Stredobod vesmíru 

Valika a Jano. Babka a dedko. Zrelí šesťdesiatnici, ktorí sa modlia len o jediné. Aby im zdravie ešte dlho slúžilo. Veď ich Vaneska má iba šesť, práve teraz, v septembri ich oslávila. Len na upresnenie – rozkošné nevinné dievčatko je ich vnučka. Oco je v base a mama? Každú párnu nedeľu môže za malou prísť, lenže posledné dva razy na to akosi zabudla...

Flákači: Valika s Janom už prestali riešiť, kde urobili chybu. Prečo sa to muselo stať práve im. Odpoveď ani príčinu nenašli a odkedy je na svete ich malá princezná, pochopili, že posledné, čo Vaneska potrebuje, je trúchliaci a zadumaní starí rodičia.

Dvaja synovia sa tomuto sympatickému manželskému páru jednoducho nevydarili. K zlomu došlo kdesi na strednej škole, chalani začali blicovať, flákať sa, domovom sa im stal viac diskotékový klub plný pofidérnych kamarátov než klasické teplo rodičovského bytu. Janovi sa ešte aj dnes dvíha žlč pri spomienkach na dospievanie staršieho Jana, či o dva roky mladšieho Petra. Jasne, že sa ako otec pokúšal zastaviť synov. Dohováranie, tresty, ani facka nezabrali. „Život sa nám zrútil ako domček z karát,“ s plačom povie Valika a láskyplne pozrie na čiernovlasú okaňu. Vaneska chce totiž stoj čo stoj spievať. A potom chce vymenovať najlepšie kamarátky v škôlke, potom musí ukázať svoju izbičku a jazdiaceho a svetielkujúceho koníka s kočom. Roboty habadej...

Venujme sa len Janovi, štyridsaťdva ročnému ockovi Vanesky. Jeho životopis sa dá zhrnúť do pár viet. Smutných. Hanblivých. Za autolakýrnika sa nevyučil, vykašľal sa na učňovku v druhom ročníku. Svet bol preňho gombička, o to viac, keď sa k jeho životnému štýlu pridali drogy. „Áno, bol z neho normálny feťák, darilo sa mu to ale pred nami istý čas kamuflovať,“ hovorí mama Valika a nahlas rozmýšľa, kedy sa jej prvorodený syn dostal prvýkrát do väzenia. Mal devätnásť, dvadsať? „Určite bol plnoletý,“ uzavrie debatu dedo Jano a smutne prizná: „Bohužiaľ, väzenské obleky mu asi nevadili. Z prvého odsúdenia za krádeže a výtržnosti sa nepoučil a do basy sa vracal viac než by sa patrilo. Strašne sa hanbím, že obaja moji synovia majú register trestov dosť zaplnený. Našťastie, ten mladší už štvrtý rok abstinuje, snaží sa dostať do normálu, nad vodou ho drží priateľka. Ten starší je ale nepoučiteľný. V Justičáku sa zoznámil s Klaudiou a pre nás začalo doslova peklo.“

Pervitínová láska: Najskôr uprosil rodičov, že Klaudia u nich bude len pár dní, kým si nájde bývanie. Bolo z toho niekoľko týždňov, za celý ten čas zaľúbenci neprispeli ani centom na domácnosť, potulovali sa životom... Mama Valika chcela veriť, že dôjde k náprave, chápala, že človek so záznamom v registri si len ťažko nájde prácu. Verila a nádejala sa, že syn ju neoblbuje, ale „bola som hluchá a slepá, naivná mama, ktorá donekonečna dáva ďalšiu a ďalšiu šancu svojmu dieťaťu. Samozrejme, že nás s mužom ťahali za nos. Oni a pracovať? Prosím vás...“ Najviac ale bolela arogancia. Klaudia nepoznala hranice a keď to na ňu prišlo, neštítila sa oplzlo vynadať Valike i Janovi. Jedného dňa ale pretiekol pohár a otec Jano potencionálnu nevestu poslal kade ľahšie. Madam sa z bytu pratala. Syn ostal. „Nádejali sme sa, že vzťahu je koniec, o to väčší šok prišiel, keď nám oznámil, že čaká dieťa. S ňou. „Fetovala celé tehotenstvo, resp. pichala si heroín. To nám oznámila lekárka v pôrodnici a dodala, že Klaudii ako matke dieťa nedajú. Bez sekundy váhania sme sa s mužom dohodli, že malá bude vyrastať s nami. Pokiaľ budeme žiť.“ Podpísali papier, že dievčatko nepoputuje do dojčenského ústavu.

Prvé slová, vety, kroky: Vaneska prišla na svet v termíne, len s nižšou pôrodnou váhou. „Urobili jej hneď kompletné vyšetrenia a nechápem tomu, ale malá bola úplne zdravá, nijaké abstinenčné príznaky. Jej rodičia to síce nedokážu oceniť, ale ja ďakujem, ak existuje, aj Bohu, že Vanesku od všetkého ochránil,“ spomína dedo Jano, vášnivý rybár, ktorý si dušu prevetrá hlavne s udicou pri vode. A je jedno, či ryba sadne na návnadu alebo nie. Teší sa, že jediná vnučka si rybník obľúbila tiež. „Je to živé striebro, nedal by som ju za nič na svete, škoda len, že nemáme aspoň o desať rokov menej. Ale, čo už!“ Malá nemala ešte ani rok a starí rodičia podali žiadosť o oficiálne zverenie do náhradnej starotlivosti. Súd im vyhovel, biologickej matke nariadil platiť smiešne 33-eurové výživné, na ktoré „starostlivá“ Klaudia dlhší čas zvysoka kašľala. Prebrala sa, až keď jej hrozila basa. Zato ocko Jano sa akože snažil. Klaudiu si už netrúfol znova doniesť do rodičovského bytu, ale stýkal sa s ňou aj naďalej. Občas brával za ňou aj dcérku. Napokon Valika s mužom nebránili, aby ich vnučka poznala vlastnú mamu. Až postupne sa podozvedali, že Klaudia sfetovaná občas prespala v ich panelákovej pivnici, posteľ si urobila z odloženého staré perináku, okolo boli injekčné striekačky... „Celé zle. Od úplného začiatku, je mi tak ľúto, že my sme sa tešili z Vaneskiných prvých krokov, z prvých slov a neskôr viet, my sme ju prihlásili do škôlky, na Deň matiek recituje a spieva v škôlke pesničky pre mňa, svoju babku. Ešte si príliš neuvedomuje, že mamu a otca má len na papieri. A budeme sa snažiť ju čo najdlhšie udržať v bezstarostnosti. Na druhej strane je veľmi rozumná a vie, kde má otca a hnevá ju, že mama už dva razy za ňou neprišla. Chúďatko, myslí si, že sa mama hnevá pre stratenú bábiku, ktorú Vaneska niekde zabudla.

Copatá slečna bez problémov povie, že ocko je v base, ukáže nám ho na fotke a prezradí aj príčinu, prečo tato sedí: „Nadával a neposlúchal,“ vážne detsky povie. Dokonca za ním chodí do Leopoldova aj na návštevu. Ale iba s babkou. Dedo ostáva v aute. „Nedokážem za ním ísť, som stále plný zlosti a bojím sa, že by som sa neovládol. Asi by odo mňa jednu schytal. To, že s bratom vyplienili náš byt, aby mali na drogy, že postupne mizlo z bytu všetko cennejšie, že siahol aj na moje udice – to ma štve oveľa menej než to, že pokafral život našej Vaneske. Že na detské ihrisko s ňou chodím ja, učím ju bicyklovať, chodíme na trampolínu, sakra, veď to dieťa okradol o to najcennejšie – vlastnú rodinu.“

Nezmyselných 500 eur: Kým Vaneska rozpráva o škôlke, kde má skrinku označkovanú hodinkami s očami a nosom, vymenuje štyri najlepšie kamarátky: Laurika, Lilinka a dve Vikinky, prizná sa k frajerovi Filipovi, potom ukáže na starom dosluhujúcom počítači najobľúbenejšiu hru, starostlivá babka Valika sa naplno rozplače z finančnej neistoty. Bojí sa budúcnosti, pokiaľ sa dalo obaja s manželom pracovali, fajn bolo, keď dedo ešte k dôchodku priniesol aj údržbársku výplatu. Lenže odkedy dôchodcov zrušili, len z dôchodkov sa žije ťažko. Jediné, na kom nešetria, je ich stredobod vesmíru – Vaneska. Jogurty jej nechutia všetky, tak sa kupuje len tie, ktoré zbaští, oblečenie má tiež pekné, no a čo, že babka si na seba už dlho nič nekúpila, lebo niet z čoho. „Najhoršie je, keď vyskočí nečakaný výdavok – pokazená práčka, spálený motor v chladničke. O prestavbe starej kúpeľne som už prestala aj snívať. Už ťahám z úspor, desí ma to. Ale nech nám aspoň na pohreb ostane...“ Zabudli sme podotknúť jednu „drobnosť“ – Valika je diabetička, 4x denne potrebuje dávku inzulínu a trebalo by aj prísnejšiu diétu. Veľa na ňu neostáva...

Do toho im prišla zásielka zo súdu. Valika, aj Jano musia každý vyplatiť 246,24 eur. Ide o trovy znaleckého dokazovania znalcom z odboru klinickej psychológie detí. Išlo o spor ohľadne styku matky s Vaneskou. Súd im určil, že všetci traja musia absolvovať pohovor so psychológom. Nik ich neupozornil, že to ide na náklady ich peňaženky. Navyše, dokazovanie dospelo k rovnakému záveru ako manželia tvrdili počas konania, de facto tak nebolo potrebné uvedený dôkaz realizovať. A platiť trovy by mala len biologická matka, prečo aj oni dvaja, starobní dôchodcovia, starajúci sa vzorne o dieťa, ktoré by štát vyšlo omnoho drahšie, ak by skončilo v domove. S odvolaním na súde neuspeli a práve prežívajú infarktové stavy, kde toľko eur nájdu... „Celý život sme poctivo pracovali, nikdy som nebola dlžná, nechodila po súdoch... Kedysi som bola veselá, spoločenská, teraz som zahanbená, sklamaná a zrútená. Vlastné deti nás obrali nielen o bezstarostnú starobu, finančne nás vyšťavili a dostali do role prosebníkov. Keď je malá v škôlke, plačem odušu. Neviem čo bude. Syna majú pustiť v 2016-om, dostal šesť rokov, je v polovici. Kam pôjde bývať? No asi sem, ako sa bude správať, z čoho bude žiť? Budem mať na krku aj jeho? Sú dni, keď sa mi nechce ani žiť, verte mi. Ale potom zas ráno nádherne zasvieti slnko. To keď naša Vaneska otvorí očká a začne rapotať o preteky. Je nádherná. Anjelik. Čistá dušička!“