Modelka 

Najdlhšie mihalnice na svete! Malá okaňa sa na svet pozerá radostne, usmieva sa na všetky strany a vôbec jej neprekáža prítomnosť cudzích ľudí. Naopak! Karolínka je spoločenský tvor, dievčatko do reklamy. Keby...

Trojdňové krvácanie: Mama Adriana si toho na gynekológii preskákala veľa. Z piatich tehotenstiev skončili narodením dieťaťa len dve. Pred deviatimi rokmi prišiel na svet Lukáš. O tri týždne skôr, ale keď to dnes porovnáva s Karolínkou, tak je vlastne zdravý ako buk. ADHD syndróm je niečo, s čím sa človek naučí žiť. „Som šťastná, že je Lukáško samostatný – sedí, chodí – občas doslova lieta, rozpráva, sám sa naje, vymýšľa. Karolína toľko šťastia nemala,“ – smutne podotkne Adrika a nádherne vyzná lásku svojej princeznej. „Ani na sekundu som o nej nezapochybovala. Nijaký ústav, preboha! Je naša a navždy bude. Najkrajšou odmenou pre mňa je pohľad do jej očí – ľúbime sa najviac na svete!“

Koniec tehotenstva mala problémový. Tušila, že v termíne neporodí, aj pre vysoký tlak napokon urobili cisársky rez o mesiac skôr. Drobné bábätko muselo do inkubátora. Ale stále sa zdalo, že nič vážne sa nedeje. „Bola proste malinká, nemala vyvinuté pľúcka, ale to sú bežné hendikepy predčasne narodených detí. Verili sme, že časom dobehne rovesníkov,“ smutne spomína otec Marián. Zlom nastal na desiaty deň. Dievčatku praskla cievka v mozgu a došlo k intenzívnemu krvácaniu, ktoré nešlo zastaviť. „Tri dni jej tiekla krv, preložili ju na JIS-ku a keď som za ňou prišla, dcérka vyzerala ako malá elektráreň – všade samé hadičky. Strašný pohľad! Vlastne si nás doktori zavolali, aby nás pripravili na najhoršie. Áno, chceli sme vedieť pravdu, ale keď vám na rovinu povedia, že do rána asi neprežije, zrúti sa vám svet.“ Človek v takých momentoch prestane aj dýchať, bojí sa každého zvonenia na mobile, bojí sa zaspať, zobudiť. Slečna Karolínka ale zabojovala. Po týždni sa stav stabilizoval, zubatú poslala „kade-ľahšie“ a Adriana s Mariánom boli najšťastnejšími rodičmi na svete. Dcérka predsa žije!

Cvičiť, cvičiť: Dôsledky sú ale fatálne. Ležiaca bábika, ktorá práve dnes oslavuje tri roky. Torta je pripravená v chladničke, hostina bude večer. Príde aj babka, budú darčeky. Slečna sa teší z každej drobnosti. Karolínka je vyčesaná, s kvetinkou vo vlasoch, smeje sa a teší sa našej pozornosti. Občas zo seba dostane radostné zvuky, ale mamina priznáva, že sem-tam sa jej už podarilo vysloviť aj mama... Princezná vidí, počuje, prehĺtací reflex jej funguje – nie je teda odkázaná na mixovanú stravu. Papať je chutí, oco Marián dokonca povie, že je to malý žrút. Prím hrá mlieko s cereálnymi guličkami – každé ráno doslova zhltne celú misku. Obeduje aj večeria to, čo zvyšok rodiny. Požuje aj rezeň, aj zemiaky. „Len nepriberá, absolvovala všetky možné vyšetrenia a na nič neprišli. Domnievala som sa, že môže mať po mne celiakiu, ale lekári to vylúčili. Tak jej občas povieme – manekýnka. Ani gram tuku nazvyš.“

Rodičia robia čo môžu. Adriane práve odklepli predĺženú materskú, je pripravená starať sa o malú celý život. Pochvaľuje si rehabilitačné pobyty v Dunajskej Lužnej, kde okrem iného zresetuje hlavu aj ona. Stretnutie s mamičkami, ktorých osud je podobný tomu jej, ju vždy nabudí. „Ja nemám kamarátky so zdravými deťmi, všetky kontakty sa narodením malej automaticky pretrhnú, sústredíte sa len na choré dieťa a hľadáte možnosti ako mu pomôcť. Tým pádom sa logicky dostanete do komunity ľudí, ktorí sa museli naučiť žiť s ťažobou na duši, ale ktorí sa po čase naučia žiť aj radostne. Každá mama z Lužnej ľúbi svoje dieťa, a časom všetko pochmúrne preváži radosť aj z miniatúrnych pokrokov svojho syna či dcéry.“

Topánočky: Adrika ľútosť a plač dávno odhodila, jej deti nepotrebujú frustrovanú mamu. S obrovskou pýchou hovorí o posunoch svojej dcéry. Hodnú chvíľu už udrží hlavičku, stačí, že si ju posadí na kolená a dbá o stabilitu chrbátika. Rukami už nemusí pridŕžať hlávku!!! Malá sa už pustila aj do pretáčania z chrbátika na bruško – pre bežnú rodinu banality, v rodine Adriany však velikánsky posun vpred. O to väčšiu chuť majú do každodenných cvičení. Vojtova metóda bolí jak ďas, plače pritom dieťa aj rodič, ale „bez toho to jednoducho nejde. Už máme svoj zabehaný režim a okrem choroby nám ho nič nesmie narušiť. Trikrát denne cvičíme a verte, už je aj bolestivého plaču pomenej. Karolínka je bojovníčka!“ Keď ju potom s láskou vloží do postieľky, pustí jej Spievankovo a malá je v siedmom nebi.

Sen rodiny je jednoznačný. Túžia po nových topánočkách pre Karolínku. Nádejajú sa a veria, že raz sa postaví na vlastné nohy a urobí prvý krok. Aj keď nemotorný, aj keď s pomocou barlí. Marián aj Adrika sú však realisti – je im jasné, že postihnutie dcérky je vážne, nežijú v predstave, že z nej vyrastie atlétka. Na druhej strane, chcú vyskúšať všetko možné i nemožné. Radi by sa dostali do Adeli centra v Piešťanoch, podarilo sa tam už mnoho zázrakov... „Všetko však stojí a padá na peniazoch, je mi ľúto, že poisťovne ani malou časťou neprispievajú na pobyt v Adeli, nerozumiem prečo, keď výsledky hovoria jasnou rečou. Tri a pol tisícovú sumu však z mojej materskej a manželovho platu nedáme nikdy dokopy. Nech rátam ako rátam, nevychádza to.“

Hendikepované deti sú stále na okraji našej spoločnosti. Problémy s kompenzačnými pomôckami, resp. doplatkami za ne, s nemotornými, ťažkými kočíkmi, na ktoré má malý pacient nárok, ale „tie zdravotné kočíky sú ťažké ako traktor, preto rodičia zháňajú iné, pri ktorých ale treba veľa doplácať. A to nehovorím o sume za škôlku pre deti ako je naša malá. Pýtali si šesťsto eur na mesiac! Skoro som zošedivel. Postihnuté dieťa veru nie je lacný špás,“ snaží sa odľahčiť ťažkú tému Marián. Napriek všetkému, jeho vzťah s manželkou sa príchodom ťažko postihnutej dcéry neskomplikoval, naopak, zocelilo ich to a po pár minútach strávených s nimi, je nad slnko jasné, že láska a harmónia sú dôležitou súčasťou liečby. Odmenou je aj sladký úsmev trojročnej modelky, ktorá má naozaj najdlhšie mihálnice na svete!