Biela vrana 

Čistá duša. Má dvadsať, o rok maturuje, snom je vysoká škola. Policajná akadémia. Dodo sa vidí v policajnej uniforme. Ak sa mu to podarí a ak sa jeho charakter nezvrtne iným smerom – tešme sa na ideálneho strážcu zákona.

Samorast: Bez okolkov prizná rasu. „Som polovičný Róm.“ Otec bol tmavý, mama biela. Spolu mali šesť detí. Dodo prišiel na svet druhý v poradí, po dcére prišiel syn. Človek by povedal – že tatko bude na pokračovateľa rodu pyšný. Houby. Život malého Dodka bol desivým príbehom, odstrašujúcim príkladom – ako nesmie família fungovať. Odpor a hanba najmä k otcovi doviedli Doda k ráznemu presvedčeniu: „V septembri si zmením priezvisko, nechcem mať s otcom nič spoločné. Nič. Absolútne nič.“

Hovorí opatrne, s prestávkami. Spomienky bolia, zabudnúť sa nedá. Najkrajšie momenty z detstva? „Žiadne.“ Oslava narodenín, darček na Vianoce, spoločný obed, smiech v dome? Neznáme pojmy. „Štedrý deň bol klasicky rovnaký. Otec spitý na mol, agresívny, arogantný, tĺkol všetkých hlava – nehlava.“ Mama? „To si pamätám, ona jediná ma občas pohladkala a snažila sa ma chrániť. Blondína, milá, zaspával som s ňou. Zo všetkých súrodencov som bol najneobľúbenejší, dôvod netuším. Žili sme aj so starými rodičmi z otcovej strany – tí nikdy nezasiahli. Naopak. Mamu neznášali a ja som im bol ukradnutý.“ Súrodenci sa Dodovi kopili rok po roku, dnes s nimi v kontakte nie je. „Žijú čudne, asociálne. V takom prostredí však aj vyrastali, takže sa ani nečudujem.“

Otec sa párkrát ocitol aj v base – šoférovanie po vplyvom alkoholu, lúpeže, bitky. V chládku je aj teraz. „Za vraždu. Dostal päť rokov. Klasifikovali to ako neúmyselné zabitie. Celý život mal frajerku v Trnave, vodil ju aj domov, mal s ňou tuším tri deti, pili obaja. Raz, keď boli na mol, dobil ju tak, že po pár hodinách umrela.“ Dodo akoby odmalička cítil, že do tejto rodiny nepatrí. Vyrástol z neho samorast. Samostatná jednotka. Odčlenený od všetkých. Prišiel zo školy a išiel von. Od dvanástich si zarábal sám na seba, vypomáhal v bare – zbieral a umýval poháre, v noci po šichte prišiel domov, len prespať. Za svoje sa stravoval. V dedine bol obľúbený, brigádoval na dvoroch, v škole stíhal. Chodil na bežnú zédeešku medzi „normálne“ deti. V šiestej triede ale prišlo k zlomu. Preradili ho na osobitnú do Trnavy. „Pretože súrodenci sa na učivo nechytali a keďže ich bolo hodne, starí rodičia rozhodli, že na osobitnú patrí aj on.“ To už boli časy, kedy mama Mária od rodiny definitívne odišla. A podala o rozvod. Nechala v osade deti, zbalila si tašky a viac sa neozvala. „Mal som osem rokov, prišiel som zo školy domov a mamy nikde. Pochopil som, že je to navždy. Bolo mi smutno.“

Maturita, ošetrovateľstvo a depky: Oficiálne si všetky deti zobrali do opatery otcovi rodičia, Dodo nahlas zdôrazní, že išlo im najmä o príjem. Lásku z ich strany necítil a dnes vie, že stonásobne lepšie by sa mal v detskom domove. „S tým už ale nič nenarobím.“ Osobitnú školu dokončil v Trnave, povinnú školskú dochádzku zavŕšil opäť na špeciálnom učilisti v Hlohovci. Kariéru maliara-natierača však zavrhol už v prvom okamžiku. Dodov intelekt je totiž úplne inde. Sám sebe sa dnes čuduje, že neskĺzol. Že si nevybral povaľačský, čudný a pofidérny život. V živote nič neukradol, alkohol a horšie veci sú mu cudzie, on naozaj sníval o maturite. Aj vďaka dobrým ľuďom sa mu podarilo dostať sa medzi seberovných. Dodo dnes študuje v hlavnom meste na strednej škole so zameraním na sociálnu prácu. Baví ho to. Popritom robí ošetrovateľa v trnavskej nemocnici, berie len nočné, aby stíhal vyučovanie. Zarobí okolo troch stovák. Kde býva? Ubytovňa ho stojí 155 mesačne. Kde si perie? Varí si? Ako trávi sviatky? Milión otázok, ktoré jeho spolužiakom pripadajú možno až smiešne. Veď všetko predsa robia rodičia. U Doda nie. Odkázaný je len a len sám na seba. Momentálne má krízu. Finančné suchoty. Robota v trnavskom špitali posledné dva mesiace nebola, bol bez príjmu, narástol dlh na ubytovni. „Ale bude dobre, už zasa sa do nemocnice vraciam,“ sympaticky sa usmeje mladý muž, ktorý dnes, hoci je pol 2, ešte nič nejedol, v peňaženke má dve eurá... Snaží sa byť silný, vie, čo chce: „Neviem, či to chápeš, ale ja musím dosiahnuť viac , dostať sa inde ako moja rodina, ktorá sa mi strašne hnusí.“ Aj naňho však prídu chmúrne stavy. Vianoce, Silvester, Veľká noc – berie si služby v nemocnici, aby zahnal samotu. „Ale koncom minulého roka som bol na tom zle. V noci som sa prechádzal po Novom moste, bolo mi ťažko a rozmýšľal som všelijako... Áno, pozeral som, opretý o zábradlie, na Dunaj pod sebou... Doľahlo na mňa, že nemám nič. Strechu nad hlavou, rodinu, peniaze... Ale vrátil som sa potom do postele.“

Dodo je neskutočný. Charizmatický, s utriedenou hierarchiou hodnôt. Priateľku zatiaľ nemá, tvrdí, že jej nemá čo poskytnúť, no o rodine sníva. „Vlastný byt, jedno-dve deti, tak aby som sa o nich vedel postarať. A asi by som rád našiel mamu. Žije vraj v Poltári, zatiaľ nemám odvahu po nej pátrať...“ Je pripravený aj na to, že mamu si len zidealizoval a nájde ju ako asociálnu trosku? Veď sa mohla aj ona možno posnažiť a vypátrať si svojho syna... Je iné odisť od muža a iné od detí... „Hej, rátam aj s tou horšou možnosťou, asi aj preto som sa do hľadania intezívne nepustil...“