Sen o osemdesiatich percentách 

Bol október 2009 a všetci sa už nevedeli dočkať. Termín sa blížil. Na svet sa hlásila malá Laura. Soňa mala dvadsať jeden, bola prvorodička. Hoci sa pôrodu bála ako čert kríža, chlácholila samú seba otrepanou frázou – veď zvládli to už toľké predo mnou, musím to aj ja. Proste verila, že to prežije a stane sa z nej mama. To sa aj stalo, ale...

Prenajatému trojizbáku v hlavnom meste kraľuje dnes už trojročná princezná Laurinka. Štebotavé dievčatko, ktoré má energie za troch a ktoré slovo - hanbiť sa - nepozná. V sekunde sa stískame, mojkáme, detskou hatlaninou Lalinka povysvetľuje kto je kto, kde má svoje hračky, čo najradšej papá a potom už len určuje, čo sa budeme hneď a zaraz spolu hrať. Laura chodí, smeje sa, je krásna! Na prvý pohľad nič nevidno. Až na ten druhý, keď trochu zaostríme zrak a zbystríme pozornosť. Pravá ručička v poriadku nie je. Ani zďaleka.

Päť kíl: „Celé tehotenstvo som mala bezproblémové. Trochu som spozornela len v siedmom mesiaci, keď mi z ultrazvuku oznámili, že malá je už dosť veľká – mala 3800 gramov. A vraj by sa nič nestalo, keby som aj hneď porodila,“ načne tému „Laura“, jej mama Soňa. Pôrod napokon prebehol v termíne, v nitrianskej nemocnici. „Bolo to úmorné“. Trval 19 hodín a Laurinke sa išlo na svet priťažko. „V princípe sa akoby zasekla, nemohli ju lekári vytiahnuť. Dusila sa, bola fialová. Hlavička bola vonku, ale ramená už nešli. Bolo to strašné, nakoniec ju zo mňa doslova vytrhli.“ Bodaj by aj nie, veď bábätko bolo riadny cvalík. Laurine miery pri narodení nepotrebujú žiaden komentár: 56 cm a 5,02 kg. Uf! Cisársky rez by asi naplánoval každý súdne uvažujúci človek. O to viac, keď už v siedmom mesiaci mala Laurinka viac než ideálnu pôrodnú váhu. Asi bolo jasné, že za dva mesiace plod ešte porastie... Ubolenej mama Soni päť hodín po pôrode stroho oznámila, že dcéra je „zranená, pravá ruka je ochrnutá. Inak je zdravá.“ A Soňa začala lapať po dychu. Zrútil sa jej svet. Ničomu a nikomu nechápala. Deväť mesiacov je všetko v poriadku a zrazu toto. „Ešte mi potom zdôraznili, nech sa vlastne rada, lebo mohlo to bo skončiť oveľa horšie. Sakra, ale prečo? Stačilo odporučiť cisársky rez a Laurinka by bola stopercentne zdravou slečnou.“

Soňa mala oporu v manželovi Jozefovi, v rodičoch, ale priznáva, že každý pohľad na jej prvé dieťa ju bolel. Zabalená v perinke vyzerala Laurinka na nerozoznanie od iných bábätiek, po rozbalení však hýbala len jednou rúčkou. Okamžite nastúpil kolotoč cvičení, bolestivých rehabilitácií, ktorý tak skoro ani neskončí. Vojtova metóda je jedno obrovské utrpenie. Plače pri ňom dieťa a rodič. „Lenže nič iné pre ňu urobiť nemôžem, iba takýmto trápením sa môžeme dopracovať milimeter po milimetri k nejakým zmenám. Neurologička mi povedala, že nádej tu je. Ide však o beh na veľmi dlhú trať. Ruka nebude nikdy stopercentná, ale mohli by sme časom rozpohybovať na osemdesiat percent. Kedy to bude, netuším, o to viac nesmieme v cvičení spomaliť. Trikrát do dňa rehabilitujeme doma. Už by nám to aj chýbalo, pousmeje sa Soňa. žije s rodičmi, manželom a dcérkou v prenajatom byte v hlavnom meste. Presťahovali sa pred rokom, „jednak kvôli práci, ale hlavne sú tu väčšie možnosti na odborné rehabilitácie s Laurou.“

Delfíny: Copatá trojročná slečna povie, že má chorú ručičku, ale veľkú pozornosť tomu nevenuje, zvykla si. Na chvíľu ukáže pokiaľ ju vie nadvihnúť, ako vie vystrieť pršteky (keď sa priveľmi snaží) a potom už zasa prejde do svojho sveta. V ktorom sa všetko robí ľavačkou. Kreslí, chytá loptu, pohár – lenže jej najbližší už majú hlavu v smútku z detailov, pri ktorých ochrnutá pravačka chýba. „Neoblečie sa, nevyzlečie, topánky si neobuje, ani na záchode nie je samostatná, v troch rokoch aj zdravé dieťa má neobratné pohyby, trvá mu dlhšie, kým si dá dole nohavice a gaťky, takže ja sa ani nečudujem, že naša Lalinka to s jednou rúčkou nedokáže. Viem však, že by spoločnosť detí potrebovala ako soľ,“ vysvetľuje Soňa, ktorá je už na predĺženej materskej a príjem má 190 eur plus 22 eur prídavky. Manžel v automobilke majland nezarobí a rodičia detto. Prenájom ich stojí mesačne cez šesťsto eur, sympatické však je, že sa neľutujú, nesťažujú, že nemajú z čoho žiť. „Viem, že sú ľudia na tom oveľa horšie a riešia aj oveľa ťažšie postihnutia,“ povie Soňa, pričom jej skočí do reči Laurinka, lebo sa už nevie dočkať pózovania pred objektívom. Rodená herečka. Vyparádená organizuje aj fotografa, vie, že treba povedať „sýýýr“, aby bola na fotke pekná...

Plány do budúcna sa v tejto famílii nahlas neriešia. Babka s dedkom, ako aj Soňa s manželom veria, že do prvej triedy už Laurinka nastúpi s fungujúcou ručičkou. „Postihnutá pravá ruka už ale ľavú nedobehne. Teraz je už kratšia tak o dva centimetre, v poslednej dobe sa malej ťažko vystierajú prsty, používame špeciálne pásky, aby sme ju ich vystierali. Počas dňa má na ruke aj ortézku, aby sa nevykrivovala. Dvakrát do týždňa chodíme do centra Harmony, za čo nemusíme platiť a pomáha nám to. Odborné pobyty v Dunajskej Lužnej nevynechávame tiež. Najskôr mala Laura nárok na štyri dvojtýždňové turnusy do roka, teraz sú to už len tri. Za seba ako doprovod musím platiť, šetríme si na to doslova euro po eure. K domácej Vojtovke sme pridali aj Bobatha – je to nové cvičenie formou hier. Bolí menej ako Vojtovka. Robíme a skúšame všetko, čo sa len dá. Len aby malá rozpohybovala ruku čo najviac. Aby sa dokázala sama raz obliecť, obuť.

Snom je však delfinoterapia. Na tú sa však v rodine neposkladajú, ani keby začali hladovať. Laura miluje vodu, zvieratká, stretnutie s delfínom a cvičenie s ním by ju mohlo nakopnúť dopredu. „Delfíny už vyliečili, resp. pomohli mnohým deťom, moja jediná vnučka si zaslúži, aby sme vyskúšali všetko možné i nemožné. Aj pani primárka malej odporučuje pobyt pri mori, to sú už ale náklady pre nás nerealizovateľné,“ hovorí dedo Peter. Jasné, že Laura by sa k moru zbalila aj hneď. Netuší, že mama s ocom a babka s dedom vkladajú do defínov veľkú nádej, ona sa chce hrať vo vode a hladkať pekné zvieratká. Laura svoj svet len s jednou zdravou ručičkou nerieši. Ešte je primalá na to, aby si uvedomovala svoj hendikep. Tričko aj nohavice jej oblečie maminka, zapne jej aj zips na bunde, aj zaviaže šnúrky na topánkach. Lebo je to tá najlepšie maminka na svete! :-) No a mama Soňa zas verí, že na staré kolená bude Laura zapínať tie gombíky jej. Pretože aj pravá ruka bude aspoň na tých osemdesiat percent rozpohybovaná. „Dala by som za to všetko!“.