum hlavného mesta a už ani nevie ako vznikla myšlienka, že po nich príde kamarátov známy autom a zbehnú ešte do Auparku. Dokúpiť somariny. Sadli do auta, boli tam štyria. Ricco bol vzadu a zhruba od polky cesty sa mu štýl šoférovania onoho známeho nepozdával. „Zišli sme z mosta a zbesilo pridal na plyne. Do toho vrtel volantom zľava do prava odušu, viackrát som ho upozornil, nech neblázni. Výsledok? V sanitke som sa opýtal lekárky, či mám zlomený nos, lebo som cítil na tvári krv. Stihla mi len odpovedať, nech som ticho, že mám vnútorné krvácanie.“ Potom upadol do kómy.

Nikomu z auta na nič nestalo, všetko si zlízol iba Ricco. Brutálne. Ochrnutie od pása nadol. Šok, zúfalstvo, beznádej. A more sĺz. „Všetko v háji,“ spomína sympaťák Ricco. Pamätá si, že po prebudení na ÁRO mu najskôr vôbec nedošlo jeho ochrnutie. „Veď každý tam tesne po operácii len nehybne leží a je vlastne rád, že dýcha. O pár dní mi priniesli na izbu telku. Všetci vedeli, že som spieval na Medzinárodnom festivale menšín. Bol z toho záznam, tak mi chceli dopriať pozrieť si to z lôžka. Chcel som sa lepšie napolohovať a zrazu bác! Nohy nefungovali, nešlo to. Všetko mi bolo jasné.“ Stále ho však chlácholili nádejou. Pomôže rýchla rehabilitácia, poctivé cvičenie, treba čo najskôr začať!

Milosrdná lož: Pobyt v Kováčovej zázraky neurobil, stav bol stále vážny. Postaviť sa na vlastné - v nedohľadne. Riccova mama stála pri synovi vo dne v noci. Veľmi ťažko znášala takýto zvrat v živote. Hlava rodiny, otec Ďusi, celé tri mesiace o Riccovej nehode ani len netušil. „Je skvelý hudobník, hrá na bicie a spieva, celý život sme fungovali tak, že ocino hrával na luxusných lodiach, pekne zarobil a o mňa s bratom sa starala mamina. Oco chodieval domov len na pár dní a po mojom ochrnutí sme to pred ním 3 mesiace dokázali kamuflovať mojimi kšeftami. Že práve niekde spievam. Vieš, strašne som sa bál, že by otec môj stav neprežil. Má slabšie srdce a v rodine už jedna, teda moja, tragédia stačila,“ povie Ricco a usmieva sa pritom z invalidného vozíka na otca. S pravdou však nakoniec museli von. Ocino neváhal ani sekundu. Mal síce dobre zaistenú robotu na lodi v Rusku, ale všetko stopol. Vedel, že nič viac pre syna urobiť nemôže. Iba byť pri ňom, povzbudzovať ho. „Až teraz si uvedomujeme, aký báječný život sme žili vtedy. Pred havárkou. Akí sme boli šťastní. Bol som síce málo doma, ale zarobil som. Nie, neľutujem, že som sa takto rozhodol. Ricco ma potrebuje, manželka ho nevládze prenášať, presúvať, polohovať. Od toho som tu ja. Aj keď sme klesli na samé finančné dno. Úspory padli už všetky. Na rehabilitácie, liečiteľov, skúšame všetko možné aj nemožné, „ s pokorou v hlase povie silný chlap, ktorý sa stále nezmieril s osudom. „Preboha, veď to nejde. Manželka o tom stále nechce ani hovoriť, hrozne to bolí. Šikovný chalan, ktorý žil pre spev a zrazu sa učí všetko odznovu. Tri mesiace ležal takmer bez pohybu na posteli, keď ho prepúšťali z ÁRO mal dekubit jak ďas. Len ten, kto zažil preležaninu vie, aká pliaga to je a ako neskutočne dlho sa lieči. Ricco sa vlastne prvýkrát posadil na vozík po vyše roku od nehody, presne si to pamätáme – 30. septembra 2010.“

Raz...: Ricco: „Vieš, aký som bol nemotorný na vozíčku? Úplný amatér! Skoro som rozbil v Auparku výklad v zlatníctve, keď sme tam očumovali nejaké nádhery. Nevedel som sa s tou mašinou absolútne pohybovať. Musel som to obrátiť na žart, inak by som sa zbláznil!“ Na svet sa už pozerá inými očami. Obrátil sa mu rebríček hodnôt, smeje sa na problémoch, keď niekomu frajerka 2 dni nenapíše a chlapík je z toho v amoku... „Ale na druhej strane, aj to chápem. Prečo by mali zdraví uvažovať čierne a porovnávať svoje „problémy“ s tými, čo máme my, hendikepovaní,“ zafilozofuje si spevák, ktorý už zahodil všetky chmáry nad budúcnosťou. Nad vodou ho stále drží vidina, že raz príde ten deň... „A ja sa postavím na vlastné. Aj keby to malo byť s barlou, ale pozriem sa na svet z výšky...“ A rok od nehody už začal pospevovať. Pre problémy s dýchaním mu je jasné, že operu už ťažko utiahne. „To však neznamená, že budem ticho.“ Ricco cvičí vždy, keď to ide. Dostali ho muzikály, funky, jazz. Zopár vystúpení už absolvoval aj na vozíčku a za každú šancu je vďačný. Sú však aj dni, kedy sa jeho telo vzbúri a nič nejde podľa predstáv. „Som taký komplikovaný. Mám operovanú chrbticu, kde mi našli nejaký úlomok. Aj preto je veľmi ťažké nájsť pre moje choré nohy a citlivý chrbát cvičenie. Hyperbarická komora neprichádza do úvahy, ani toľko ospevované Adeli centrum v Piešťanoch. Musím si vždy nájsť cviky na mieru, kombinovať ich s masážami. Navyše, som veľmi spastický, telo niekedy zaštrajkuje a je kŕčovité. To sú tie blbé dni. Ovplyvňuje to aj počasie a hovorím Ti, plány môžu ísť do koša. Mama s otcom to majú so mnou ťažké, som im nesmerne vďační za obetu, ktorú voči mne podstúpili. Nehľadia na nikoho a na nič, naplno sa venujú mne a poviem Ti, to je fantastický pocit. Verím, že raz usporiadam veľký koncert, ktorý bude veľkou odmenou pre nich. A keby to tak bolo aspoň na chvíľu aj postojačky, tak si poviem, že zázraky sa dejú,“ nádherne vzdá hold svojim najbližším Ricco. Ktorému sa vinník nehody dodnes neospravedlnil, nevysvetlil zbesilú jazdu, nenašiel odvahu povedať „prepáč“.